Aj pre rozhodcov platil zákaz brať puky, lebo by nebolo s čím turnaj dohrať

Už som len čakal, kedy šéf Medzinárodného olympijského výboru Jacques Rogge počas záverečného ceremoniálu turínskej olympiády zakričí do jediného mikrofónu, čo pred ním na pulte po nečakanom útoku miestneho "protestanta" zostal - "Boli to najlepšie hry v histórii!" Našťastie, tú myšlienku rozvinul trochu inak: "Ďakujeme, Piemont, boli to čarovné hry!" Lebo lepšie, či ak chcete krajšie, sme videli už dávno predtým. A nie jedny...

Výstižnejší je citát z francúzskeho L´Equipe: "To neboli ani veľké, ani zlé hry." Turín nemal na Lillehammer, na Nagano, ba ani na Salt Lake City. Najmä návštevnosťou a atmosférou na jednotlivých podujatiach. Nešťastná bola myšlienka rozdeliť olympiádu na hry v meste a hry v horách. Aj keď z okien Turínčanov bolo na tie hory, keď obloha dovolila, vidieť. Navyše, Turín má k zimným športom asi tak blízko ako Slovensko k Južnému pólu. A futbal, žiaľ, v programe Zimných olympijských hier stále chýba...

Starať sa o atmosféru tak zostalo na cudzích. No ani tých sa do zasnežených kopcov ďaleko nad Turínom nehrnulo toľko, ako by si olympijskí pokladníci želali. Niekde sa zdalo, že organizátori do výstavby tribún investovali celkom zbytočne, čo ani tak neprekvapilo pri sánkárskom a bobovom tobogáne, ale určite šokovalo pod alpskými svahmi. Na kraso, dlhé nože, ba i súboje s palicami sa Taliani prišli kuknúť, ale ich horkokrvná povesť mala tiež svoje hranice. Bublala len vtedy, keď sa na ľade objavili Margaglio s Fusar Poliovou, či dlhonohá Kostnerka, na ovále krúžil Enrico Fabris, alebo keď sa ich ženský hokejový tím dostal aspoň raz v zápase na súperovu polovicu.

Roggeho kompliment tam musel byť, ale to slovko čarovné patrilo zrejme iba otváraciemu a záverečnému ceremoniálu. Lebo všetko, čo bolo medzitým, bolo iba - obyčajné.

Funkcionár

"Pre mňa to boli jedny tuctové hry, olympiáda, ktorá ma ničím nezaujala," dôkazom sú aj pocity jedného z niekoľkých Košičanov, čo boli členmi oficiálnej slovenskej výpravy na dvadsiatych Zimných olympijských hrách. Juraj Sinay, šéf realizačného tímu zjazdárov, ich nadobudol počas desiatich dní prežitých pod strmými svahmi Sestriére či San Sicaria. "Pravdu povediac, sú veľmi zmiešané. Olympiádu som si vlastne vychutnal až doma, pred televíznou obrazovkou, pretože v televízii to postrihajú tak, že ukážu len to pekné. Návštevy na alpských súťažiach boli veľmi slabé, akurát v sobotu, na slalom, to som bol už doma, sa tribúny zaplnili, lebo išiel Rocca."

Ani fanúšikov alpských veľmocí nebolo veľmi vidieť, a to mali Rakúšania, Švajčiari, Francúzi či Nemci do dejiska hier takpovediac cez kopec. "Sem-tam nejaká vlajka, ale divákov zo zahraničia bolo naozaj máličko. Na tribúnach bolo priveľa prázdnych miest. Väčšina pretekov Svetového pohára má lepšiu divácku kulisu i organizáciu."

Horské športy boli tak trochu odrezané od sveta a robili si hry tak trochu po svojom. Mesto Turín mali iba vo svojom názve. "V Sestriére bola spoločná olympijská dedina pre alpských lyžiarov, klasikov, biatlonistov, sánkarov a bobistov. Vedenie výpravy hore ani neprišlo. Keď ste chceli do Turína, museli ste cestovať dve a pol hodiny, lebo z hôr to tam bolo asi sto kilometrov. Sám som bol v meste iba na otvárací ceremoniál, a mal som toho dosť. Do Turína sme prišli o štvrtej popoludní a do Sestriére sme sa vrátili o druhej v noci. Chlapci si ešte boli pozrieť zápas našich hokejistov s Rusmi, ale mňa tam nič nelákalo. Aj keď otvárací ceremoniál bol krásny. No ešte krajší by bol, keby sme z neho videli viac, lebo počas neho sme sedeli v strede pódia, na laviciach, medzi športovcami, takže pred nami bola masa ľudí. Tak sme dianie na štadióne sledovali skôr na veľkej obrazovke. Zážitkom bolo aj vztyčovanie slovenskej vlajky v olympijskej dedine, kde sme sa stretli s jej starostom Pierom Grosom. Predstavte si, že si podrobne všetko pamätal spred viac ako tridsiatich rokov, keď u nás získal tú sklenenú guľu za víťazstvo vo Svetovom pohári, názvy našich stredísk i mená ľudí s ktorými sa tu stretol."

Na ubytovanie frflali najmä hokejisti, najmä tí, čo sú hýčkaní zámorským komfortom, skúsenejší olympionici sa so sparťanskými podmienkami asi vedeli vyrovnať. "Pre niektorých členov našej výpravy to nebolo nič nové, vraveli nám, že tak je to stále. Musel som sa vrátiť o šesť-sedem rokov dozadu, keď som zažíval niečo podobné, troj, štvor, päť posteľové izby, poschodové postele, ani len telku sme nemali. A strava? Stále to isté, cestoviny na rôzny spôsob. Už mi liezli krkom. A to som ich ešte dva a pol dňa nemusel, lebo som mal problémy so žalúdkom a žil som na chlebe a čaji. Tuším, čo mohlo byť príčinou - asi špenát, ktorý tam nepripravujú ako u nás, ale podávajú ho surový, listový. Strava síce nepotešila, ale bolo pekné, keď ste v reštaurácii stretávali Beniho Raicha, Hermanna Maiera či Bode Millera..."

Napriek obyčajnosti turínskej olympiády, každý jej účastník si rád zachová nejakú spomienku. "Pre mňa je to akreditačná karta, nejaké písomné podklady a, samozrejme, olympijské mince, ktoré zbieram. Doma mám aj zbierku kníh o olympijských hrách. Až na dvoje, z Chamonix a ešte z jedných hier, je kompletná."

Rozhodca

Pre Miroslava Haleckého, 36-ročného čiarového rozhodcu hokejového turnaja, bola turínska olympiáda vrcholom kariéry. "Počul som veľa kritických hlasov na tieto olympijské hry, ale ja mám z nich silný emotívny zážitok, pre mňa to bola krásna športovo-spoločenská udalosť. Aj napriek niektorým nedostatkom, ako nedoriešené problémy s dopravou, či úprava stavenísk. Podstatnejší bol ľudský faktor, a ten bol veľmi dobrý. Najmä srdečnosť dobrovoľných pracovníkov, vlastne amatérov, s ktorými sme sa stretávali."

Ich mesto však bolo pre zimné hry trochu priveľké, pre takúto udalosť až neútulné. "To je pravda, olympiáda sa tam stratila. Robí ju v podstate osemdesiat až stotisíc ľudí, športovci, turisti, dobrovoľníci, Turín je príliš veľké mesto pre zimné olympijské hry. A zimnú olympiádu vám nepripomínalo ani to počasie, žiaden sneh, trinásť stupňov, ako na jar."

Väčšina Turínčanov si žila svojím životom, a sotva vedela kvôli čomu ten oheň nad ich mestom vlastne horí. A prečo sa "Stará dáma", populárny Juventus, na dva týždne odtiaľ vysťahovala. "Taliansko, to je naozaj iba futbal. A potom dlho nič. Keď som sa v hoteli snažil na televízore dopátrať k nejakým informáciám z olympijských hier, z piatich športových kanálov vysielal olympiádu jediný, aj to iba vystúpenia svojich športovcov, ktoré boli ustavične prerušované reklamami alebo správami. Na ďalších štyroch kanáloch išiel od rána do večera iba futbal. Bolo to šokujúce."

Na niektorých hokejových zápasoch, aspoň spočiatku turnaja, to však vyzeralo ako na futbale. Taliani sa vedeli odviazať, keď na pľac vybehli ich "azzurri". Akoby hokeju aj rozumeli. "Bol som strašne prekvapený. Ich zápas proti Kanade sa začínal na poludnie, ale dom bol plný. Takú atmosféru, také povzbudzovanie, nemal ani jeden súboj na turnaji. Pravda, nahnali tam aj deti zo škôl, a krik je ich prirodzená vlastnosť. No čo sa týka fanúšikov, najlepší boli jednoznačne slovenskí. Chlapci z NHL, ktorí pískali ich zápas s Rusmi, boli doslova užasnutí, keď už hodinu pred zápasom sa v hale kričalo, povzbudzovalo. Za morom sa tak na hokej nechodí, diváci pijú kolu, jedia pukance, emócie nedávajú najavo. Musel som kolegov, rozhodcov, presviedčať, že je to normálne."

Košický "linesman" si odpískal v Turíne päť, prirodzene neutrálnych stretnutí. Aj keď mu nebolo odporúčané, aby navonok dával najavo spolupatričnosť so slovenským dvojkrížom, ukryť emócie nad hrou bielo-modrého mužstva sa niekedy nedalo. "Aj keď som musel zachovávať dojem neutrality, nedokázal som zakryť sklamanie po vypadnutí našich s Čechmi. Sklamaní boli takmer všetci, lebo Slováci tam zanechali veľmi dobrý dojem, každý ma po tej prehre chlácholil. Ale som rozhodca, nemôžem byť predsa fanúšikom. Bývali sme v hoteli dosť ďaleko od olympijskej dediny, ale s chlapcami som nejaké slovko prehodil, aj keď sa rozhodcom nedoporučuje byť v kontakte s vlastným tímom."

Väčšinu času sa M. Halecký "motal" v okolí alebo v útrobách Palasportu Olimpico či Torino Esposizioni, ale v nahustenom programe hokejového turnaja sa našlo okienko, z ktorého sa dalo omrknúť aj iné športoviská, trebárs aj tie, čo boli o dvetisíc metrov vyššie ako centrum olympiády. "Do hôr sme sa dostali dvakrát. S niekoľkými priateľmi, rozhodcami, sme sa vybrali na ženský kombinačný zjazd do San Sicaria. Bol to pekný výlet, až na to, že sme videli iba jednu pretekárku a zjazd zrušili. Páčila sa mi aj mužská biatlonová štafeta, ale najväčším zážitkom bolo pre mňa rýchlokorčuľovanie a holandskí fanúšikovia. Bol som na ženskú päťku, kde som držal palce Češke Sáblikovej a prial som jej medailu. Najlepšia Holanďanka bola až ôsma, ale tým fanúšikom to vôbec nevadilo, boli veľmi zaujímaví."

S Turínom sa lúčil na záverečnom ceremoniále. "Bol to mimoriadny zážitok. Aj keď tí, čo zažili olympiádu v Salt Lake City tvrdili, že tam to bolo ešte veľkolepejšie. Všetky zážitky z Turína mám v hlave a v kamere, a spomienkou je aj puk, ktorý sme dostali do daru. Bol o ne veľký záujem, ale asi ich bolo málo, lebo sme mali zakázané brať puky, aj dávať ich hráčom. Na konci turnaja by nebolo s čím hrať..."

Divák

Relatívna blízkosť olympijského Turína lákala aj slovenských, najmä hokejových fanúšikov. Aj pre rodičov mladého košického útočníka Mareka Svatoša bola nevšedná príležitosť vidieť synátora na vlastné oči v reprezentačnom drese. Predsa len, do Colorada je trochu priďaleko, a pár zápasov v drese Avalanche Marek ešte odohrá, ale olympiáda je možno len raz v živote. Košický rýchlik si prieniesol spoza mora pár rozžeravených hokejok, ale lavína s číslom 40 sa nečakane zastavila pred bránami Turína. Mareka, hoci sa snažil čo mu para stačila, strelecké šťastie dočista opustilo. A zdalo sa, že útok v ktorom nastúpil, nemal jeho krvnú skupinu.

"Veď práve, všetko stálo na ich súhre, ale aj mne sa zdalo, že spoluhráči ani nemali snahu do šance mu prihrať. Nedostal ani jeden puk na červenú, že by využil svoju rýchlosť a mohol sa dostať do brejku," nezdalo sa ani jeho otcovi Miroslavovi, že by strelecká forma zostala kdesi v coloradskej kabíne. "Čo si Marek na ľade nevybojoval sám, to nemal. Čakal viac, nebol spokojný so svojou hrou a bol z toho dosť nervózny. Jednoducho, musel asi platiť nováčikovskú daň."

Mohol aj skôr, trebárs už na vlaňajšom viedenskom šampionáte. "Vtedy vraj ešte nedozrel do národného mužstva." Len či bude mať chuť trepať sa z Ameriky do Lotyšska, keď ho tam zavolajú. "Marek vždy rád reprezentuje. Bol rád, že ho nominovali na olympiádu a pokiaľ Colorado nepostúpi v play off ďaleko, určite rád na svetový šampionát príde."

Rodičia ho videli v akcii trikrát. "Proti USA, Kazachstanu a Švédsku. Ten zápas s Američanmi bol najkrajší, aj čo sa týka atmosféry. Taliani sa v hľadisku spojili s americkými fanúšikmi, ale po zápase sme boli kamaráti. Manželka i ja sme mali na sebe slovenské dresy a Američania nám gratulovali k víťazstvu."

So synom sa stretli až po súboji s Kazachmi, keď naši hráči dostali voľno. "Bývali sme dosť ďaleko od ich dediny, v starom zámku prerobenom na hotel, a cesta k hale nám taxíkom trvala dvadsať minút. Všade sme mali ďaleko, takže sme nemali šancu vidieť nejaké iné súťaže v horách. Keď sme do Turína dorazili, bolo teplejšie ako u nás, dalo sa chodiť aj bez vetroviek, ale potom prišla studená vlna, pršalo a padal dážď so snehom. Dáždnik sme nemali, tak sme pri prehliadke mesta mokli a mrzli."

Z Turína chceli aspoň maličkosť čo by im pripomínala turnaj, na ktorom Marek reprezentoval. "No nezohnali sme ani obyčajný puk. Marekovým kamarátom, ktorí tam boli pred nami, sa to ešte podarilo, ale my sme ho zháňali márne. Asi ich naši fanúšikovia vykúpili. Tak mi Marek aspoň kúpil nejakú mikinu a ja sebe tričko. Olympiádu nám budú pripomínať iba také somarinky, prívesky na kľúče či magnetky s emblémom a hokejovým symbolom."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári