Legenda sa zrodila na zamrznutých rybníkoch a stratila v ľadových vodách prielivu La Manche

Vždy keď zdvihnem zrak z ľadovej plochy novej Steel Arény na informačnú kocku visiacu nad stredovým kruhom, pohľadom nevdojak zavadím o repliku dresu národného hokejového mužstva zo štyridsiatych rokov minulého storočia. Z novinárskych miest je k nej najbližšie. Vpredu vtedajší štátny znak, nad ním československá trikolóra, vzadu číslo 9 a menovka Ladislav Troják. Ktovie koľkým z terajších návštevníkov ligových zápasov košického mužstva to meno niečo hovorí. Okrem toho, že bol po ňom pomenovaný pôvodný zimák i moderná aréna.

Sám sa nemôžem na tie krásne a zároveň pohnuté roky nášho hokeja pamätať, lebo vtedy sa mi ešte ani len nesnívalo, že raz tiež budem na tomto svete, ale z kníh, starých časopisov či pôvodných novinových výstrižkov sa mi podarilo poskladať celkom solídnu mozaiku významného obdobia v československých hokejových dejinách. Aj z kamienkov, ktoré tam dlhý čas nemali byť. Z literatúry takej, i onakej. Z mien, faktov a udalostí, o ktorých sa smelo, a kedysi i nesmelo, písať.

Z tej doby pochádza aj legenda o Trojákovi. Legenda preto, že hoc bol košický rodák pôsobiaci v Prahe už dlhé roky jedným z najlepších československých hokejistov, jej prívlastok mu naveky prischol až po leteckej tragédii nad kanálom La Manche 8. novembra 1948. O záhadnom zmiznutí malého dopravného lietadla Beecheraft patriaceho francúzskej súkromnej leteckej spoločnosti Escadrille Mercure a nesúceho na palube šesticu československých hokejových reprezentantov, ktorí sa mali po niekoľkominútovom lete z Paríža pripojiť v Londýne k ostatným členom národného mužstva pred večerným zápasom (pod hlavičkou LTC Praha) s tímom anglo-kanadských hokejových profesionálov, sa už popísali štósy papiera. Neskôr aj o tom, prečo bolo tých šesť mien na niekoľko desaťročí vyškrtnutých z knihy histórie československého športu. Hoci boli medzi nimi hráči, ktorí pre povojnovú republiku vybojovali na pražskom šampionáte v roku 1947 prvý titul majstrov sveta a o rok na to sa z olympiády v St. Moritzi vrátili so striebornými medailami... Ladislav Troják, Vilém Šťovík, Karel Stibor, Miloslav Pokorný, Zdeněk Švarc a brankár Zdeněk Jarkovský.

Ale o tom som už nechcel. Ostatne, stačí sa pohrúžiť do štvordielnej knihy českého športového publicistu Jiřího Macků, jeho "Utajené stránky hokejové historie" sú najnovším svedectvom čias, keď sa z hokejových hrdinov mohli zo dňa na deň stať špióni a zradcovia republiky.

Pravda, ak sa vám ju podarí v našich končinách zohnať. "Tu mi odkázali, že v košických kníhkupectvách nie je, tak som sa obrátila na svojich priateľov v Prahe a keď som tam prišla, už ma s ňou čakali," odviezla si Jana Alexander-Trojáková domov, do Prescottu v Arizone, cennú spomienku na svojho otca v knižnej podobe. Za morom má len pár novinových výstrižkov a článkov z jeho kariéry, a kúsok kovu, ktorý má pre zberateľov športových relikvií nevyčísliteľnú hodnotu - zlatú medailu z pamätného svetového šampionátu na pražskej Štvanici.

Vlastných spomienok na tatínka, ako ho Jana stále zvykne nazývať, celkom logicky, mnoho nie je, veď mala iba šesť rokov, keď ho stratila. A niet už ani veľa ľudí, s ktorými sa dá o ňom porozprávať. Jeho sestra Františka, ktorá rok čo rok mala v merku jeho podobizeň na tribúne starého štadióna počas populárneho turnaja dorastencov o "Trojákov memoriál", už nie je medzi nami. A jeho sesternica Jolana Štempelová, rodená Trojáková, si len povzdychla, keď som ju o to požiadal: "Čože vám ešte môžem o ňom povedať?"

Napokon privolila, ba súhlasila aj s mojou návštevou. Je totiž jediná, ktorá dodnes starostlivo opatruje archívne materiály o svojom strýkovi. Najskôr vytiahla len obal plný vzácnych fotografií a cenných novinových výstrižkov. Vyžobral som, či dovolí, aby som sa v nich mohol doma pohrabať. A ani neviem ako, zrazu predo mnou vyberá z igelitovej tašky aj predmety patriace k doteraz nikým neobjaveným rodinným tajomstvám. Účastnícke medaily z olympijských hier v Garmisch-Partenkirchene, v St. Moritzi, z majstrovstiev sveta v Prahe, či Spengler Cupu v Davose, plakety z niekoľkých domácich súťaží i pár už len ťažko identifikovateľných turnajov či stretnutí, v ktorých pravé krídlo pražského LTC i národného mužstva nastúpilo. Srdce mi radosťou poskočí, keď beriem do ruky pamätnú vlajočku z olympiády v GA-PA, kde sú zobrazené zástavy všetkých zúčastnených štátov, ba aj hákový kríž, pod ktorým sa zimné hry v roku 1936 konali. Rovnako cenné sú i vlajočky k medzištátnym zápasom národného mužstva ČSR, ktoré si kedysi Ladislav Troják vymieňal s protihráčmi zo Švédska či Švajčiarska pred priateľskými duelmi na pražskej Štvanici...

V momente predo mnou ožíva dávna hokejová história, ktorú si doma donekonečna prehrávam na videu či DVD. Aspoň pár záberov, ktoré ešte existujú v archívoch Českej televízie, z pamätného šampionátu v štyridsiatomsiedmom, ako nám vrátili do rúk stratené zlato Rakúšania, keď na otvorenom pražskom štadióne senzačne porazili Švédov. Za plaketou z olympijského St. Moritzu sa tiež skrýva kusisko československej hokejovej slávy. Keď sa odtiaľ strieborné mužstvo vrátilo domov, vtedajšie "Právo lidu" sa nad našimi hráčmi rozplývalo slovami chvály. O 33-ročnom Trojákovi napísalo: "Praotec mužstva, podle zápalu s jakým hrál, lze říci, že působil dojmem křížence tygra se lvem. Vzor mladým pro pojetí representačního poslání, při hře v poli jak útočné i obranné nejužitečnější hráč teamu vůbec."

Keď som poprosil, či nemôžem vzácne relikvie z hokejovej zbierky jej strýka aspoň odfotiť, odmietavo zakrútila hlavou: "Viete, žijem tu sama, a nechcem, aby sa vedelo že také niečo mám doma... Rada by som ich potom prenechala synovi, aby zostali v rodine."

Voľakedy tam stála stará košická tehelňa a opodiaľ pár rodinných domkov. Dnes po nich v spleti panelákových krabíc niet ani pamiatky. Ale pre pani Jolanu je to stále posvätné miesto. Jej blok a útulný byt sa zhodou okolností nachádza presne tam, kde prežívala svoju mladosť, kde sa legenda o slávnom košickom "Trojáčekovi" (tak ho prezývala celá hokejová Praha) zrodila. "Kedysi sa to volalo Tri hôrky, lebo tu boli tri kopce a na každom stál jeden rodinný dom. V ružovom bývali Vojáčekovci, v žltom Klemovci, a medzi nimi, v bielom, Trojákovci. A okolo len lúka, samá lúka. Vedľa tehelne bol vybágrovaný veľký a malý kanál. Koncom jesene sme sa nikdy nevedeli dočkať, kedy v nich voda zamrzne a pôjdeme sa korčuľovať. Koľkokrát som bola vo vode, keď ľad nebol dostatočne zamrznutý," s úsmevom sa pani Jolana vracia do detských liet. "My sme sa korčuľovali, tešili sa na maškarný ples, ktorých tam bolo cez zimu neúrekom, a chlapci hrávali hokej. Prirodzene, nie s hokejkami, ale palicami odlomenými zo stromu. Už ani neviem, čo im ako puk slúžilo."

Korčuľovanie bolo odmalička "Láďovou" (tak volali L. Trojáka v rodnom dome) veľkou láskou. Začínal vraj na jednej korčuli pripevnenej drôtikom k topánke a jazdil z kopca po zmrznutom snehu držiac sa saní. Keď neďaleké rybníky pokryl ľad, vždy bol na nich prvý. Tam ho objavil jeden z hokejových priekopníkov v Košiciach František Jandera. "Začiatkom zimy sme sa chodievali korčuľovať na rybníky pri tehelni. Tam bol ľad vždy o dva týždne skôr ako v parku. Všímal som si mladých chlapcov, ktorí nás chceli napodobniť. Neušiel mi z očí jeden, ktorý vynikal nad ostatnými. Korčuľoval všetkými spôsobmi a mal už vtedy dobrý štýl. Bol to mladý Troják. My sme v parku stále hrali bandy hokej. Pamätám sa, že i on s dvoma bratmi ho hrával za KMSE. Z bandy hokeja sme však začali prechádzať na hokej kanadský a zaujímali nás mladí chlapci, ktorí by boli schopní nahradiť niektorého z nás. Časté výlety na ´Tri hurky´ pomohli. V evidencii bol i mladý Troják," našli sme v spomienkach F. Janderu. "Nádejní hráči dostávali od starších palice. Dostal ju i mladý Troják. Z niekoľkých ohobľovaných dosák si urobil ´podlahu´, tak ako to robili starší. To sa odzrkadlilo v zlepšení streľby, mal razantné strely forhendom i bekhendom, takže, aj keď mladý, v roku 1932 bol zaradený do mužstva. Hneď sme mali o jedného strelca viac. Troják sa skoro stal miláčikom obecenstva. Keď sa zmocnil puku a dravo útočil, obecenstvo skandovalo Džindži, Džindži..."

"Neviem, ako mu prischla táto prezývka, Džindži bol môj otec Ondrej, Láďov brat. A mňa volali malá Džindžaňa," vraví neter L. Trojáka. "Láďa bol o šestnásť rokov starší a mal ma veľmi rád. Vždy, keď som chcela ísť večer von, prízvukoval, že si mám dať pozor na chlapcov. Posledný rok pred smrťou ma chcel vziať so sebou do Prahy, že sa tam vydám. No nakoniec som si tu vzala jeho kamaráta..."

1. ČsŠK Košice mal domovský stánok pod stromami Mestského parku, tam, kde sa, oveľa neskôr, hrala aj hádzaná. "Vpredu, hneď vedľa hlavnej budovy, bol v zime ľad pre verejnosť, hokejisti museli cezeň prejsť, aby sa dostali na svoje ihrisko. Zápasy hrávali väčšinou večer, pri osvetelení, ale aj v nedeľu dopoludnia. Aj my sme im fandili, pokrikom: ´Košice nedáme, radšej ich zbúrame!´ Neskôr som tam chodievala po zápase čakať manžela."

Troják mal iba dvadsať rokov, keď bol s Košičanmi na Tatranskom pohári na Štrbskom plese. Pozdával sa Tatrancom z tamojšieho HC, ale na vynikajúceho korčuliara skôr hodil sieť chýrny tím LTC Praha, ktorý tam hral tiež. V akýchsi starých českých novinách sa o tom píše: "Od roku 1934 hraje v hockeyovém mužstvu LTC Praha na pravém křídle stále vážný Ladislav Troják, přezdívkou ´Patrick´. Nemnoho lidí ví, že tohoto skvělého bruslaře objevil na tatranském turnaji starý obránce Michálek, který tehdy hrával za Slavii. Troják jezdil s počátku ve II. mužstvu LTC, ale brzy se objevil vedle Malečka, když se Hromádka zranil na noze. Od té doby si už těžko dovedeme představit I. útok LTC bez něho, doposud našeho nejrychlejšího bruslaře, hráče znamenitých schopností pro kolektivní hru a při tom skromného nahrávače puku."

S pražským LTC získal desať majstrovských titulov, s národným mužstvom vybojoval na vrcholných podujatiach šesť medailí. Pred legendárnym útokom Troják - Zábrodský - Konopásek, či už v klubovom alebo reprezentačnom svetri, sa triasli chrániče všetkým hokejovým gólmanom. Aj keď... "Hrali spolu v jednom útoku, ale Láďa si nikdy príliš nerozumel so Zábrodským. Ten chcel byť najlepší, a dosť naňho žiarlil," spomína si pani Jolana. Hokej bol vždy rodinnou témou, či už pri návštevách jeho blízkych v Prahe, alebo vtedy, keď sa vracal do Košíc. "Zato veľký kamarát bol s Matejom Bucknom." Kanadským Slovákom, s ktorým istý čas v národnom mužstve hrával, a ktorý ho neskôr aj trénoval.

"Keď sa to lietadlo nad lamanšským prielivom stratilo, Buckna zburcoval celý kanadský červený kríž, aby ho išli hľadať. Keď sme to doma v rádiu počuli, nechceli sme uveriť, že sa Láďa už nevráti. Otec dokonca dlhé roky veril, že ho uniesli Rusi, aby ich učil hrať hokej," dnes sa nad tým pani Jolana už iba pousmeje.

Aj keď dodnes nie sú stopercentne vyvrátené fámy i vykonštruované nezmysly vtedajšieho režimu v Československu o udalosti z onoho novembrového popoludnia v roku 1948 a pravda nikdy nevyplávala na morskú hladinu medzi Francúzskom a Veľkou Britániou, v atmosfére tej doby sa celkom hodilo - vyhlásiť ich za zradcov. Hoci nimi nikdy neboli. A neboli ani poslední zo stratenej hokejovej generácie.

Bohuš MATIA

Autor: Osobné údaje vyznačí laser

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári