mesiacov v Japonsku. Absolvovala pražské konzervatórium, AMU i ročnú parížsku stáž v triede presláveného Michela Arrignona. Je laureátkou medzinárodnej rozhlasovej súťaže Concertino Praga i medzinárodnej sútaže Pražskej jari, nositeľkou prestížnej ceny Classic. Štyri roky pôsobila ako sóloklarinetistka Pražskej komornej filharmónie. Od roku 1994 je profesorkou pražského konzervatória, nahrala niekoľko albumov. Dnes sa predstaví na koncerte Štátnej filharmónie Košice.
V súčasnosti patríte vo svojom odbore k špičke. Bola cesta hore ťažká?
- Bola. Hoci, myslím si, že na vrchole ešte stále nie som. Som na ceste. No bolo to ťažké. Spomínam si na konzervatórium, kde som si vždy myslela, že som dobrá, ale nikto o tom nevedel. Necvičila som totiž. No keď bola Pražská jar 1991, rozhodla som sa, že stoj čo stoj dostanem cenu. Vtedy som konečne začala cvičiť. Päť, šesť hodín denne. Tam si ma konečne všimli a začala som nahrávať platne. Dnes to má trošku iné úskalia. Mám totiž deti, takže príprava musí byť ekonomická. Nesmiem strácať čas obohrávaním vecí, ktoré viem.
Často cestujete po svete. Je rodina to, čo vám počas ciest najviac chýba?
- Musím sa priznať, že cestujem rada a rada si od nich odpočiniem, hoci ich všetkých milujem. Bez svojej práce nemôžem byť. Takže urobím radosť sebe, poslucháčom a keď sa potom vrátim domov, o to viac sa na nich teším.
Čo je pre vás na hudbe také fascinujúce, že by ste bez nej nemohli žiť?
- Nie je to ani tak exibicionizmus, túžba vystupovať pred ľuďmi, hoci to čiastočne tiež, ale ja keď sa zaberiem do práce, zabudnem na všetky svoje životné, osobné problémy. Je to vlastne istý druh liečby. Keď sa mi narodila mladšia dcéra, ktorá je na tom zdravotne horšie, a po jej narodení som prežívala ťažké obdobie, klarinet mi pomáhal žiť. Pomáha mi vlastne žiť vždy, keď mi je najhoršie.
Keď ste začínali s klarinetom, bola to ešte takmer výsadne mužská záležitosť. Museli ste sa s tým popasovať?
- V tom období bol pohľad na dievčatá muzikantky iný ako dnes. Keď som šla na konzervatórium, bola som jediná v triede a nejako zvlášť ma tam nechceli. Musela som si to vyboxovať. Potom som sa chcela dostať do orchestrov a zas mali pripomienky, že som dievča. Prišli sa síce na mňa pozrieť ako na raritku, no body mi nedali. Potom sa to pozvoľna začalo meniť. Jednak Sabine Meier v Berlíne urobila veľký kus práce pre ženy, aby mohli hrať na klarinet a aby ich boli ochotní počúvať aj vo významných orchestroch. Potom som urobila konkurz do Pražskej komornej filharmónie, ktorá sa zakladala a dnes som profesorka na konzervatóriu a nikto sa už tomu nečuduje.
Nevadilo vám, keď sa na vás dívali ako na exota?
- Strašne. Bola som veľmi naštvaná, považovala som to za krivdu. Ale to, že ma nevzali do tých orchestrov, bolo napokon šťastie, pretože som mohla ďalej cvičiť. To sa napokon stalo mojou výhodou. Dnes totiž vidím tých chlapcov, čo to vtedy vyhrali a na ktorých som bola naštvaná, ako stále sedia v orchestri. Ďalej už nešli, pretože dostali prácu a mali istotu.
Strávili ste študijný rok v Paríži. Čo vám to dalo vo vzťahu k hudbe?
- Uvedomila som si, že je tam omnoho väčšia koncentrácia klarinetistov ako bola v tom období v Prahe. Všetci boli nútení drieť, aby sa presadili v obrovskej konkurencii a podľa toho aj hrali. Tú prácu som si potom viezla späť do Čiech. Zvykla som si robiť veci naplno. Netváriť sa, že pracujem, ale naozaj pracovať.
Prešli ste takmer celý svet. Máte obľúbené pódiá, poslucháčov?
- Minulý rok som takmer tri štvrtiny strávila v Japonsku a veľmi sa mi tam páčilo. Jednak majú veľké sály a keď zorganizujú koncert, je vždy plno. Tam som zažila pocit ´hviezdy popu´, keď som odchádzala zadným východom zo šatne a čakali ma tam húfy ľudí, mládež s cédečkami. Chceli podpisy. Ich záujem je velikánsky. U nás je klasika trošku popoluška a je to škoda.
Čo sa počúva u vás doma?
- Keď prídem domov, všetko vypnem. Na človeka sa celý deň valí hrozný hluk. V Prahe je množstvo električiek, metro, autá, ľudia v reštauráciách po sebe revú, lebo tam hrá muzika... A večer toho už máte plné zuby. Takže si pozriem večerné správy a všetko povypínam. Inak môj muž počúva operu. Miluje ju, takže keď luxuje, pustí si ju naplno. A ja si zvyknem dookola púšťať to, čo pripravujem.
Ako najradšej relaxujete?
- Keď mám večer konečne chvíľku pre seba, zavriem sa v kúpeľni, chvíľu sa kúpem a keď sa zdanlivo nič nedeje, prebieha mi v hlave množstvo myšlienok.
Autor: ato
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
