Bordeaux, Barcelone... V roku 1973 debutoval vo viedenskej Štátnej opere, kde je dodnes sólistom. Na jednom pódiu sa stretol s Placidom Domingom, Josém Carerasom i s Petrom Dvorským. A práve ten ho ako šéf tunajšej opery pozval hosťovať do obnovenej premiéry Pucciniho Bohémy. Košičania si jeho umenie budú môcť vychutnať dnes večer.

Na košickej scéne stojíte zrejme po prvýkrát...

- Áno.

Čo vás sem priviedlo?

- Pozvanie Petra Dvorského, ktorý mi zatelefonoval, či vypomôžem v Bohéme. Keď mi volal, akurát som bol v záhrade a strihal som živý plot. (Smiech) Jeho ponuka ma veľmi potešila. S Petrom sa totiž poznáme už takmer tridsať rokov a Bohému sme niekoľkokrát spolu robili. Navyše mi Peter sľuboval, že tu máte peknú operu, čo je pravda. Máte krásne divadlo. Páči sa mi aj toto naštudovanie Bohémy a som rád, že tu mám takých milých kolegov.

Vy ste okrem konzervatória vyštudovali aj strojárstvo...

- Kvôli rodičom. Chceli, aby som mal nejaké seriózne povolanie. Hudba pre nich nebola zamestnaním, iba koníčkom.

Kedy pochopili, že je to seriózne povolanie?

- Až keď som už bol vo viedenskej Štátnej opere. Dovtedy som však pracoval ako technik. Vo Viedni som urobil 700 výťahov.

Aké boli teda prvé reakcie, keď ste začali spievať?

- Moja prvá žena mi ušla.

Prečo?

- Nechcela, aby som spieval.

Boli ste často preč?

- Nie, od začiatku som bol fixne vo viedenskej Štátnej opere a hosťovať som chodieval možno raz, dvakrát do roka. Ale na začiatku som zarábal veľmi málo peňazí.

Myslíte, že ušla kvôli peniazom?

- Je to možné.

Potom to ale nie je ani škoda...

- To som neskôr skonštatoval tiež. (Smiech) Ale v tom období to nebolo veľmi príjemné.

Ako si spomínate na svoje prvé vystúpenie vo viedenskej Štátnej opere?

- Nepríjemne. Veľký operný dom a malilinká postava v Tristanovi a Izolde. Bola to len jedna veta a tú som nikdy nepovedal v pravý čas. Bola príliš rýchla a ešte som musel utekať zozadu dopredu.

Videla vás v tej úlohe rodina?

- Nie. Nikto ma nevidel. Mojim rodičom som dva roky nepovedal, že som v opere. Prezradili im to cudzí ľudia.

A?

- Povedali, že ma na túto cestu vlastne stále viedli... A boli hrdí. No pre istotu som im predtým nič nevravel, pretože keď som kedysi niekde muzicíroval, tak vždy prišiel otec a vravel mi, tak toto nie...

Stáli ste na mnohých významných svetových operných scénach...

- Áno, robil som v La Scale, v Barcelone som tri predstavenia striedavo spieval s Carerasom a Domingom.

Stáť vedľa takých profesionálov je zrejme snom každného operného speváka...

- Ani neviem. Vôbec neviem, či bolo mojím snom byť operným spevákom. Chcel som robiť muziku. No odrazu bolo neskoro a mohol som už len spievať. Bol zázrak, že som sa vôbec dostal do štátnej opery. Raz som robil pesničkový večer, po ktorom ma pozvali do opery a keď ma počul spievať dirigent Swarowsky, povedal, že som talentovaný.

Takže je náhoda, že ste sa dopracovali tak ďaleko?

- Skôr by som povedal, že je v tom obrovská dávka šťastia.

Kedy ste sa spriatelili s Petrom Dvorským?

- Poznáme sa veľmi dlho. Zoznámili sme sa na súťaži niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov, kde sme boli obaja laureátmi. Potom sme sa stretli na scéne vo Viedni, kde sme robili Čarovnú flautu, Bohému... Vždy sa nám dobre spolupracovalo, užili sme si množstvo zábavy. No Peter je viac medzinárodný spevák a ja som bol fixne vo Viedni. Mal som tam šťastie na pekné úlohy.

Čo robievate vo voľnom čase?

- Po päťdesiatke som začal jazdiť na snouborde. Dovtedy som lyžoval. Jazdím veľmi dobre, ale pomaly, aby som sa nedolámal. Mal som dobrú učiteľku, ktorá ma to naučila a baví ma to viac ako lyžovanie, ktoré som robil od piatich rokov. Okrem toho jazdím na motorke a mám plachetnicu na Neusiedlersee.

Máte rád adrenalín?

- Áno. Z času na čas. Teraz som vo februári mesiac snoubordoval. Bolo to

skvelé. Naháňal som kondíciu a navyše je podľa mňa dôležité, aby ľudia z mesta chodievali a aspoň istý čas sa zdržiavali v horách. V slnečných lúčoch je totiž množstvo hormónov šťastia.

Máte ešte nejaké profesionálne sny?

- Nespieval som ešte vo Verdiho opere Simon Bocanegra. To by som rád. No v auguste už idem do penzie, hoci stále ešte budem hosťovať vo Viedni a mám nejaké povinnosti aj v Tokiu.

Voľného času však budete už mať zrejme viac...

- Áno a mám toľko vecí, ktorým sa chcem venovať. Rád majstrujem, postavil som už dva domy. A v rodine som najväčší odborník na montáž toaliet. (Smiech) Som totiž strojný inžinier, v maturitnom vysvedčení mám uvedené, že som aj sústružník a zvárač, robím vodu a elektriku. Takže vždy, keď príde do rodiny nový záchod, príde dedko a urobí to.

Autor: ato

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári