Vlajku by niesol radšej so svojím
navádzačom ako s talianskou babou
Uctievajú podobné symboly ako olympionici, vztyčujú svoju vlajku, skladajú sľub, zapaľujú oheň, majú svoju olympijskú dedinu. Hry prebiehajú na tých istých športoviskách ako klasická olympiáda. Rovnaká je, ak je to technicky možné, aj väčšina disciplín. I radosť zo získaných medailí, zo športu vôbec. A predsa sú ich hry iné.
Pred niekoľkými dňami sa v Turíne skončila IX. zimná paralympiáda, hry telesne a zrakovo postihnutých športovcov. O cenné kovy sa podelilo 19 z celkového počtu 39 zúčastnených krajín. V hodnotení národov sa Slovensko umiestnilo najvyššie v doterajšej zimnej histórii (na 13. mieste), hoci počtom medailí bol preň Turín najchudobnejší. Kým z Nagana či zo Salt Lake City priviezli naši paralympionici 10 resp. 9 metálov, z Piemontu sa vrátili iba s dvoma. Príčinou však nie je klesajúca výkonnosť našich hendikepovaných športovcov, ale revolučná zmena v literách Medzinárodného paralympijského výboru, ktorý skumulovaním niekoľkých kategórií do jednej (použitím prepočtových koeficientov podľa charakteru postihnutia) výrazne obmedzil počet medailových sád. Oproti Salt Lake City pred štyrmi rokmi ich bola v hre len pätina.
Napriek tomu vedenie výpravy očakávalo, že aj v Turíne sa zahryzneme do medailového chlebíka, veď tam nechýbali tradiční zberatelia cenných kovov. Z chleba sa nám ušlo, ale aj zo zemiakov. Tých štvrtých, zemiakových pozícií bolo akosi priveľa. Svoje o tom môže hovoriť slabozraký košický masér Radomír Dudáš, keď mu na zjazdovke Borgata v Sestriere unikol bronz o povestný chĺpok v zjazde, obrovskom slalome i slalome. So striebrom v super-G bol aj tak naším najúspešnejším paralympionikom na turínskych hrách (bronz pridala v najrýchlejšej disciplíne Banskobystričanka Iveta Chlebáková). Po dvoch medailách zo Salt Lake City pribudla do jeho súkromnej zbierky tretia.
"Tak, ako väčšina tých najcennejších medailí, bude aj strieborná z Turína visieť u nás doma na stene v obývačke. O to sa už postará mamka, ktorá ich aranžuje. No väčšina z nich, lebo je ich už celá hŕba, musí byť v krabici, lebo by sa na stenu nepomestili. Nemusím predsa všetky vidieť," smeje sa 33-ročný slabozraký zjazdár. "Na mamke je, aby sa starala aj o archív z fotografií a novinových výstrižkov."
Radovi sa ušla pocta vlajkonosiča slovenskej výpravy na slávnostnom otvorení hier na Stadio Olimpico i počas záverečného ceremoniálu na turínskom Medals Plaza. "Pôvodne mala našu vlajku niesť naša najskúsenejšia paralympionička, víťazka Svetového pohára, Iveta Chlebáková, ale keďže mala preteky hneď na druhý deň, na otvorení nebola, a prischlo to mne. Samozrejme, že si to cením. Len ma trošku mrzelo, že som sa o tie pocity nemohol podeliť so svojím navádzačom Marošom Hudíkom. Pri nástupe mal ísť so mnou, ale organizátori napokon rozhodli, že pôjdem s jednou babou, Taliankou. Oba ceremoniály boli úžasné. V Turíne sa to priblížilo k Naganu, kde sa mi páčili najviac, Salt Lake City sa nechytalo..."
Človek s jeho postihnutím si však tú parádu nemôže vychutnať naplno. "Kamaráti mi aspoň popíšu, čo sa deje, ako to vyzerá. Sám som najviac vnímal asi ten ohňostroj." No aj sluchové orgány si mohli prísť na svoje, či už počas oficiálnych ceremoniálov, alebo množstva kultúrnych podujatí, ktoré organizátori pre účastníkov hier pripravili. "Každý večer bol nejaký program, väčšinou živá hudba, všelijaké kapely, speváci, napríklad Patty Smith. Aj ja, ako roker, som si pri tých vystúpeniach prišiel na svoje. Veľmi som sa tešil aj na Andreu Bocceliho, že bude spievať počas otváracieho alebo záverečného ceremoniálu, ale sklamal ma. Neprišiel. Asi je príliš drahý..."
Na športové celebrity sa však dalo na športoviskách naďabiť. Pod svahy Sestriere sa unúval aj sám veľký Alberto Tomba. "Niektorí naši vedeli, že je na štadióne, a stihli sa s ním aj odfotiť, žiaľ, ja som ho nevymákol." Bola by to cenná spomienka na turínske hry. "Iné suveníry si domov nenosím. No počul som, že to s nimi na paralympiáde nebolo nic moc. Maximálne nejaký odznak, veľa ich vraj neponúkali."
Pre Rada boli podstatnejšie jeho súťaže, za týždeň a pol toho stihol neúrekom. So svojím navádzačom Hudíkom absolvoval kompletný zjazdársky program. Na tej istej trati, kde niekoľko dní predtým v kráľovskej disciplíne XX. Zimných olympijských hier senzačne triumfoval Francúz Deneriaz. "Viac však obdivujem Nóra Aamodta, za to, čo počas svojej kariéry dokázal. Aj mojou disciplínou je zjazd, no nie preto, že medzi bránkami je to väčšie trápenie. Výhodou bolo, že všetky disciplíny sa išli na jednom kopci. A my sme mali pod ním takmer domácu atmosféru. Zo Slovenska prišlo niekoľko rodín, príbuzných pretekárov, a tí nám vytvorili výborné prostredie. Divákov chodilo na naše súťaže dosť, no bolo to aj vďaka tomu, že na tribúny nahnali školákov. Trate v Sestriere však neboli také náročné ako v Salt Lake City pred štyrmi rokmi."
Zato súperov pribudlo. Niekto vraví, že je spravodlivejšie keď všetky kategórie postihnutia sú na spoločnej štartovej listine a rozdiely medzi pretekármi vyrovnávajú koeficienty. "Spravodlivé to je, len či ľudia sú správne ohodnotení, aký majú postih. Švindľovať by sa nemalo, ale sem-tam k tomu dôjde. Pospájanie kategórií však podstatne zvýšilo konkurenciu. Predtým, keď sa pretekalo samostatne, bolo v jednej kategórii, či už stojacich, sediacich alebo nevidiacich, šesť ľudí, teraz je tam štrnásť-pätnásť borcov. A namiesto pätnástich, v hre sú len tri sady medailí za jednu disciplínu."
Z jednej sa ušlo aj Radovi. Jeho striebro v super-G si Slovenský paralympijský výbor cení na pol milióna. Už som sa chystal pred ním spomenúť, že to môže byť celkom slušná investícia do ďalšej kariéry... "Lenže o tých päťsto tisíc viem zatiaľ iba neoficiálne. Teraz vraj Slovenský paralympijský výbor má ešte len doplácať medailistom zo Salt Lake City, ďalší zas nemajú vyplatené ešte za letné hry v Sydney... Takže, neviem. Ono, tých päťsto tisíc nie je zas až taká veľká položka."
Ale pomôcť by mohli. Réžia na alpské lyžovanie, aj v prípade postihnutého športovca, je značná. A Rado, hoc má už Kristove roky, sa ešte nechystá zavesiť lyže a lyžiarky na klinec. Výzvou je už ďalšia paralympiáda, o štyri roky v kanadskom Vancouveri. "V Kanade som už bol, vlani, na Svetovom pohári v Kimberley. A bola tam poriadna zima." Aj keď v lete si čas kráti kolkami či bowlingom, o zmene športového odvetvia neuvažuje. "Škoda, že tieto športy nie sú olympijské. Ale stačí mi, keď si doma zahrám ligu. A v zime sa zas postavím na lyže. Obdivujem aj sediacich hokejistov a fandím im. Škoda, že v Taliansku som sa na ich turnaj nedostal, no v Česku som na takom hokeji už bol. Páči sa mi aj bežecké lyžovanie, či biatlon, ale podľa mňa to je už masochizmus, trápenie. Moje alpské lyžovanie vyzerá voči nim pohodlne, ale tiež je to riadna drina."
Po turínskej paralympiáde pribudlo čosi na Radovej popularite aj doma, v Košiciach. "Veď ma tam médiá tentoraz dosť zviditeľnili, robili so mnou rozhovory, bol som na fotografiách. Aj keď svoje športové úspechy nemiešam do práce a na pracovisku nemám nič čo by ich pripomínalo, sem-tam si niektorý zo zákazníkov uvedomí, že ho masíruje paralympionik. Ľudia ma už trošku začínajú poznávať..."
V Sestriere kriesil unavené svaly
Radomír Dudáš nebol jediný z Košičanov, ktorý prešiel v Turíne akreditáciou. Členom slovenského tímu bol aj - povolaním vlastne jeho kolega - 55-ročný masér výpravy Pavol Madár. Priaznivci atletiky isto vedia, kde toto meno zaradiť. Voľakedy špičkový slovenský vytrvalec zostal športu verný, aj keď v trochu inej podobe - športovcom poskytuje regeneračné služby. "Sám som mal celý život problémy s chrbticou, či stehenným svalom, čo ma prinútilo, aby som sa tým zaoberal, preštudoval som veľa materiálov venujúcich sa regeneračnej problematike, kým som profesionálne začal poskytovať regeneračné služby."
Vďaka svojej profesii, i kvalitám, sa dostal na letné paralympijské hry v Sydney i Aténach, v Turíne absolvoval začiatkom marca zimnú premiéru. "Všetko má svoje čaro. Pre mňa bola zimná paralympiáda niečo nové, aj keď som sem-tam chodil na bežky a trošku som pričuchol i k zjazdovému lyžovaniu, Turín bol pre mňa zaujímavá skúsenosť. Najviac som sa venoval našim bežkárom, pretože s nimi som dlhodobo spolupracoval už od augusta minulého roka, ale podľa potreby som sa staral aj o regeneráciu svalov ostatných paralympionikov. Robil som aj Rada Dudáša či Ivetu Chlebákovú. Ba pred Turínom som dával dokopy aj nášho strieborného snoubordistu Rada Žideka. Najhorší bol začiatok paralympiády, vtedy som makal vlastne celé dni, v druhej polovici štyri-päť hodín denne," strávil Pavol Madár, tak ako celá slovenská výprava, celé hry v horách nad Turínom, keďže sme naše farby neprihlásili na hokejový a curlingový turnaj, ktoré sa odohrávali v mestských halách.
"V Turíne sme boli, keď sme prileteli, a potom až pri odlete domov. Ba, predtým ešte na záverečnom ceremoniáli. Na otvárací som sa nedostal, lebo som už pripravoval bežkárov na ich súťaže. V Turíne som však už raz bol, ešte počas aktívnej kariéry, na nejakom krose, a mesto sa mi celkom páči. Zo Sestriere, kde bola olympijská dedina i podstatná časť súťaží, však ani nebolo času odskočiť sa pozrieť aj na iné športoviská," mal tam fyzioterapeut slovenskej výpravy postavený svoj pracovný tábor. "Svoje lehátko i stroj na kryoterapiu. Ťažšie to bolo dopraviť naspäť do Košíc ako tam."
Pár voľných chvíľ sa dalo využiť priamo v chýrnom lyžiarskom stredisku. "Najmä na relax. Chodieval som si občas zabehať. Predsa len, celé dni som pracoval rukami, musel som trochu aj nohy rozhýbať. A nebol som sám, behávať chodilo veľa ľudí. Bol tam dobrý okruh, super na prípravu. Behať v nadmorskej výške dvetisíc metrov je niečo iné ako v našich končinách. A mali tam aj vynikajúco vybavené fitnesko."
Keď k tomu pridáte nádherné hory odeté do zimného hávu, asi sa odtiaľ nechcelo odchádzať. "V hlave mi navždy zostanú spomienky na modrú oblohu a zasnežené svahy, ktoré som mohol väčšiu časť pobytu v Sestriere obdivovať. Veľa z toho mám aj na fotografiách, ktoré som na svojej prvej zimnej paralympiáde narobil," verí Pavol Madár, že ani preňho nebola v živote posledná.
Bohuš MATIA
Autor: V PONDELOK 20. 3. 2006
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
