Zamilovala si náš guláš i mak, preto jej každý nosí koláče
Odkedy sa VSŽ stala majetkom amerického koncernu U. S. Steel Corporation, Košice sú prechodným domovom pre niekoľko desiatok amerických rodín. Prvým prezidentom U. S. Steel Košice bol od roku 1998 John. H. Goodish, v roku ... ho vystriedal Christopfer. J. Navetta a od roku 2004 šéfuje košickým oceliarňam David H. Lohr. Vzhľadom na jeho pracovné povinnosti je zrejmé, čo mu zaberie najviac času. Ako však trávi čas jeho manželka, ktorú určite "netrápi" výroba ocele či jej svetové ceny? Susan Lohrová nám ochotne porozprávala o tom, čo sa jej v Košiciach páči, kde všade bola, aké slovenské jedlo jej najviac chutí, ale aj o všeličom inom...
Keďže jej asistentka a prekladateľka nechala výber podniku, v ktorom sa bude odohrávať rozhovor, na našom zvážení, navrhli sme stretnutie v luxusnejšej košickej reštaurácii. Predsa len, vzhľadom na vysokú pozíciu, ktorá S. Lohrovej ako manželke prezidenta najväčšej oceliarne na Slovensku patrí, sme ju nechceli pozvať "hocikam". Privítala nás v spoločnosti svojej tlmočníčky a americkej priateľky. Naše "obavy" však boli zbytočné. Škrobenosť, odmeranosť, nadnesenosť a snobizmus, tak časté a typické vlastnosti horných desaťťisíc, sú od tejto útlej energickej ženy na míľe vzdialené. S. Lohrová je skromná, mimoriadne príjemná a ľudsky bezprostredná žena.
Nevedela, kde je Slovensko
Narodila sa v Pennsylvánii v meste Latrobe a má 51 rokov. Štúdium ekonomického odboru na pitsburskej univerzite si platila z peňazí zarobených na rôznych brigádach. Dlho to však finančne utiahnuť nemohla a preto štúdium nedokončila. S manželom Davidom sa spoznala na univerzite, vydala sa a majú tri deti.
Rozhodnutie manžela o trojročnom pôsobení na Slovensku prijala S. Lohrová bez obáv, aj keď dovtedy nikdy mimo "štátov" nebola. "Pravdu povediac, nevedela som, kde vôbec Slovensko je," úprimne priznáva. "Ale informácie som mala, lebo veľa ľudí z okolia, kde žijeme, je pôvodom zo Slovenska." V Pitsburgu žije početná slovenská komunita a okrem toho sa stretávala s ľuďmi, ktorí už v košických železiarňach pracovali. "Ich reakcie boli zmiešané. Boli to vyslovene osobné pocity."
S. Lohrová sa však stránila počúvať názory iných, pretože netúžila po tom, aby ju ovplyvnili v úsudku. Zámerne šla na Slovensko bez predstáv a očakávaní. Je tu už vyše pol roka a za ten čas zistila, že "kuvici" nemali pravdu. Nuda ju zďaleka obchádza... Je tu veľa dobrých vecí a jedál. Samozrejme, nedá sa očakávať, že budeme jesť presne to isté čo v Amerike." Okrem bryndzových halušiek, ktoré už ochutnala aj v Amerike, jej slovenské jedlá chutia. "Mám rada váš guláš a mak mi chutí v rôznej podobe, tak mi každý nosí makové koláče."
V Košiciach sa cíti veľmi príjemne, možno aj preto, že naša krajina i podnebie je veľmi podobné tomu, na ktoré je zvyknutá. "Táto krajina mi pripomína domov. Košice sú veľmi pekné a Hlavná ulica je nádherná hlavne v lete. V porovnaní s Pitsburgom je tu veľmi veľa kvetov. Som ohromená vašimi neuveriteľne starými budovami, pretože niečo, čo má v Amerike 200 rokov sa už považuje za staré."
Koncom mája ju prídu navštíviť najlepšie priateľky z Pitsburgu. Ako prvú im ukáže pešiu zónu. "Chcem, aby videli bežný život Košičanov. Budú z toho prekvapené, pretože niečo také, ako je u vás pešia zóna, v amerických mestách neexistuje. Zavediem ich do Dómu sv. Alžbety, Urbanovej veže či podzemného múzea, ktoré je fascinujúce. Veľmi sa mi páči vyhliadková veža, z ktorej je užasný pohľad na celé Košice." Pôjdu si zabicyklovať popri Hornáde, pretože túto trasu považuje za najkrajšiu. Ukáže im Vysoké Tatry, starobylú Levoču, Prešov, Spišský hrad a iné hradné zrúcaniny.
Košice už videli aj synovia S. Lohrovej. Vysokoškolákom, 23-ročnému Justinovi a 21-ročnému Noahovi, sa tu počas dvoch týždňov veľmi páčilo. Mladá krv sa nezaprie, vynachváliť si nevedeli predovšetkým nočný život. Aj dcéra, 25-ročná Elizabeth, si spolu s manželom príde tohto leta obzrieť prechodný rodičovský pobyt.
S. Lohrová má veľmi rada hory, je zdatnou lyžiarkou, preto ju uchvátili Vysoké Tatry. Videla Bratislavu i jej okolie, slovenské hrady aj zámky. Turistika je šport, ktorý dlhé roky pestuje. Stihla už spoznať všetky chodníčky v okolí Košíc, Jahodnú, Bankov, Plejsy ale aj Zádielsku dolinu, ktorá sa stala jej obľúbeným miestom. "Vibramy" si na nohy spolu so skupinkou amerických i slovenských priateľov naťahuje takmer každý deň. Pravidelne bicykluje, pláva, jazdí na koni a v lete plánuje aj rybárčiť. Mimochodom, pred rozhovorom stihla absolvovať niekoľko dĺžok v košickej plavárni. Popoludní sa chystala na hokejový zápas, všetky totiž pravidelne sleduje. Ani kultúrne zážitky jej nie sú cudzie. Do kina nechodí, ale divadlo a filharmonické koncerty navštevuje pravidelne. A keďže jej tlmočníčka obľubuje džez, chodia spolu aj na koncerty tohto druhu.
Každá krajina má svoje lepšie ale aj horšie stránky... Aké si S. Lohrová všimla u nás? "Isteže, nikde nie je všetko ideálne. Bieda a chudoba je niečo, na čo sa mi príjemne nepozerá, hlavne v súvislosti s Rómami," odpovedá. Za menej vážny nedostatok, s ktorým sa však potýka aj Amerika, považuje ografitované budovy. "V podstate je Slovensko mladá krajina, ktorá začínala od nuly. So zdedenými problémami z minulosti a pomaličky sa s nimi učí vysporadúvať."
Je iná, ako tie predošlé
S. Lohrová má aj vážnejšie záujmy, ako len reprezentovať svojho manžela, alebo kultúrne či športovo tráviť voľný čas. Viac nám prezrádza tlmočníčka Erika Gati: "Keďže ona by to sama za seba nepovedala, tak to poviem ja. Susan je veľmi aktívna. Začala mnoho nových akciíí." Jednou z nich je vianočný "Stromček prianí", ktorá bola zameraná na pomoc deťom v detských domovoch na východnom Slovensku. S. Lohrová sa osobne oboznámila s ich potrebami. Tie potom skompletizovali a po jednotlivých položkách ich ako vianočné priania rozvešali po stromčekoch, ktoré umiestnili na viacerých miestach oceliarenského závodu.
"Každý zamestnanec, ktorý sa chcel zapojiť, si takýto lístoček s prianím zvesil a mohol tú konkrétnu vec kúpiť," pokračuje E. Gati. "Finančne náročnejšie položky hradila spoločnosť. Pointa bola v tom, že sme chceli, aby aj jednotliví zamestnanci sa mali možnosť takto veľmi osobne zapojiť do projektu." Napriek prvotným obavám, odozva zo strany zamestnancov prevýšila očakávania manželky ich prezidenta. Do projektu sa zapojilo množstvo pracovníkov, niektoré darčeky boli kúpené niekoľkokrát. Každé dieťa si preto pod stromčekom ten svoj darček našlo. Okrem toho S. Lohrová pokračuje v projektoch, ktoré úspešne začali jej predchodkyne. Teda v zbierkach použitého šatstva, i rôznych vecí, ktoré poputovali do detských domovov, charity, krízového strediská a denných centier.
Srdcovou záležitosťou S. Lohrovej sú starí ľudia. Cíti k nim hlbokú náklonnosť a záleží jej na tom, aby posledné roky na sklonku života prežili dôstojne a čo najpríjemnejšie. Preto sa angažuje v dôchodcovskom klube bývalých železiarenských zamestnancov Jeseň života. Zapája ich do organizovania spomínaných dobročinných akcií. Okrem toho, pravidelne navštevuje košické domovy dôchodcov. "Susan chce týmto starým ľuďom pomáhať aktívne. Nie takou formou, že sa im donesú darčeky, ale chce im venovať svoj čas," prezrádza E. Gati. "Z vlastných peňazí im v Amerike nakúpila hry, ktoré dôchodcom pomáhajú udržiavať v dobrej forme telo i myseľ a naučila ich hrať."
S. Lohrová reaguje na túto tému až neobyčajne citlivo, nevládze o tom rozprávať a neudrží príval sĺz... "Je to veľmi osobné," dodáva E. Gati. "Ona o tom nebude vedieť hovoriť, ale dostala som povolenie vám o tom povedať. Posledné tri roky jej mamička strávila v takomto domove, ona tam za ňou dennodenne chodila a starala sa o ňu. Spolu s ňou tam prežívala jej posledné chvíle, zapájala sa do ich aktivít a bola dokonca členkou rady zariadenia. Mamička jej zomrela minulého roku. Ešte stále je to pre ňu veľmi čerstvé a práve preto veľmi blízke."
Rada pomáha
Poďme radšej k ľahším témam. Napríklad, manželova práca... Rozprávajú sa o nej? Touto otázkou sme S. Lohrovú opäť rozveselili. "Nie, nie. Nikdy sme to nerobili. Všeobecne si povieme, aký sme mali deň. Ale nejdeme do detailov. Aj tak nemôžem nakupovať železiarenské akcie..." Pýtame sa teda, či rada nakupuje. Opäť reaguje veľmi spontánne, salvou smiechu, ktorý jej bráni odpovedať. "Neznáša nakupovanie. To len my dve ju stále ťaháme po obchodoch," objasňuje tlmočníčka, ukazujúc na americkú priateľku.
A teraz na vážnejšiu nôtu. Čisto hypoteticky, ak by mala takú moc, čo by u nás zmenila? "Veľmi rada by som vymazala vašu komunistickú minulosť a všetky následky ktoré spôsobila," vraví S. Lohrová. "Dala by som ľuďom slobodu. Aby robili naozaj to, čo chcú robiť, aby dostali príležitosť splniť si svoje sny."
S. Lohrová sa riadi filozofiou, ktorá jej pomáha žiť aktívne a naplno. "Každý deň je dobrodružstvo," vraví. "A keď ho nemám, tak si ho nájdem. V mojom živote je to skutočne tak." Chápe, že doma vo vlastnom prostredí je ťažšie vnímať život ako dobrodružstvo, než v zahraničí. Na život sa pozerá optimisticky. "Pesimizmus ešte nikomu nepomohol. Uznávam aj poslanie vety - Správaj sa ku každému tak, ako by si chcel aby sa správali k tebe."
Odkiaľ čerpá S. Lohrová toľko životnej energie? Najprv krčí plecami, akože netuší, ale potom odpovedá: "To je preto, že tu nemám žiadne povinnosti. Nemám tu deti, rodinu, prácu a iné bežné starosti, ktoré má človek doma. Momentálne prežívam nezvyčajné obdobie svojho života. Vnímam ho s vďačnosťou, pretože tento čas môžem naozaj naplno využiť pre svoje záujmy."
"Americkí" prezidenti sa v Košiciach menia obvykle každé tri roky. "No keby nás požiadali, aby sme tu zostali na ďalšie tri roky, určite by som sa nebránila," úprimne uzatvára náš rozhovor Susan Lohrová.
Andrea BOŽINOVSKÁ
Autor: Krátka radosť
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
