Niektorých môže krmiť aj z ruky, iní by mu chňapli aj po prstoch

Vymeniť pohodlný civilizovaný život za existenciu na samote bez elektrickej energie a tečúcej vody dokáže asi len človek dobrodružnej povahy. Alebo taký, ktorý má úplne iné priority ako väčšina mestských ľudí. Mašer (musher) psích záprahov Marek Harvan má oboje charakteristiky. Je dobrodruh, vyznávajúci priority, vďaka ktorým žije odlišným a romantickým životným štýlom. Spolu s priateľkou opustili košické panelákové byty a usadili sa s početnou svorkou Sibírskych husky v domčeku na pustatine neďaleko Ružínskej priehrady.

Domček je nenápadný, ukrytý pod hlavnou cestou. Vodiči si ho ani nevšimnú. Pred bránkou stojí auto s vozíkom, na ktorom sú naložené snežné skútre. Veď oni sú celkom moderní a civilizovaní, preblesne nám hlavou, keď kráčame za Marekom po topiacom sa snehu. Hlasné zavýjanie psov nás nenechalo na pochybách, že sme na správnom mieste. Od radosti, že vidia svojho pána, sa predvádzali ako v cirkuse. Skákali, zavýjali v rôznych tóninách, prosebne škrabali labkami po železných mrežiach a žiarivými belasými očami sa dožadovali pozornosti, pohladkania, prihovorenia. Ich energia priam sršala všetkými škárami ich kotercov.

M. Harvan je predsedom Základnej organizácie Slovenského zväzu technických športov Askino Slovakia Alfa Košice a okrem toho na Slovensku zastupuje Svetovú asociáciu športu záprahových psov (WSA). Láskou k týmto psom zahorel už ako malý chlapec pri čítaní románov Jacka Londona i sledovaní ich sfilmovaných podôb o zlatokopeckej horúčke na Clondyke. Ozajstnou láskou k tomuto severskému plemenu však vzplanul po kúpe prvého huskyho v 17 rokoch. Napriek tomu, že rodičovský byt v Košiciach takmer zdemoloval.

"Kúpil som ho polročného od pána, ktorý ho držal v koterci. Neodporúčam ho držať v paneláku, pretože husky je do dvoch rokov veľmi živý. Keď som ho nechal samého doma, tak tam ´kričal´, visel zo stropu, rozobral nábytok, záclony postrhával dolu," spomína na prvé zoznámenie s povahou tohto psa. Neskôr si zaobstaral ešte jedného a obaja putovali k starým rodičom, ktorí bývali v rodinnom dome. "Potom som sa stal takým zberateľom huskych. Ľudia sa o mne dozvedeli a každý kto sa ich chcel zbaviť, ich ku mne nosil. Keď ich bolo viac, začali aj na dvore u babky ľuďom vadiť. Premiestnil som ich do kotercov na záhrade u rodičov v Čermeli." Psov pribúdalo a keď ich mal päť, začal sa rozhliadať po mieste na samote, kde by mohol bývať s nimi a nikomu by nevadili. "Tu sme už deväť rokov. A nemenili by sme," hovorí aj za priateľku. Bývala v panelákovom byte, ale už si od toho života odvykla.

Obaja si nevedia vynachváliť ticho a kľud na samote a predovšetkým to, že ich nijaký sused neotravuje. "Viete ako by ste si tu oddýchli? Vedieme tu nezávislý život. Ani do dediny by som bývať nešiel, lebo aj tam sú susedia, ktorým vidíte do ´hrnca´. Máme iný režim, nakupujeme na viac dní vopred, v lete varíme tak, aby sa nám jedlo nepokazilo, pretože keby tu bola chladnička, naša elektrocentrála by musela ísť stále. A to sa nedá. Nosíme si v bandaskách vodu. ´Milujem´, keď vidím televízne zábery, ako niektorí Rómovia bedákajú, že sú špinaví a chorí preto, lebo nemajú vodu. Ani my ju nemáme, ale neznamená to, že nežijeme ako ľudia." Domček je zariadený jednoducho a účelne. Nechýba nič, bez čoho by sa nevedeli zaobísť. Majú laptop s pripojením na internet, tlačiareň, fax - všetko čo k svojmu fungovaniu potrebuje klasická kancelária. Mareka totiž neživia huskyovia...

"Máme reklamnú agentúru, robíme marketing pre určité firmy. Okrem toho cez internet obchodujem s Kanadou a Čínou. Dovážame štvorkolky a snežné skútre, ktoré predávam," vymenováva bývalý učiteľ aktivity, ktoré živia jeho aj psov. Dodáva, že na zárobku sa podieľajú aj jeho štvornohí priatelia, pretože práve vďaka nim získava zákazky na reklamnú činnosť agentúry. "Robíme pre firmy akcie, v rámci ktorých vozíme so psami i skútrami ľudí. Je to previazané, zvieratá tvoria súčasť našej firmy. Nemôžem povedať, že by som na psov doplácal."

Drahý koníček

Náklady na mašérstvo a živobytie športových záprahových psov sú skutočne veľmi vysoké. Cena jedného psa sa pohybuje okolo 20 tisíc korún. "Len za ´nakrytie´ sučky originálnym fínskym huskym sme zaplatili 30 tisíc korún. Ale oplatí sa to, pretože sú kvalitnejší. Majú inú stavbu tela, hlavy i labiek. Sú viac prispôsobený na behanie v snehu." V zahraničí stojí záprahový pes od 100 do 200 tisíc i viac. Sane za záprah vyjdú na 10-15 tisíc, duralové dvakrát toľko. K tomu ťažné lano, kotva, saňový vak, postroje, karabíny, obojky... to je ďalších minimálne 10 tisíc korún. Nehovoriac o výstroji jazdca, ktorý je vystavený snehu, vetru, mrazu. Niečo stojí aj štartovné. Na Slovensku okolo 20 eur, v zahraničí je bežných 50 i 70 eur. Niekoľkodňové preteky sú drahšie. "V španielskych Pyrenejach bolo štartovné 150 tisíc korún. Bolo v tom ubytovanie a strava. A štartovné na Aljašku? Náklady s dopravou idú do miliónov. Doprava na súťaže je najväčší výdavok."

Keby nie psov, mohol si žiť luxusnejším životom... "To je pravda, ale čo by som z toho mal. Vďaka psom som pochodil celú Európu. Keby nie ich, tak nikdy v živote by mi nenapadlo trepať sa do Fínska. Máme hromadu zážitkov, ktoré by sme inak nemali. Točili sme pre Američanov film Frankenstein, v ktorom hrali naši psy aj my. Zarobili sme si a máme zážitok na celý život. S Donaldom Sutherlandom si len tak hocikedy nezahráte." S americkým filmovým štábom strávili celé leto a v 40 stupňových horúčavách točili zimu. Huskyovia šantili na umelom snehu v kameňolome.

"Máme iné priority. Naším hobby nie je vysedávanie v podnikoch ale mašérstvo. Vieme v pohode žiť s tým, čo máme. Elektrinu si vyrábam centrálou a solárnym kolektorom, kúrime v kachliach, máme wc, ktoré si splachujeme nanosenou vodou. Nezdá sa mi, že žijeme menej pohodlne ako v paneláku," tvrdí Marek. Aby mal viac elektrickej energie, pomýšľa na zakúpenie veternej elektrárne a keby mal ešte tečúcu vodu, nič k šťastiu by mu nechýbalo. Náklady na stravu sú nesmierne vysoké. Uživiť 16 psov stojí nemálo peňazí. "20 kilový mech krmiva stojí 1200 korún a vydrží tri dni. K tomu treba prirátať doplnky výživy - vitamíny, rybací olej i veterinárnu starostlivosť..."

Sibírski huskyovia sú štvornohé osobnosti. Tvrdohlaví, mimoriadne priateľskí a "mojkajúci". "Sú ako mačky, radi sa muckajú. Na pretekoch, keď sú uviazaní, otierajú sa okolo nôh. Sú veľmi inteligentní, sú to proste ´vychcanci´," s láskou opisuje povahu svojich miláčikov Sylvia. Agresivita sa u nich nevyskytuje. "No na pretekoch sa stalo, že k psovi prišiel človek, ktorý jedol. Pes to zacítil a chňapol mu to jedlo aj so spodnou perou," opisuje nešťastnú nehodu.

Marek však dodáva, že ľudia majú zákaz pristupovať k psom bez dovolenia ich majiteľa. A už vôbec by sa ku psom nemali približovať s jedlom... "Máme psov, ktorým dám žrádlo z ruky, ale aj takých, ktorým z ruky nedám, lebo by mi ho zobrali aj s prstami. Nie že by mi chceli ublížiť, ale tieto psy sú splašenejšie a nedočkavejšie ako ostatné."

Mašérstvo "čaká"

na olympijádu

Mašérstvo vzniklo pred 99 rokmi v Dawson City v USA. Veľkú tradíciu má v Škandinávii, ale aj v Nemecku a vo Francúzsku. Organizuje sa po celom svete, dokonca aj v Juhoafrickej republike, kde sa namiesto saní jazdí na trojkolkách. Je na kandidátke uchádzateľov o zaradenie do olympijských disciplín. Na Slovensku sú najznámejšie mašérske súťaže na Donovaloch a v Zuberci. Pred dvoma týždňami sa v Zuberci konali WSA Majstrovstvá Európy. Majú už taký ohlas, že si ich bolo pozrieť viacero prominentných osobností z celého Slovenska. Tento rok si zápolenie záprahových psov bol obzrieť aj slovenský prezident a poslankyňa NR SR Zuzana Martináková.

V mašérskych pretekoch sa súťaží v rôznych kategóriách. Na krátkych šprintových i dlhých tratiach. Na etapových pretekoch sa beží 200 km 14 hodín v kuse. Aljašskú 1700 km dlhú trať skúsení mašéri zvládnu za 8 až 10 dní. Musheri sú rozdelení aj podľa počtu súťažiacich psov. "Málokto u nás vie, že sa dá behať aj s jedným alebo dvoma psami na bežkách. Keby o tom viac ľudí vedelo, bolo by na Slovensku viac mašerov," konštatuje Marek. Mašer môže mať zapriahnutých toľko psov, koľkých zvládne. Štartuje sa aj s 20 psami. "Ale zvládnuť takýto záprah je naozaj náročné. Musher musí mať dobré podmienky, dobrú trať, ktorú pozná."

Mašérstvo patrí k bezpečným športom, ktoré zvládajú aj 12-ročné deti. "Dôležité je, dobre sa držať. Pri menšom počte treba mať aj kondíciu, pretože tam je to viac na behaní ako ťahaní psami. Keď chcete vyhrať, kopce musíte vybehnúť sami." Tomuto športu holduje veľa bývalých športovcov, ktorým zdravotný stav znemožnil pokračovať vo svojom materskom športe.

Marek už povyhrával zopár súťaží, svedčia o tom poháre, ktoré má vystavené. "To sú poháre zo slovenských a poľských pretekov. Nič vážne. Väčšie úspechy nemáme, na zahraničných súťažiach sme ešte neobsadili prvé miesta. Pre nás bolo najväčším úspechom, keď sme na francúzskej súťaži Tropheé de Savoi, kde sme behali 10 dní, došli do cieľa, hoci ten bol už dávno zbalený."

Mladí sa učia

od starších

Záprahoví psy musia byť dobre natrénovaní, v kondičke.

S tréningom najmenej trikrát v týždni je potrebné začať už v septembri, aby boli psy na zimné súťaže dobre pripravení. Dĺžka trate sa postupne zvyšuje až sa musher dostane na takú úroveň v akej chce súťažiť. V sezóne sa už psy netrénujú, iba udržiavajú vo forme aby sa nestalo, že na súťažiach budú mať behania plné zuby.

"Na ťahanie sa musia psy učiť od malička. Do záprahu sa dávajú ku starším skúsenejším, aby sa od nich naučili správnej technike ťahania. Prvého psa som učil tak, že som ho mal na vodítku a ťahal za sebou pneumatiku." Psy sa okrem správnej techniky ťahania, učia povelom na rozbehnutie, státie i zatáčanie. "Zastaviť rozbehnutých psov býva väčšinou problém. Môže sa stať, že psom do cesty vbehne zver a vtedy zvyknú odbočiť z trasy. Ja som taký problém ešte nemal, ale stalo sa mi, že som vypadol zo saní. Oni keď bežia, tak bežia... Keď im vypadnete, tak je to vaša smola. Zastavil ich až záprah, ktorý bol predo mnou. Ak by sa to jemu nepodarilo, čakali by ma pri aute..."

V súčasnosti už so psami jazdí Marekova priateľka, pretože ako kriticky hodnotí, on už má nejaké to kilo navyše a psy hmotnosť brzdí. "Najlepším mašérom v Európe je útla tenučká Nemka, ktorá váži 50 kg aj s topánkami a jazdí so 16 psami. Obdivujem ju, pretože keby jej tí psy robili zmätok, tak ich nezvládne. Pozametali by tam s ňou všetko."

Pre Mareka i Sylviu je mašérstvo najlepší spôsob dovolenky a relaxu. Pravidelne sa takto rekreuje vo Fínsku. S mapou v ruke a so svojimi psami v záprahu cestuje po škandinávskych národných parkoch. "Ráno sa prebudíme v nejakom zrube. Keď sa nám chce, ideme ďalej, ak nie, preležíme celý deň. Niekto ide na dva týždne k moru, my dovolenkujeme takto. Som typ do mrazáku, pre mňa je už päť stupňov teplo." Marekovi si vo Fínsku na vlastnej koži vyskúšal mínus 45 stupňov C. Aj keď mal nos riadne ošúpaný, páčilo sa mu to. "Bola tam taká zima, že nám kukly a šály na tvárach zamŕzali. Museli sme poskakovať pri ohni, aby sme si mohli dať oblečenie dolu. Ale dalo sa to zniesť, pretože tam je iná zima ako u nás. Najhoršie bolo ísť v tom mraze na wécko," smeje sa.

Život na východoslovenskej samote má aj svoje negatíva. Domček už bol viackrát vykradnutý, psy otrávené... Ak si k tomu Marek priráta neústretovosť a zatrpknutosť ľudí s ktorými sa pri realizovaní svojich plánov stretol, nečudo, že sa so svojimi severskými miláčikmi plánuje presťahovať. Obidvaja sa tešia, že opustia východné Slovensko a budú sa venovať svojej záľube tam, kde ich aj uživí. Vyhliadli si domček na samote v liptovskom regióne, kde cestovný ruch v oblasti agroturistiky nielen funguje ale priam rozkvitá.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Koncert ŠFK

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári