ďalších veciach nielen okolo nového albumu Musicbar porozprával spevák, gitarista a skladateľ Michal Malátný.

Tabáček je pesnička o túžbe po relaxe, ktorý sa v živote hudobníka nevyskytne asi tak často...

- No áno, to je aj moja túžba... Konečne si odpočinúť a zahodiť ten telefón, vypnúť ho a chvíľu len ležať doma a nič nerobiť... Aj keď, ja mám pohodu, kľud a relax spojené s všetkým možným len nie s cigaretami (smiech).

Máš pocit, že sa toho pokoja raz dožiješ?

- No ja dúfam, preboha, robím pre to všetko (smiech).

Predpokladal si, že Tabáček bude taký veľký hit?

- Vieš, to je taká alchýmia, to nikdy nevieš. Idete do štúdia a poviete si: 'Tak táto a táto, to budú bomby'. A zrazu z tých bômb neostane ani jedna. Lebo bombou sa stane pieseň, ktorej ste predtým pomaly ani nevenovali pozornosť. Keď sme v januári vyberali zo štyridsiatich demosnímok tých štrnásť, ktoré sú na albume, Tabáček sa ocitol medzi nimi. A nakoniec sa ocitol aj medzi štyrmi možnými singlami...

Na albume je veľmi zaujímavá aj pesnička Asie. Ten protirasistický text vychádzal z nejakej osobnej skúsenosti?

- Text napísal náš saxafonista Štepán a on má manželku normálne belošku, Olinu. On je však človek, ktorého trápia veci okolo. Žije vo Vršoviciach a tam je to strašná džungľa a asi ho toto tak naštvalo, že sa rozhodol o tom napísať pieseň. Mimochodom, to je pieseň, nad ktorou sme sa najviac trápili. Pretože keď sa pustíte do takéhoto textu, ktorý je ťažký a hlavne 'ožehavý', to nemôže byť len také plácnutie do vody. Tým pádom má tento text minimálne dvadsať verzií.

Získali ste zlatého Slávika, nominovali vás na Anděla - uznali vás kritiky, uznali vás ľudia, čo ešte chce dosiahnuť?

- Ešte by som chcel uznať samého seba a násť pokoj a mier v sebe... Človek má v sebe stále nejaké pochybnosti a keď som si to po tých Slávikoch prebral v hlave, tak som vlastne zistil, že mám v tej hlave rovnaké veci, ako keď som mal 17 a nemali sme žiadnu dosku a nikto na nás nechodil. Teraz síce toto všetko máme, úspech je krásny, ale nič zásadné sa nezmení. Zmenilo sa jedine to, že sme trochu dospeli a po osemsto koncertoch sa človek už niečo naučí...

Vieš si po tej dlhej dobe koncerty ešte užiť tak, ako keď ste začínali?

- Ja si teraz užívam omnoho viac než predtým. Hranie pred ľuďmi je to, čo ma na tom celom najviac baví. Všetko to okolo je proste potrebné, ale nie je to ono. A proste kvôli tým dvom hodinám na javisku, musím stráviť X hodín okolo. Mne to na jeseň takto všetko došlo a ešte nikdy som si neužíval koncertnú šnúru, ako vtedy. No stále ešte mám nejaké pochybnosti v sebe...

Aké pochybnosti?

- Po tých Slávikoch by som mal byť teoreticky spokojný a šťastný, ale nie som. Furt pochybujem o tom, či to, čo robím má zmysel. Ja viem, že pre ľudí okolo to zmysel má, odozva tu je, ale či to má zmysel pre mňa? Ja už neviem, či mám ďalej tráviť život týmto spôsobom... A či nie je teraz jedna z takých príležitostí, keď to treba celé zaraziť a skúsiť robiť niečo iné. Mám rád tie dve hodiny na koncerte, keď môžem kričať na ľudí a hrať, ale deň má dvadsaťštyri hodín a počas toho zvyšku musím robiť všetko okolo. Skúšky, cestovanie, rozhovory...

Budeš kričať na ľudí aj v Košiciach?

- No stopro, na to sa teším (smiech). Len ma vydesilo, že tá hala je dosť veľká... Hráme v tej vašej Steel Aréne 9. mája. No zase je pravda, že na východe ma ešte žiaden koncert nesklamal...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári