Pred ruštinou sa obrnila nacvičeným "neponimajem nič"
Tak toto mohlo napadnúť iba Rusom. Kolosálnu halu Olympijskyj, ešte z čias brežnevovskej olympiády naaranžovali tak, aby najlepší svetoví atléti mali dojem, že skáču, šprintujú či vrhajú priamo na Červenom námestí, rovno pod hradbami Kremľa. Veľkolepý gýč však nezakryl totálny nezáujem niekoľkomiliónových Moskovčanov o jedenásty svetový halový šampionát.
"Ja som tú výzdobu vôbec nevnímala, sústredila som sa iba na svoj sektor," trojskokanka košického Akademika TU Dana Velďáková má už čosi odskákané, aby sa len tak nechala niečím rozptýliť. Okrem toho Kremľa počas jej piatkovej kvalifikácie vlastne nebolo ani čím. Na tribúnach nebolo temer živáčika. "Posedávali tam iba tréneri, pár divákov, nejaké deti zo škôl, bolo na tých najvyšších tribúnach. Aj keď ďalšie dni sa hľadisko ako tak zaplnilo, atmosféra sa mi nepáčila. Bolo ho počuť iba vtedy, keď štartovali Rusi, vtedy sa išli diváci zblázniť, a ešte do toho púšťali aj hudbu. Ostatní atléti im mohli byť ukradnutí. Oni nesúperili len s Američanmi, kto získa viac medailí, oni boli proti všetkým. Bolo zbytočné žiadať ich o roztlieskavanie..."
V telke sme ju v piatok nestihli. Za to môže ten dvojhodinový časový posun, v Eurosporte sa predsa len zobúdzajú o voľačo neskôr ako v Moskve. Ale tá zvesť o osobnom i národnom rekorde bola bomba. Štrnásť metrov, dvadsaťjeden centimetrov! Akoby to bola obyčajná, rutinná záležitosť. Jej meno žiarilo pred sobotňajším finále na šiestej priečke...
Osmička najlepších predviedla parádne finále. Magická 15-ka sa klepala od strachu, ale odolala. Išlo doslova o centimetríky. V prípade košickej "klokanky" však takmer o pol metra. V sobotu zaostala za svojím rekordom o 45 centimetrov a za finalistkami už iba pozametala. Ako sa dá druhý deň komentovať? "Nedá sa. Rada by som o tom niečo porozprávala, ale keď ani len netuším, prečo som skákala tak zle, nemôžem. Jednoducho, ušla mi technika. Mäkkosť povrchu, aj keď pružil viac ako by som chcela, bola v poriadku, ale na rozbežisku, kde sa skákalo finále, ma to rozhádzalo."
Bol to však trojskok superlatívov, aj keby ste opäť atakovali svoj rekord... "Viem, aj tak by to bolo len posledné, ôsme miesto. Chcela som poraziť aspoň Ukrajinku Stadňukovú, ale myslím, že aj tá si skočila vo finále osobný rekord. To by som už musela lietať niekde na 14,40. Neviem, čo bolo so mnou vo finále, ale chvalabohu, že sa to nestalo v kvalifikácii."
Nechajme už trojskok trojskokom, v tejto sezóne ho budete mať ešte plné zuby, a poobzerajme sa trošku po Moskve. Tam ste, tuším, ešte neboli. "Veľa som z nej nevidela, ale ani mi to nechýbalo. V nedeľu sme chceli ísť aspoň na okružnú jazdu po meste, ale zabudli sme sa prihlásiť, tak som sa nudila na hoteli. Aj keď bol na izbe televízor, nebyť mamkiných telefonátov, tak by som sa tam asi unudila k smrti." Danka bola jediným ženským exponátom v skromnučkej slovenskej výprave. "Ešteže som tam mala kamarátku, už dlhšie si dobre rozumiem s českou výškarkou Barborou Lalákovou. Nejako sme si padli do oka, sme rovnaký ročník, máme rovnaké problémy, boli sme spolu aj pred majstrovstvami sveta na mítingu v Talline."
A čeština je 24-ročnej Slovenke predsa len bližšia ako ruština. S tou sa, vďaka svojmu veku, v školských laviciach už nestretla. "Našťastie ma to už nechytilo, ale v Moskve som ruštinu používať ani nemusela. Stačilo povedať - neponimajem nič." A s angličtinou sa človek dohovorí už aj tam. "Vedeli sme, že bábuškám, ktoré vždy stáli pri vchode do reštaurácie, treba dať stravný lístok, pýtať sme si nemuseli nič, lebo tam bola samoobsluha. Výber bol veľký, mohli ste si zobrať čo ste len chceli, s helsinskou stravou sa to nedá ani porovnať. Účastníci šampionátu bývali v štyroch hoteloch, nám sa ušiel Kozmos, ktorý mal dvadsaťpäť poschodí. Bolo to v pohode, len som mala strach z tých výťahov. Boli to také staré šroty, vždy som čakala, že s nami spadnú skôr ako vyjdeme na dvadsiate poschodie, alebo zídeme na prízemie. Inak v Moskve celý víkend snežilo, pluhy odhŕňali sneh bez prestávky."
Na zimu však rýchlo dá zabudnúť španielsky Benidorm, kde skupinka košických atlétov preskočí do letnej sezóny. "Už sa teším, budeme tam až do 26.apríla. A konečne budeme vyzerať ako ľudia, v značkovom oblečení Mizuno, ktoré pre nás vybavil obchodný zástupca tejto športovej firmy."
mat
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
