Reprezentačné "XL-ko" mu pridalo na parížskom Stade de France pár kíl navyše

Dospelácku futbalovú kariéru začínal vo Veľkom Šariši, na úrovni štvrtej a tretej ligy, za päť sezón v drese Ličartoviec dokonale spoznal všetky druholigové ihriská, vyššie sa zatiaľ nedostal ani po administratívnej zmene klubu na MFK Košice, s hráčmi z najvyššej súťaže mohol konfrontovať svoje umenie maximálne v pohárovej súťaži alebo prípravných zápasoch... A, ajhľa! V stredu 1. marca 2006 vybiehal v drese národného mužstva na posvätný trávnik parížskeho Stade de France, proti takým hviezdam svetového futbalu ako Zidane, Thuram, Vieira, Henry či Trezeguet.

Prešovský rodák Mário Bicák bol tak trochu raritou aj pre českého komentátora Eurosportu. Nie je predsa každodennou udalosťou, aby v takom medzištátnom stretnutí dostal príležitosť druholigový futbalista. Príjemne prekvapilo aj to, že nejaký Honza Homolka vedel oživiť prenos aj na túto tému, a hráč s číslom 16 v modrom drese Slovenska, nastupujúci na posledných dvadsať minút, nebol preňho iba nejaký Bicák z MFK Košice. "Internet je veľká vec," berie jeho informácie trošku s rezervou, i s úsmevom, 26-ročný košický stredopoliar. "Druholigový hráč je pre nich asi zaujímavejší ako niektoré známe mená, ktoré už diváci poznajú."

Mário však nebol novou tvárou len pre televíznych divákov. "Aj niektorí hráči z národného mužstva sa na mňa pozerali, čo som zač, keď sme prišli na zraz pred odchodom do Francúzska. Taký Szili Németh, Viťo Vittek, alebo Valachovič, tí ma videli prvý raz v živote. No chlapci ma prijali veľmi dobre, v nároďáku je super kamarátska partia."

V pamäti mu zostal len krik ľudí

Cesta doň sa pre odchovanca Tatrana Prešov začala kedysi pred dvadsiatimi rokmi, pod oknami jedného z prešovských panelákov, kde malý Mário mastil futbal s jemu podobnými šarvancami. "Keď nás prestal baviť futbal, vytiahli sme hokejky a naháňali sme pred blokom malú loptičku." Väčšia, futbalová, však mala preňho väčšie čaro. Vážnejšie ju začal vnímať vo štvrtom ročníku športovej školy, keď začal hrávať za mladších žiakov Tatrana. "K športu som mal blízko, mamka kedysi robila atletiku, behy, otec hrával futbal, v uličnej lige i za Veľký Šariš. On ma zobral aj na veľký futbal. Pamätám sa, ako som s ním bol na prvom zápase. Keď hral Tatran s Vranovom o postup do prvej SNL. To, čo sa dialo na ihrisku som ešte veľmi nevnímal, skôr mi utkvelo v pamäti ako tí ľudia na štadióne kričali."

Mário si v zeleno-bielych farbách Tatrana odkrútil učňovské roky, veriac, že raz si vybojuje miesto aj v zostave A-mužstva. Ale osud rozhodol inak. "Ešte v staršom doraste som začal mať nezhody s trénerom. Niežeby ma neznášal, ale trochu na mňa zmenil názor. Až sa to vyhrotilo do tej miery, že keď bola príležitosť, dal ma na hosťovanie do Hanisky. Vtedy bolo tak, že oni Tatranu poskytovali ihrisko a Tatran im za to dával hráčov. Našťastie, nemám čo ľutovať. Ani neskoršie pôsobenie vo Veľkom Šariši. Prišiel som tam, keď mužstvo postupovalo zo štvrtej do tretej ligy." Ako ľavý záložník. "No na tom poste som nezačínal. Za žiakov ma tréner postavil na pozíciu predstopéra, v mladšom doraste som hrával aj ľavú obranu, keď sa ešte praktizovalo klasické rozostavenie 4-4-2, až neskôr som sa dostal na ľavú zálohu, predsa len, ťahalo ma to trochu vyššie. A tento post mi vyhovuje najlepšie."

Obojnohý ľavák

Ktosi o ňom napísal, že je ortodoxný ľavák, z čoho by malo vyplývať, že pravačkou nedá ani ťuk... "Bolo to trošku nesprávne pochopené. Áno, píšem ľavou rukou, aj jem ľavou, ale kopať viem oboma nohami. Pravačkou som dal dokonca viac gólov ako ľavačkou." Aj keď v pracovnej zmluve ľavého stredopoliara je dôležitejšia klauzula o tvorení hry a núkaní streleckých šancí pre iných, pod pár kúskov v sieťach súperov už hodil aj svoj vlastnoručný podpis. "V tejto sezóne som dal tri góly v lige, tri aj v pohári. Ba, boli aj zápasy, keď som skóroval dvakrát, ale hetrik ešte nepadol."

Najpamätnejším je preňho zatiaľ gól, čo koncom januára vo finále turnaja v portugalskom Vale de Tejo strelil v drese ligového výberu do slovinskej brány. "Možno nie je najkrajší, ale určite je najcennejší."

Tak, ako dresy, v ktorých nastúpil v Portugalsku a v Paríži. "Pre mňa sú cennejšie ako dresy súperov. Preto som ani nemal v úmysle vymeniť si ho s nejakým Francúzom. Aj tak boli po zápase z tej prehry skleslí a nechceli si dresy meniť. Radšej tak, ako by mal môj dres potom skončiť niekde v kúte francúzskej kabíny. Chlapcom, ktorí od nich dresy pýtali, naznačovali, že si ich s nimi vymenia až v šatni, ale napokon im ich aj tak vrátili. Len Henry, a ešte zo dvaja hráči, boli ochotní vymeniť si ich ešte na trávniku. No náš brankár Hajdúch sa nemusel namáhať, francúzsky náhradník Coupet si s ním sám chcel dres vymeniť."

Dve modré 16-ky so slovenským znakom na srdci budú cennými relikviami Máriovej rozrastajúcej sa zbierky. "K tej šestnástke som prišiel náhodou, lebo bola ešte, aj s pätnástkou, voľná. Pre šestnástku som sa rozhodol preto, že šestnásteho mám meniny. Nike, v ktorých sme nastúpili proti Francúzom, mohli byť však trošku obtiahnutejšie. Všetky boli v jednotnej veľkosti XL, a mne bol dres dosť voľný. Keď som sa potom videl v televízii, naoko som mal niekoľko kíl navyše ako mám v skutočnosti, nosím totiž ´emko´."

Pred kamerami druhý raz v živote

Televízne kamery, velikánsky štadión, takmer plné tribúny, oproti hráči, ktorých obdivujete iba na obrazovke. Pádny dôvod, aby sa trošku roztriasli kolená. "Pre mňa to bol druhý televízny zápas v živote. Pred rokom a pol sme hrali pred kamerami finále Slovenského pohára s Petržalkou... Ale trému som nemal. Od prvej minúty som zápas prežíval tak, ako by som bol s chlapcami na ihrisku. S takými pocitmi som sa išiel aj rozcvičiť, keď mi tréner Galis v šesťdesiatej minúte povedal, že pôjdem hore. Ale keď vidíte ten štadión a počujete publikum, ktoré spieva a skanduje už pred zápasom, zimomriavkam sa neubránite. Ten úvod ste v televízii ani nevideli, v prenose ho nezachytili. Bolo to neuveriteľné. Anelka vystrelí ďaleko mimo bránu a ľudia mu tlieskajú. Takých fanúšikov mať..."

Nesplniteľné želanie. Aj keď novovzniknutý MFK má zatiaľ v Čermeli ich solídnu podporu. A črtajúca sa najvyššia súťaž sa prejaví na návštevnosti ešte pozitívnejšie. Prvá liga je na spadnutie a na jeseň už ani Mário Bicák nemusí byť reprezentačnou raritou... "Tréner Galis nám už v Portugalsku hovoril, že chodí aj na druholigové zápasy, videl ma hrať proti Slovanu i v pohári s Trnavou či Petržalkou, takže len tak by si ma asi do reprezentácie nevybral. No po piatich rokoch v Ličartovciach a jednom v Košiciach dúfam, že je to pre mňa už posledná druholigová sezóna. Máme veľmi dobre vyskladaný káder, a sme výborná partia, aby to konečne vyšlo."

S trénerom, ktorý by mohol mať, vzhľadom na svoju aktívnu futbalovú minulosť, slabosť práve pre stredopoliarov. "Tréner Kozák má rovnako rád všetkých hráčov z dvadsaťjedenčlenného kádra, na každého má rovnaký meter, všíma si každého kto sa ako stavia k tréningom a nedá sa oklamať, je spravodlivý."

Máriovým odporúčaním do reprezentácie sú však jeho vlastné prednosti. "Myslím, že je to dôraznosť, rýchlosť a technická vybavenosť. Ale stále je na čom pracovať. A teraz mám na to ešte väčší dôvod, aj na tréningy som dostal väčšiu chuť."

Doma, na východe Slovenska, je spokojný, aj keď vo svojich futbalových snoch si občas oblečie dres niektorého z európskych veľkoklubov, vybehne na trávnik nejakého chýrneho štadióna. "Tu, na východe, je dobre. Nemám pripravený kufor na cestu, aj keď futbalový život ukáže, či sa raz nebudem predsa sťahovať. Mojím snom bola vždy španielska liga, pretože je rýchla, technická. Asi by som si nevedel predstaviť hrať v Anglicku, aj keď je to veľmi prestížna súťaž a dokážu sa prispôsobiť aj technickí hráči. Tam je to príliš nekompromisné, veľmi tvrdé."

Nebude zlé, keď budú tri

Aj keď mu po zápase v Paríži prichádzali esemesky od všetkých blízkych, jeho najväčším fanúšikom je asi manželka Lucia. "Nevynechá ani jeden zápas, keď hráme doma. Poznáme sa už odmalička, dívala sa na mňa z okna, keď som pred blokom, ako malý chlapec, hrával futbal." Bolo jej jasné, koho si berie. Mário jej vôbec nevytýka, že nepriviedla na svet najskôr potenciálneho futbalistu, ale už deväť mesiacov sa na nich a okolie usmieva dcérka Bianka. "Meno sme mali pripravené, keby to bolo dievčatko. Nevadí, že prvý nie je chlapec, veď bude ďalšie. A nebude zlé, aj keď budú tri," smeje sa otec, že manželka je na to už pripravená.

Životnou náplňou hráča v najlepšom veku je momentálne, celkom pochopiteľne, futbal. "Len futbal, ostatné zatiaľ ešte nerišim. Keď s ním raz skončím, chcem sa venovať rodine. Určite neplánujem byť trénerom. Mám obchodnú akadémiu a chcel by som ešte aj na nejakú vysokú školu. Na ňu som už začal chodiť, ale po prestupe do Ličartoviec sa to nedalo s futbalom zladiť."

Pribudli aj reprezentačné povinnosti. Možno nie iba počas prípravných zápasov, a meno Bicák zostane v telefónnom zozname trénera národného mužstva aj v čase kvalifikácie na najbližšie majstrovstvá Európy. "Isté je, že Slovensko ju bude hrať. Či aj ja, to sa ešte uvidí. Je to ešte dlhá cesta, aby som si mohol povedať, že som stabilným hráčom slovenskej reprezentácie."

Bohuš MATIA

Autor: Dámska jazda v KOS

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári