Zariadenie pivovaru zamurovali, aby ho zachránili pred Nemcami

Pred dvoma týždňami sme priniesli reportáž z pivárne Golem, kde sa v súčasnosti na jedinom mieste v Košiciach varí pivo. Už o niekoľko dní po zverejnení článku sa na našu redakciu obrátilo viacero Košičanov, ktorých zaujímalo jediné. Prečo už nefunguje pivovar na Floriánskej ulici, ktorý teraz pripomína skôr ruiny po bombardovaní, ako niekdajší prosperujúci závod. Na budúci rok, ak by ešte fungoval, oslávil by 150 rokov existencie. Z osláv však nič nebude. Napriek tomu, alebo práve preto, sme sa rozhodli, že si faktami z dávnej i nedávnej histórie či spomienkami ľudí pripomenieme najzaujímavejšie etapy jeho existencie.

Prvé údaje o košickom pive pochádzajú z roku 1487. No cech pivovarníkov sa po prvýkrát v histórii košických cechov spomína až v roku 1514. Skutočný rozmach sa datuje od roku 1609, kedy magistrát po prvýkrát prijal do svojich služieb dobrého pivovarčího na varenie piva. Od roku 1634, aby mesto ochránilo cech pivovarníkov, zakázalo dovoz piva z iných miest. Mohlo sa doviezť len ak by domáce zdroje nestačili. Nariadenie sa i tak porušovalo. Napríklad lekári, aby nahrávali pivovarníkom, pacientom pri žalúdočných ťažkostiach predpisovali konzumáciu bardejovského piva.

Existencia prvého košického pivovaru - Sőrház - sa datuje od druhej polovice 17. storočia. Vyrástol na niekdajšej Pivovarskej (dnes Poštovej) ulici. Pivo sa tam aj varilo, aj predávalo. V roku 1840 však vyhorel a hoci bolo niekoľko pokusov obnoviť jeho činnosť, už sa to nepodarilo. Ďalší pivovarský dom existoval v Myslave. V roku 1857 ho mesto dalo do nájmu medzevskému Nemcovi Jozefovi Lepeschovi. Keď v roku 1865 zomrel, pivovar prevzal do roku 1870 jeho príbuzný a menovec Jozef Lepesch. Obchody mu nešli ako si predstavoval, pivovar začal byť nerentabilný. Čiastočne to možno pripísať aj tomu, že na blízkom Červenom raku vyrástlo zábavné a výletné centrum. Mnohí Košičania skončili vychádzky tam a do Myslavy sa im už nechcelo. Padlo teda rozhodnutie, že zariadenie pivovaru sa rozpredá na verejnej dražbe. Priestory prevzala lesná správa.

Medzitým aj v samotnom meste začali podnikať súkromní pivovarníci. Toto pivovarníctvo sa však formuje už na úrovni priemyselnej výroby. O povolenie na výrobu piva požiadal skúsený pivovarník Jozef Lepesch. Dostal ho a v dome na bývalej Moldavskej ulici č. 30 (dnešná sladovňa) zriadil v roku 1871 súkromný dom. Bola v ňom výrobňa piva, pivnice, sladovňa i ľadovňa na výrobu prirodzeného, neskôr i umelého ľadu. Zamestnával asi 60 ľudí, z toho 10 žien a ročne vyprodukoval 40 tisíc hektolitrov piva. Keď v roku 1894 J. Lepesch zomrel, fabriku prevzal syn Alojz. Nebol taký šikovný. Postupne sa zadĺžil, až pivovar činnosť skončil. V roku 1910 objekty aj s pozemkami kúpil Konštantín Bauernebl. Vytvoril tam modernú sladovňu s elektrickým pohonom strojov.

Prišli z Prešova

Popri J. Lepeschovi bol známym pivovarníkom Ján Bayer, ktorý mal od roku 1852 povolenie na výrobu piva. V roku 1857 postavil pivovar na Floriánskej ulici č. 21-25. Postupne ho rozširoval, pribúdali nové prevádzky ako bola chladiareň s ľadovňou, pivnice, umyvárne sudov, zámočnícka dielňa. Postavil tiež sladovňu pod vtedajším číslom 15-17. V roku 1862, aby mohla fabrika lepšie fungovať, poslal syna Alexandra do cudziny, nech získa skúsenosti a znalosti z výroby piva. Problémom sa napriek tomu nevyhli, a tak Bayerovci uvažovali o spoločníkovi.

"Našli ho v Konštantínovi Bauerneblovi, mojom prapradedovi. Pochádzal z Moravy, no s rodinou žil istý čas v Prešove, kde bol majiteľom malého pivovaru," pomáha nám pri odhaľovaní histórie pivovaru Gustáv Bauernebl. Je priamym potomkom rodu Bauerneblovcov a jeho strýko Konštantín bol posledným majiteľom spomínaného pivovaru. Dnes je G. Bauernebl na dôchodku a okolo budovy pivovaru na Floriánskej ulici radšej nechodí. Viaže ho k nemu veľa spomienok. Od znárodnenia v roku 1948 až po smútok nad súčasným stavom...

Vráťme sa však do obdobia, ktoré G. Bauernebl pozná len z rozprávania, ale ktoré sa udialo. "Môj prapradedo K. Bauernebl, i keď mu obchodovanie v Prešove celkom išlo, si uvedomoval, že tu môžu byť na rozvoj pivovarníctva lepšie podmienky. Preto s rodinou zmenil pôsobisko a presťahovali sa do Košíc." Na Floriánskej ulici si dal neďaleko pivovaru J. Bayera postaviť dom. Vtedy ešte netušil, čo bude ďalej. Vedel len, že pivo je to, v čom chce podnikať.

V roku 1885 K. Bauernebl kúpil polovicu Bayerovho pivovaru, ktorý hľadal spoločníka pre svoj 28 rokov fungujúci pivovar. "Z firmy Bayer sa stala spoločnosť Bayer-Bauernebl. Pôvodný majiteľ z rodiny Bayerovcov sa o podnik prestal zaujímať, prenechal ho synovi Leovi. Keď ten v roku 1903 zomrel, K. Bauernebl sa rozhodol, že potomkov rodiny Bayerovej vyplatí a prevezme celý pivovar. Tak vznikla firma Bauernebl a syn," priblížil ďalší krok vo vývoji G. Bauernebl.

V tom čase pivovar vyrábal tri druhy piva - Korona sőr (Korunné pivo), Királsőr (Kráľovské pivo) a tmavé Bajorsőr (Bavorské pivo). V roku 1910 bola ročná produkcia okolo 38-tisíc hektolitrov, v roku 1913 až 55-tisíc hektolitrov piva. Hoci firma prosperovala, mala aj výdavky. Bauerneblovci totiž aj rozširovali fabriku, aj kúpili niekoľko nehnuteľností. Okrem iného aj kaviareň Royal na Hlavnej ulici (dnešná Slávia). Aby uspokojili veriteľov a pritom mali zisk, vytvorili účastinnú spoločnosť. Na Krajskom súde bola 21. 3. 1914 v maďarskom a nemeckom znení zapísaná ako Bauernebl a syn, pivovar a sladovňa, účastinná spoločnosť so sídlom v Košiciach. Venovala sa výrobe a predaju piva, sladu a ľadu.

Do jej ďalšieho podnikania zasiahla 1. svetová vojna, pretože vo vojnových časoch sa stále ťažšie získaval jačmeň. Nahrádzali ho zemiakovým škrobom. Istý čas sa fabrika venovala spracovaniu a predaju kapusty. Vojnové časy sa jej podarilo prežiť a dokonca mať aj zisk.

Rozmach výroby

"Po smrti Konštantína Bauernebla st.," pokračuje v chronológii rodiny G. Bauernebl, "v roku 1918 prevzal vedenie firmy Konštantín Bauernebl mladší. V pivovarníckom fachu bol odborník, na tie časy získal dokonca najvyššiu kvalifikáciu. V pivovare mu právom patrila funkcia riaditeľa pivovaru." Spoločnosť Bauernebl a syn fungovala aj po roku 1918, po vzniku prvej ČSR. Len s tou zmenou, že stanovy, dovtedy napísané iba v maďarčine a nemčine, boli preložené do slovenčiny. A firma bola v slovenskom znení zaregistrovaná vo firemnom registri na Krajskom súde.

"Pivovar sa po vojne začal úspešne rozvíjať. Pribúdali nové dielne i zamestnanci. Kým na začiatku v ňom pracovalo asi 50 ľudí, počet postupne vzrástol na 250. Dokonca sa s pivom podarilo preniknúť na český trh. Bolo to riskantné aj prekvapujúce, lebo Česi sú dobrí pivári. Moji predkovia však mohli tento úspech dosiahnuť i vďaka vynikajúcim prameňom podzemnej vody." Podľa G. Bauernebla boli pramene tri, priamo v areáli pivovaru. Zložením bola voda, ktorá je najpodstatnejšou zložkou ovplyvňujúcou kvalitu piva, podobná tej, aká sa používa pri Prazdroji.

"Keď Konštantín Bauernebl ml. v roku 1925 zomrel, fabriky sa ujal syn Koštantín najmladší. Môj otec Gustáv, ktorý bol jeho bratom, vyštudoval pivovarnícku akadémiu a stal sa výrobným riaditeľom. Mali ešte sestru Martu, ktorá sa vydala za Karola Poledňáka, majiteľa strojární na Štúrovej ulici. A brata Andreja, ktorý bol automobilovým pretekárom a radšej žil bohémskym životom ako by sa venoval výrobe piva. Jemu teda dali ako ´odškodnenie´ Royal (dnešnú Sláviu)."

Aj bez Andreja rod Bauerneblovcov držal v Košiciach pivovarnícku taktovku. Ani sa tomu nemožno čudovať, veď nemali žiadnu konkurenciu. Prenikli aj do Maďarska, i keď tam fungoval známy pivovar Dreher. Natoľko sa im podarilo ovplyvniť trh, že maďarská spoločnosť na vlastnej pôde začala strácať istotu a Bauerneblovci mohli vytvoriť pivárske základne - v Miskolci a Debrecene. Pivo do nich dovážali.

"V roku 1936 môj otec Gustáv ako 32-ročný zomrel.

Ja som mal vtedy necelých 5 rokov, brat Jozef bol ročný. Všetko však ďalej fungovalo. Až na to, že do fabriky musel nastúpiť aj Andrej. Výrobu piva neovplyvnil ani rok 1938 a nástup Maďarov. Andyho pravou rukou bol v továrni Troják. Všetci ho volali ´Džindži´. Už neviem, ako sa volal krstným menom," priznal G. Bauernebl.

"Džindži" bol bratom hokejistu Ladislava Trojáka, po ktorom je pomenovaný zimný štadión. Džindžimu a ďalším robotníkom patrí vďaka za to, že počas 2. svetovej vojny zachránili časť zariadenia pivovaru. Nemci a nyilasi totiž všetko brali preč. Táto odvážna skupina dobré zariadenia zamurovala v pivnici a do vagónov naložili staršie, opotrebované. Keď sa blížil ruský front, Konštantín odišiel s rodinou do Rakúska. Otec Gustáva bol už mŕtvy, takže z pivovarníckeho rodu Bauerneblovcov ostali len jeho strýko Andrej a teta M. Poledňáková. "Keď ráno 19. januára 1945 prišla Sovietska armáda, Poledňáka i Andyho zobrali do ruského lágra. Poledňák tam aj umrel."

Vilu im nechali

Po vojne sa Bauerneblovci dostali pred ľudový súd. Postarali sa o to Benešove dekréty, podľa ktorých boli súdení všetci tzv. maďarskí kapitalisti. No pred súdom napokon stáli len ženy: Gustávova babička, mama a teta M. Poledňáková. Chlapov doma nebolo. Konštantín ušiel do Rakúska, Gustáv st. bol mŕtvy a Andrej v lágri. "Mamu odsúdili na stratu občianskych práv po dobu 5 rokov, konfiškáciu celého majetku a na 10-dňový pracovný tábor v Krupine. Pamätám si, ako ju, i starú mamu, zobrali četníci a viedli ich cez celé mesto."

Andrej Bauernebl sa po poldruha roku z Ruska vrátili pešo domov. "Keď sme otvorili po zazvonení dvere, stála tam ľudská troska. Andy mal odvtedy problémy s nohami, dokonca mu jednu museli neskôr amputovať," spomína na strýka G. Bauernebl. V tom istom roku dostala jeho mama príkaz, že sa musia vysťahovať do Maďarska. So sebou mohli zobrať 50 kg batožiny. "Mama sa išla zblázniť, pretože jej bolo ľúto, že nemôže ostať v Košiciach, aj nevedela, čo zobrať. Už sme boli zbalení, dokonca sme vedeli aj to, do ktorého vagóna máme nastúpiť, keď sa u nás postavila nejaká štvorčlenná delegácia a povedala - nesťahujete sa."

Ako sa ukázalo, maďarská vláda povedala - áno, ona rodinu Bauerneblovcov zoberie na svoje územie. Ale aj s majetkom, ktorý v Košiciach majú. To by znamenalo odmontovať a rozobrať celý pivovar a previezť ho do Maďarska. Už by síce nebol ich, ale bol by v Maďarsku. "S takým riešením ´naša´ vtedajšia vláda nesúhlasila, preto sme ostali v Košiciach. Dokonca sme mohli bývať vo vilke na Žriedlovej ulici 10, ktorá nám pred konfiškáciou majetku patrila. Neskôr bola asanovaná kvôli výstavbe budovy súdov. Za bývanie vo vilke sme museli platiť nájomné. Nikoho nezaujímalo, z čoho, keď sme nedostali od nikoho ani korunu. Neostalo iné, len raz predať obraz, inokedy koberec alebo iné zariadenie, aby bolo na nájomné i na živobytie. Naviac, mama v pracovnom tábore, kde bola v roku 1946, ochorela a odvtedy mala problémy s pľúcami. V roku 1956 zomrela. Ja som bol vtedy po vysokej škole a brat na vojne."

Zaujíma vás, aký bol osud pivovaru na Floriánskej ulici po roku 1948? Ako sa v ňom gazdovalo v 60., 70. či 80-tych rokoch? Ako si na tieto roky spomína jeden z riaditeľov, či ako do výroby piva zasiahla nežná revolúcia? A napokon, prečo sú dnes z kedysi prosperujúcej fabriky iba ruiny? Odpovede nájdete v pokračovaní o týždeň.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Tajomným slovom privolal

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári