Pochovávanie v katedrále postupne končí

2. časť

V čase, keď sa košického dómu definitívne zmocnila katolícka cirkev a mohla tu začať ukladať výlučne svojich veriacich, sa časy začali postupne meniť. Mesto sa iba pomaly spamätávalo z veľkého hospodárskeho a demografického úpadku a značná časť tunajších občanov musela z dôvodov viery používať iba predmestské cintoríny. Vývoj však ukázal, že pochovávaniu v preplnených a nezdravých kostolných kryptách pomaly odzváňa. Ešte stále využívala tieto priestory bohatá spoločenská smotánka, no čím ďalej, tým zriedkavejšie. Raz mali prísť časy, keď sa pôda kostola mala prestať používať aj ako obecné pohrebisko.

NEBOŽTÍCI ŠÍRILI PUCH

Pochovávanie v dóme, ako aj v ostatných kryptách vnútromestských kostolov bolo z hľadiska verejného zdravia nevyhovujúce. Zápisnica magistrátu mesta z 11. februára 1771 konštatuje, že z krypty farského kostola pod oltárom svätej Trojice sa pre jej malý rozmer a navŕšené mŕtvoly šíri najmä v teplejších dňoch ukrutný zápach. Na zamedzenie tejto nepríjemnosti sa a ochranu zdravia návštevníkov kostola sa mestská rada rozhodla, že vnútorný vchod do spomínanej krypty, ako aj jej vetracie okienko ústiace pri bráne kostola nechá zamurovať, a pohreby do tejto krypty sa nebudú prevádzaťdo tej doby, pokiaľ sa mŕtvoly úplne nerozpadnú na prach a nepominie sa nebezpečenstvo nákazy vzduchu.

Tento protokol pripomína aj to, že z krýpt ostatných vnútromestských kostolov vychádza podobný neznesiteľný mŕtvolný zápach. Nakoľko ale mesto nemá takú právomoc, aby do týchto kostolov zakázalo pochovávanie, alebo aby aspoň prinútilo zvýšiť taxu za pohreby do týchto hrobiek, rozhodlo sa súčasne mesto, že od Miestodržiteľskej rady si vyžiada v uvedenej veci rozhodnutie. V duchu rozhodnutia rady mestskej vrchnosti sa potom stalo, že keď konal jágerský biskup Karol Esterházy cirkevnú vizitáciu v auguste toho istého roku 1771, a zakázal pochovávanie vo vnútromestských cintorínoch, prijal takéto nariadenie ohľadne krýpt kostolov:

"Takisto nechceme v záujme obecného zdravia, aby sa mŕtvi pochovávali v krypte farského kostola (rozumej dómu svätej Alžbety). Nech sa plebán postará, aby neboli používané zdraviu škodlivé krypty rádu františkánov, ako aj ostatné tunajšie podľa našich informácií naplnené hrobky. A parochus (farár) sa musí starať aj o to, aby mesto svoj návrh na zriadenie nových krýpt predložilo vysokej Miestodržiteľskej rade."

Charakteristický údaj o osude dómskych krýpt si môžeme prečítať v mestskom protokole z 13. septembra 1778. Magistrát v tejto zápisnici konštatuje, že v zmysle uznesenia Miestodržiteľskej rady ohľadne jednotných predpisov o cintorínoch a kryptách boli ukončené práce vo farskom kostole a kaplnke svätého Michala.

PROTOKOLY A VIZITÁCIE

Charakteristický údaj o osude dómskych krýpt si môžeme prečítať v mestskom protokole z 13. septembra 1778. Magistrát v tejto zápisnici konštatuje, že v zmysle uznesenia Miestodržiteľskej rady z 11. septembra 1777 ohľadne jednotných predpisov o cintorínoch a kryptách, boli ukončené práce vo farskom kostole a kaplnke svätého Michala na komorách slúžiacich k prijatiu tiel jednotlivo a požadované vonkajšie prístupy do krýpt aj so svojimi schodiskami. V tom čase vybavili dóm 39 väčšími a takým istým počtom menších komôr, a kaplnku svätého Michala 28 väčšími a 43 menšími komorami pre truhly.

V súvislosti s tým poverilo mesto inšpektorov mestského majetku vyplatením mzdy miestnych murárskych majstrov Valenta Maiera a Ľudovíta Schaidlera, po 4 rýnske Florény za väčšiu a po 3 Florény za menšiu komoru na uloženie truhiel, a za rôzne práce súvisiace s prestavbami a vybudovaním schodiska vyplatením celkovej sumy 645 rýnskych Florénov.

Súčasne sa s touto úpravou krýpt v roku 1778 zaoberá aj rukou písaná kronika rímskokatolíckej fary v Košiciach (Protocollum parochiae Cassoviensis), konkrétne takto: "V roku 1778 boli podľa milostivého kráľovského nariadenia vyčistené krypty kaplnky svätého Michala ako aj baziliky svätej Alžbety od dávnych kostí okrem dvoch, ktoré sú totiž pod kaplnkou svätého Kríža a svätého Jána Nepomuckého. Tieto zostali nedotknuté a boli zamurované. Pri čistení týchto krýpt boli kosti a mŕtvoly uložené do dvoch obrovských jám cintorína svätého Michala a ku krypte kostola rozdelenej na komory zanikol prístup z vnútra. Otvorili k nej vonkajšie dvere.

Pochovávanie do kostolných krýpt sa koncom osemnásteho storočia stávalo čoraz zriedkavejším. Mestská rada prisudzovala tento jav vysokým poplatkom za pohreby. Preto sa na svojom zasadnutí dňa 25. septembra 1795 rozhodla, aby bola taxa pochovávania v dóme pätnásť, a v kaplnke svätého Michala desať rýnskych zlatiek. Pri príležitosti posledného reštaurovania dómu (z vtedajšieho hľadiska) v mesiaci auguste 1881 narazili na jednu z jám s pochovanými kosťami. Stalo sa to pri hĺbení pivnice domu, ktorý chystali pre stavbyvedúceho Viliama Frődeho. Kosti vyzdvihli a uložili na Kalvárii. V roku 1796 rada zopakovala svoje nariadenie z 21. septembra 1777, aby zosnulých, s výnimkou prípadov epidémie, nepochovali skôr, než za 48 hodín.

HROB VEĽKOPREPOŠTA

Za prvého biskupa košickej diecézy Ondreja Szabóa spomína zápisnica z cirkevnej vizitácie z roku 1808 tie isté dómske krypty, ktoré vyratúva kanonická vizitácia z roku 1771. Tieto krypty boli znovu dané do poriadku v roku 1812. 27. februára tohto roku podal mestskej rade hlásenie senátor František Gažík o vyprataní hrobiek a o cenných predmetoch ktoré sa v nich našli. Rada vtedy nechala cestou cirkevného inšpektora Godfrieda Lorberera zaplatiť kostolníkovi za unúvanie 12 Florénov a 37 grajciarov, hrobárom, čo pracovali po tri noci 4 Florény za každú kryptu, a 17 Florénov 45 grajciarov za pijatiku, čo sa minula pri robote. Za vykopanie hrobového miesta pre kosti vyplatila ako mzdu na päť dní 10 Florénov.

Pochovávanie do krýpt košických kostolov v šesťdesiatych rokoch minulého storočia úplne prestalo. Poslednou mešťankou, čo tu bola uložená 10. novembra 1862 na večný odpočinok, bola vdova po poštmajstrovi Aulingerovi, Anna rodená Ramschaková pochádzajúca z Prešova. Potom zostalo toto privilégium spočívať v krypte svojej katedrály naďalej už iba košickým biskupom. Počas prestavby dómu v rokoch 1877 až 1896 boli miestami odstránené aj základy kostola a prestavané tak, že staré krypty zanikli, alebo prešli prestavbou.

Z hľadiska mestských dejín je dôstojné tu spomenúť, že pri takýchto prestavovacích prácach narazili pod kameňmi svätyne na jednu rakvu prikrytú hodvábnou tkaninou, ktorá mala na vrchnáku povybíjaný klincami s medenými hlavičkami tento text (originál je v latinčine): Ctihodný a Vysokodôstojný pán Andrej Pettes, volený biskup ansarijský, veľkoprepošt jágerskej kapituly a jej kanonik, tajný radca cisárskej a kráľovskej výsosti a všeobecný zástupca a poradca vysokodôstojného pána jágerského biskupa. Zomrel v roku Pána 1712, 5. dňa mesiaca septembra, vo veku 54 rokov.

Andrej Pettes, vtedy ešte v Košiciach sa zdržiavajúci veľkoprepošt jágerskej kapituly, zástupca jágerského biskupa bývajúceho v Jasove Juraja Fenessyho, vítal slávnostne a s plnou cirkevnou pompou 14. októbra 1706 knieža Františka II. Rákocziho prichádzajúceho do Košíc (ako prívrženec Rákocziho povstania bol potom Viedňou oficiálne zabudnutý). Pettesovu truhlu opätovne uložili pod podlahu svätyne.

V dómskej krypte uložení nebožtíci v rokoch 1729 až 1770 - zoznam podľa záznamov matriky úmrtí

Pochovávanie v podzemí dómu

sa stalo spoločenskou módou

Po niekoľkoročnom postupnom rozbehu opätovného pochovávania v košickom dóme sa pohreb v tunajších podzemných priestoroch stal spoločenskou módou, až tak, že sa zvyšovali pohrebné ceny a že sa sem ukladali skutočne iba tí, čo niečo znamenali. To hneď spozná každý miestny historik 18. storočia. Ročne sem ukladali 3 až 6 nebožtíkov, boli však aj roky na pohreby prebohaté, napríklad v roku 1769 tu našlo večný odpočinok až 17 osôb a v roku 1767 osôb až 15. Mužov aj žien a samozrejme katolíkov. Pritom však boli aj vtedy roky, keď sem nepochovali nikoho. Bolo tak v roku 1735, v päťročnom období 1838 až 1742, v roku 1749, 1751, 1754 a 1755. Žeby dóm v tých rokoch "neprijímal"?

Podľa záznamov z matriky úmrtí boli od roku 1729 v kryptách dómu svätej Alžbety pochované nasledovné osoby: 1729 Ján Kryštof Weisz, Jakub Winkler. 1730 Jozef Pinth, Joachim Szemere, Zuzana Ernau. 1731 Mária klára Paldhuberová, Ignác Stauffer, Alžbeta Szentmiklósiová, Ferdinand Sterndahl. 1732 Klára Üvegesová, Tomáš Tornyóssi, Tomáš Balasi. 1733 Alžbeta Trehová, Anna Mocsirová. 1734 Juliana Demecká, Erhard Vacano, Pavol Halkovič, Ján Schrajner, Štefan Károlyi, Tomás Kocsy. 1736 Ivan Szalay. 1737 Katarína Carterová. 1743 košický farár František Jósfay. 1748 Michal Hilver, Mária Oszruczká, Anna Halkovičová. 1750 Jozef Izbegi, Jozefína Luchnerová. 1752 Ján Makaj, spišský farár Pavol Botha, Romalda Záziová, Anna Korponayová. 1753 Alžbeta Lehoczká, Štefan Pružinský. 1756 Ján Schmidhoff, Juraj Zeleňaj, Eleonóra Szeperlinová. 1757 Adam Veselý, Martin Dévay, Eva Hammerschmidtová rodená Bercziková, Jozef Ujházy, Štefan Vereš, Jozef Szankovský. 1758 Ján Gosztonyi, Ondrej Ferenczik, senátor Ján Nagy, Ján Vagner. 1759 Margita Strochomerová, senátor Jozef Rozgonyi, Ján Jezerský. 1760 senátor Ján Zábrecký, Magdaléna Rethlyová, Zuzana Pigajová, Adam Fedák, Alžbeta Sihulszká, František Berczik. 1761 Ondrej Vereš, Ján Kozáróczy, Mária Tóthová, Ladislav Szentiváni, Anna Mogyorossyová, Ignác Pusztay, Mária Oroszová, košický farár František Karlay. 1762 Karol Braunecker, Krištof Caszner, Nikodém Niczký, Jozef Ötvös, senátor Imrich Csomortányi, Jozef Balthazar, poručík Pálfyho pluku Jozef Czvidricz, Anna Fedáková, Imrich Tabody, Ladislav Tabody. 1763 senátor Jozef Tregll, Jozef Strohomer, František Záborský, Anna Kleštinská, Karol Piller, Jozef Hirl, Ignác Mayr. 1764 Terézia Veselá, Jozef Hartmann, Mária Kádasová rodená Kalbayová, Samuel Knibs, Ondrej Fedák, Františka Žatkovská, Žófia Bronnová. 1765 barónka Anna Eötvösová rodená Splényiová, senátor Michal Molitoris, Jozef Zelník, Rozália Molitorisová, Jozef Egermann. 1766 Anna Gelaunerová, Karol Pleth, Zuzana Kleščinská, Mária Vuszintová, Ján Mayer, Františka Egermannová, Ján Kozáróczy. 1767 Ján Jerubek, Františka Hofferová, Mária Krauszová rodená Bolykiová, Anna Treglová, Katarína Palaiová, Ján Palai, Anna Šoltészová rodená Adriányiová, Anna Hofferová, Rozália Schwarzenbachová, Anna Žatkovská, Ladislav Lehoczký, Ján Kurimský, Klára Krupinská, Dominik Krép, Anna Pešková. 1768 Ignác Sarlach, Juraj Kleščinský, Jozef Simpiller, Anna Šoltészová, Anna Jordánska, Anna Sprajczerová, Michal Jaszai, Judita Kloczková. 1769 Mária Schnellingerová, Eva Fedáková, Žigmund Groman, Mária Manková, Eva Laviat Girbelová, Terézia Vimpillerová, Július Signorini, Ondrej Kuncsár, Anna Sarlachová, Agnesa Lernerová, Alžbeta Handlová, Ignác Sarlach, Júlia Koszková, Ján Hirsch, Klára Schnelligerová, Anna Okrucká, Johanna Rusánszká, Imrich Okruczký. 1770 Mária Vajszová, Ján Zeleník, Ladislav Demecký, Jozef Pelcl, Nikodém Vrabely, Jozef Žatkovič, Michal Kalytzky, Mária Sidlerová, kapitán Ján Fonbrus, Alžbeta Ternyeiová.

Odkiaľ prišlo a čo značí slovo "epitaf"

HISTORICKÁ PERLIČKA

Odjakživa to malo súvis s pochovávaním. Odjakživa znamená v tomto prípade od čias antiky, pretože "epitaf" je slovko starogrécke a pôvodne znamenalo krátku a jednoduchú pohrebnú básničku, ktorá sa zvykla písavať na náhrobok. Keď sme to slovko začali používať my tu v strednej Európe, väčšina z nás nevedela čitať, dokonca ani tí najväčší páni, a tak boli naše epitafy pokryté obrázkami a symbolmi, ako napríklad časť tých, čo dnes vidíme na Urbanovej veži. V novoveku a najmä v súčasnosti dostal epitaf svoj pôvodný antický zmysel, takže je to opäť text, zväčša básnička.

Text: Vojtech Wick, preklad: Alžbeta Duchoňová, úpravy a reprodukcie: Jozef Duchoň

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári