kožuchy. Nie sú však hocijaké. Na hotových výtvoroch sú výšivky sťaby maľované ihlou, okrem toho kožuchy sú zdobené výraznými motívmi z kože. Ide o súčasť kroja z oblasti Levočských vrchov, spomínané pánske kožuchy v tejto oblasti nazývajú aj brušľakmi.
„Šitie kožuchov sa u nás dedí z generácie na generáciu. Sestra mojej babky bola nemá, kožuchy však šila prekrásne. Podobne moja stará mať, od nej sa to naučil môj otec. Po ňom som prebral žezlo ja a to ako 16-ročný," vracia sa chýrny kožušník do minulosti. V čase nášho rozhovoru vyberá z komody strihy z papiera, vysvetľuje, čo kde patrí. Ušiť tak nádherný kožuch je, verte-neverte, poriadna drina. J. Krajňák totiž šije výlučne ručne. Jediným pomocníkom mu je špeciálna ihla. Podobne nite musia byť pevné, z ľanu, aby sa nebodaj kožuch nerozpadol.
„Boli že to časy, objednávok bolo habadej. Ľudia z celého okolia chodili ku mne, aby som im ušil kožuch. Na práce na gazdovstve sme si kvôli tomu museli najať sluhu. Ja som poväčšine iba šil. Objednávok bolo toľko, že som si neraz v noci zdriemol iba takú hodinku a poďho rovno k šitiu. Nemohol som ani kŕmiť dobytok, pretože šitie kožucha je veľmi čistá práca. Musel som mať jednak čisté ruky, ale aj šaty na sebe, aby som na kožuchu nezanechal ani jednu malinkú škvrnku. Hotové časti sa zakrývali plátnom," spomína kožušník z Nižných Repáš. Zhotovenie jedného mu trvalo približne dva týždne.
Kožuchy šil poväčšine z baraních koží. V chudobnom kraji mu ľudia nie vždy platili peniazmi. Často išlo o výmenný obchod. „Doniesli mi napríklad päť koží, z jednej som ušil kožuch, štyri mi ostali," popisuje J. Krajňák. Nie je však koža ako koža, J. Krajňák v tomto prípade pracoval, ako sa povie, od piky. „Ľudia mi nosili surové kože, ja som ich musel najprv vypracovať, až potom som šil. Pral som ich v potoku, potom sa koža oškrabovala a na niekoľko dní ponorila do špeciálneho roztoku. Musel som ju však pravidelne otáčať," popisuje tento šikovný majster. Pri šití a zdobení používal nástroje, ktoré súčasníkovi už nič nehovoria. Taká švajka slúžila napríklad na výrobu ozdobných gombíkov. Zaujímavo pôsobí aj nástroj, s pomocou ktorého majster vytváral ozdobné dierky.
Hoci je už na dôchodku, šije kožuchy sčasu načas aj dnes. Horšie je to však, ako hovorí, s materiálom. Ten sa vraj poväčšine v súčasnosti vozí z Poľska. Ako nám kožušník spomínal, remeslo sa dedilo z generácie na generáciu. J. Krajňák vychoval šesť detí, ani jedno však nemá záujem pokračovať v jeho šľapajach a podobne je to aj s vnukmi a vnučkami. Kožušník z Nižných Repáš preto čo-to naučil zo svojho remesla troch ľudí z okolia.
Okrem chýrnych brušľakov J. Krajňák zhotovoval kožuchy pre ženy i deti, ale aj čiapky, goliere či rukavice.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
