východu priniesli závan jamajskej exotiky, optimizmus a spevák a gitarista Bjezo aj odpoveď na pár otázok.
Svoj najnovší album a turné Nenudin ste na trh uviedli s podtitulom Skantidepresívum. Vy ste nikdy neboli v depresii?
- My nie sme depresívne typy a na druhej strane táto hudba pôsobí antidepresívne. Keď som chodil na strednú školu a mal som ťažkú hlavu zo známok, tak som si vždy pustil niečo takéto a povedal som si, že život ide ďalej. Avšak ľuďom, ktorí by trpeli týmto neduhom, odporúčame tento album aspoň vyskúšať. V príbalovom letáku sú napísané kontraindikácie, indikácie, dávkovanie... Všetko je tam vymyslené a keby náhodou liek neúčinkoval, treba vymeniť kapelu a my sa v tom prípade ospravedlňujeme (smiech).
Svojho času ste spomenuli, že aj napriek plešatým hlavám a vráskam majú vaše koncerty stále energiu. Dokedy chcete takto vydržať?
- Dokedy budeme vládať (smiech). Aj keď sme nedávno mali začiatok šnúry v okolí Bratislavy. A to boli koncerty, na ktorých sme sa totálne zničili, pretože tam nebolo absolútne žiadne vetranie, asi štyridsať stupňov a podľa mňa deväťdesiatpercentná vlhkosť, malý priestor, úplne z nás tieklo. Po tých troch koncertoch sme si mysleli, že zamdlieme. Boli to extrémne podmienky, ktoré by zlomili aj mlaďasov, máme dvoch nových členov, ktorí majú okolo dvadsať rokov a tiež ich to zlomilo, takže to s nami nie je až také zlé (smiech). Samozrejme, túto muziku môžeme robiť aj v šesťdesiatke. Síce možno nebudeme môcť toľko skákať a jašiť sa na pódiu, ale hrať to môžeme, kým nás to bude baviť a kým to bude baviť ľudí.
Veľa koncertujete aj v zahraničí. Čo vám to dalo?
- Zahraničie človeka utvrdí v tom, že to u nás až také zlé nie je. Že nie sme takí menejcenní, ako si myslíme. Ľudia tam aj tu rovnako chápu muziku, vedia sa zabaviť, akurát rozprávajú iným jazykom. V niektorých krajinách môže byť konzervatívnejšie publikum, v niektorých uletenejšie, no to závisí od povahových vlastností jednotlivých národov. Vôbec ale nemám pocit, že by sme sa mali v zahraničí za niečo hanbiť alebo sa cítiť menejcenní.
Na tomto albume ste už neobsadili vašu pôvodnú speváčku. Nechýba vám ženská zložka?
- Na jednej strane chýba, veď dlhé roky sme mali saxofonistky a bolo to spestrenie, tým pádom sme sa kontrolovali s našimi chlapskými rečami, držali sme sa tak trošku na uzde. Ženský pohľad na vec je však trochu iný, obidve saxofonistky už majú iné starosti, hlavne rodinné... A čo sa týka spevu, tak sme mali trochu iné očakávania, takže sme v tej spolupráci nepokračovali. No keby sa objavila nejaká strašne dobrá speváčka, tak by mala dvere otvorené.
Takže ste speváčku nahradili hosťami...
- Presne tak, a keďže od nás odišiel aj dlhoročný člen, gitarista-spevák, tie spevy zostali na mne a čiastočne na Petkovi. Keďže sme to však chceli mať pestré, zavolali sme aj speváckych hostí, ktorí doteraz chýbali. Zavolali sme pána Lipu, ktorý vôbec nemal problém prísť a naspievať, dokonca sa mu to páčilo. Aj Petko, náš textár, bol nadšený, že niekto, komu textuje pesničky taká kapacita ako pán Lasica, nemal problém s jeho textom. Prišiel, dokonca aj s deťmi, takže to bolo také veselé. Doktor Ring Ding bol úplná náhoda, z toho pohľadu, že tom období hral v Bratislave. My sme síce medzitým spolu komunikovali kvôli možnému spoločnému turné, no jemu odišiel hlas, a tak zrejme cítil potrebu sa nám revanšovať. A Katka Barancová... Časť kapely má bočný projekt s Ďuďom z Hexu a Katka im spieva skoro všetky vokály. Ona je teda spriaznená duša. No a keď sme tak sedeli v štúdiu, povedali sme si, že by sa tam hodil nejaký ženský spev. O šiestej večer sme sa rozhodli jej zavolať, chlapci po ňu prišli domov a za hodinku a pol to bolo vybavené. Tieto spolupráce mnohokrát vznikajú spontánne bez vážnejších plánovaní.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
