V osemnástich si splnila detský sen: Mala šijací stroj a vlastný obchod
V Košiciach žilo alebo žije nemálo ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňujú históriu mesta. Zaslúžia si teda pozornosť, pripomenutím, krátke ohliadnutie za tým, čo zanechali. I preto od januára prinášame nový publicistický cyklus, v ktorom sme mali v úmysle každý prvý piatok v mesiaci priniesť niečí životný príbeh. Vyrozprávaný či už ním ako ústrednou postavou alebo jeho najbližšími. Milo nás prekvapilo, že v Košiciach je veľa zaujímavých osobností, preto vám ich predstavovujeme každé dva týždne. Dnes to bude klobučníčka Elena Budešová.
Skôr narodené Košičanky, ale aj ich vnučky a pravnučky vedia, kto je Elena Budešová, u ktorej si kupovali klobúky, potom ich dávali k nej aj prerobiť, veď kvalitný materiál zo zajačej plsti vydržal dvadsať, aj dvadsaťpäť rokov a stále bol ako nový. Dnes je nestorkou košických klobučníčok, ktorá mala ešte pred ôsmimi rokmi svoje klobúkové kráľovstvo na Hlavnej, predtým na Kováčskej a začínala na Alžbetinej vo vlastnom obchode ako osemnásťročná, vtedy najmladšia košická podnikateľka. Táto energická a stále kreatívna dáma bude mať 20. marca 82 rokov a to sa bez auta, z Opátskeho, kde býva, do mesta ani nepohne. "Lekár povedal, že hlavu mám predsa v poriadku, môžem teda šoférovať. Problém je teraz iba s nohami" - smeje sa.
O povolaní rozhodlo divadlo
"Môj otec chcel, aby som po skončení meštianky (dnešnej základnej školy) išla ďalej študovať, lenže ja som snívala o niečom úplne inom. Chcela som mať šijací stroj, vlastný obchod a robiť klobúky," spomína na svoje rozhodnutie o budúcom povolaní pani Elena. "Hoci si to otec neuvedomoval, mal na tomto rozhodnutí podiel. Bol totiž popri svojom povolaní peciara v magnezitke dobrovoľným hasičom v divadle, kam som veľmi často chodila vďaka jeho voľným vstupenkám. Veľmi sa mi páčili divadelné kostýmy, krásne klobúky, oblečenie a doplnky dám a predsavzala som si, že aj ja budem raz niečo podobné a pekné pre ľudí robiť."
A tým zmenila otcovo želanie na úplne inú realitu jeho jediná dcéra. "Jej mama, moja babička hovorila, že ju volali 'princezná', lebo si dokázala na seba všetko ušiť, uháčkovať a upliesť od hlavy po päty a originálne sa obliecť," doplnila obraz pani Eleny jej dcéra pani Norika a pokračovateľka v profesii. "Mama bola výtvarne nadaná, mala fantáziu, dobrý vkus, trpezlivosť, bola dobrý psychológ aj učiteľ a nesmierne pracovitý človek - po ovdovení, keď môj otec tragicky zahynul pri autonehode - sa o všetko starala sama a v svojej profesii bola vždy o desať rokov dopredu," dokresľuje dcéra profil matky a svojej učiteľky, od ktorej sa stále má čo učiť.
"Práca ma vždy držala a posúvala dopredu. Pozrite sa!" - otvára pani Elena skriňu s nezvyčajným obsahom - na seba poukladanými drevenými formami, bez ktorých by klobúk nebol klobúkom. "Tieto formy, ktoré vyrábal jediný človek v Prahe pre firmu Tonak v Čechách a pre klobučníkov v celej ČSR, sú niečo podobné ako kopytá pre obuvníkov. TONAK bol výrobcom plstených polotovarov pre všetkých klobučníkov v ČSR. Časti formy sú navzájom kombinovateľné," ukazuje jednotlivé kusy foriem okrúhlu hlavu, nižšiu, vyššiu aj rôzne vytvarované jej okraje (krempy) od vyhnutých hore, dole, širokých, úzkych, ktoré sa dali kombinovať aj s inými tvarmi hlavy.
Na formy sa musel plstený polotovar tzv. štumpa nažehliť, vyformovať prstami, čo bola poriadna námaha pre prsty, ktoré plsť hladkali a tvarovali. Na forme sa budúci klobúk aj sušil zavesený nad pecou, čo sa niekedy neobišlo bez nehody, keď sa uvoľnil špagát a forma s klobúkom sa namiesto vysušenia aj pripiekla.
Potom sa klobúk ručne zapracoval a dokončieval podľa modelu, ktorý si zákazníčka vybrala. Keď na klobúkoch robili štyria ľudia a bola sezóna, dalo sa za štyri dni urobiť aj tridsať klobúkov.
Móda klobúkov sa menila každých 20 rokov a za vyše šesť desaťročí s formy dopĺňali a využívali aj tie, ktoré mala pani Elena v dielni. "Teraz letia tridsiate roky, obdobie charlestonu," siahne do skrine a vyberie hlavu aj okraj typické pre to obdobie. Urobila by to aj so zaviazanými očami, veď na každej z desiatok foriem vytvárala budúcu pokrývku hlavy a ozdobu ženy.
Žena bez klobúka bola ako bosá
Po skončení meštianskej školy mala Elena šťastie, keď si ju zo školy (kde je teraz divadlo THALIA) vybrala za učnicu vtedy známa košická klobučníčka Frederika Schönberg, ktorá mala obchod a dielňu na Mlynskej. Mala dobré meno a jej klobúky nosili väčšinou hlavy bohatých dám. To ale neznamená, že klobúky nosili iba tie, ktoré si to mohli dovoliť. Hovorilo sa, že žena bez klobúka ako keby bola bosá. "Boli vždy v móde a dotvárali osobnosť ženy. Boli klobúky na dopoludnie, popoludnie, na trh, na všedný deň, na sviatok, na nedeľu, klobúky na leto, na zimu, na svadby, na korzo. Neexistovalo, aby žena, chudobná či bohatá vyšla z domu do mesta bez pokrývky hlavy. A každá musela mať čierny klobúk. Na svadbu, či na pohreb sa patrilo prísť v klobúku a kto ho nemal, dal si na hlavu aspoň šatku," približuje vtedajšie zvyklosti pani Elena.
Práce bolo stále dosť, napríklad do októbra bol záujem okrem letných, o svadobné, potom sa dávali robiť klobúky na Všetkých svätých, keď sa chodilo na hroby, aj ženy z okolia Košíc. Bolo zvykom, že učnice z klobúčnictiev nosili hotové veci zákazníčkam domov zabalené v okrúhlych špeciálnych krabiciach - kufríkoch. Takáto donáška do domu sa mladej Elene vyplatila, lebo na klobúk svojej panej bola vždy zvedavá jej kuchárka alebo pomocnica, ktorá u nej slúžila. Pod sľubom mlčanlivosti sa Elena dohodla, že doma, aby o tom Frederika Schönberg nevedela, lebo by ju mohla vyhodiť, urobí pekný klobúk pre slúžku. Pochopiteľne, nesmel byť rovnaký. Nikdy sa nestalo, aby boli v Košiciach dva rovnaké klobúky. Bolo to záležitosťou cti klobučníčky. Rovnaká bola iba fazóna podľa súčasného módneho trendu a podľa účelu, na aký bola pokrývka hlavy určená. Slúžky chodili denne na trh, v nedeľu na korzo, kde bolo defilé klobúkov ako na módnej prehliadke, do parku na koncert vojenskej hudby a tancovať na Baránok. Elena poznala na ich hlavách svoje klobúky.
"V nedeľu som ako dieťa s rodičmi išla do kostola, potom bolo zvykom poprechádzať sa po korze, pričom na jednej strane Hlavnej ulice bolo korzo pre pánov a na druhej pre služobné a vojakov. Deti išli vpredu pred rodičmi a buď išli všetci do Schalkházu (terajšieho Slovanu) alebo niekedy len otec, keď bol dohodnutý s kamarátmi a my s mamou sme išli do cukrárne - bolo ich vtedy veľa a boli lacné. To bol nepísaný zvyk Košičanov" - spomína pani Elena. A tiež na to, ako ju v škole učili českí učitelia také predmety ako napríklad telesnú výchovu, kde sa nevyžadoval slovenský jazyk a pravopis a že veru robila ako žiačka klobúky aj pre svoju učiteľku.
"Otec, zmierený s tým, že chcem robiť klobúky a nie študovať, mi veľmi pomáhal. Vďaka nemu som mohla ako učnica robiť doma klobúky pre kamarátky, známych aj dievčatá, ktoré slúžili v košických domácnostiach. To mi veľmi pomohlo získať prax, takže som mohla mať vlastnú dielňu i obchod ako veľmi mladá a mať aj učnice. Otec mi dal podľa vlastných nákresov, ktoré potajomky urobil podľa foriem Frederiky Schönberg vyrobiť formy na klobúky, ktoré práve vtedy boli v móde." Študovať musela pani Elena výrobné postupy, materiály, módne trendy, cestovať do zahraničia, najprv do Budapešti, ktorá udávala tón v klobúkovej móde, potom sa zoznamovala s ňou vo Viedni, v Paríži, Mníchove Benátkach. Využívala zriedkavé možnosti, aké dovoľoval socializmus - vlakové poznávacie zájazdy, kedy pri návšteve týchto miest už vedela, kde sa dá oboznámiť so súčasnou klobúkovou tvorbou. Pani Elena zaviedla v klobučníctve aj výrobu módnych doplnkov. Pre ne, aj pre ozdoby klobúkov sa jej podarilo kúpiť v zahraničí to, čo u nás nebolo - rôzny galantérny tovar.
Iné časy, iné "móresy"
"Roky pred druhou svetovou vojnou a život v Košiciach sa odlišovali od súčasnosti nielen v spôsobe života, ale najmä v medziľudských vzťahoch. Ľudia boli chudobní, ale žili bohatšie, viac si jeden druhého vážili, pomáhali si, nehanbili sa za nevyhovujúcu prácu, ktorú v nezamestnanosti vykonávali aj odborníci. Mesto pomáhalo starým osamelým a nemajetným ľuďom bezplatnou stravou aj lekárskym ošetrením, vývarovňami - jedna bola v terajšom mestskom parku - dobročinnými podujatiami. Bohatý bol spoločenský život, do ktorého sa zapájali spolky, živnostníci, úradníci a všetky spoločenské vrstvy, najmä na báloch, majálesoch, športových podujatiach, po celý rok. Nie je to plač za minulosťou, skrátka boli iné časy a iné 'móresy' - niektoré dnes nepochopiteľné, ale mnohé žiaľ aj potrebné," zdôrazňuje pani Elena a niečo z tých bývalých úsmevných "móresov" pripomína.
Ako napríklad to, že košické dámy pred bálmi držali diétu, aby sa nevystavili ohováraniu nedostatkov ich postavy. Myslavské ženy hovoria, že šetrili na strave kvôli oblečeniu. Asi na tom niečo bolo, lebo zvyčajne vtedy najviac paničky aj slúžky koštovali "na pľaci" smotanu. Ráno si vzali z domu lyžičku, kúpili jeden rožok a zaradom načierali ním do krčahu smotany každej predávajúcej, kým nezjedli rožok. Ušetrili tuk za raňajky alebo desiatu. Slúžky chodili tiež na výzvedy ku krajčírkam, komu aké šaty šijú, aby nebodaj nemali dvoje rovnaké, vypytovali sa aj u pani Eleny, aké klobúky sú najvyhľadávanejšie. Konfekcia aká je dnes, vtedy nebola, večerné šaty sa šili na mieru z veľkého výberu látok u Markoviča, Špiru, Burgera a ďalších odborníkov. Mnohí aj dobre situovaní muži si požičiavali smokingy, fraky, cylindre, dámy zase róby, lebo vlaňajšie sa už nepatrilo obliecť.
Plesové toalety aj masky na karneval požičiavala Festyová, kožuchy a šperky kožušníci a klenotníci. Iba klobúky sa nepožičiavali, tie museli byť vždy nové, aj keď bol kabát alebo kožuch starý, či požičaný na jeden večer. Klobúkov vytvorila na tisíce klobučníčka Elena Budešová. Nie pre anonymnú ale konkrétnu osobu a o taký, aby sa v ňom dobre cítila a ktorý by bol pre ňu tým, čím je bodka nad "i". Keď vidí niekoho v klobúku od nej, ktorý hneď spozná, spomenie si aj na nejaký detail, súvisiaci s jeho nositeľkou.
Soňa MAKAROVÁ
Autor: Osobné údaje vyznačí laser
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
