prednedávnom koncertoval vo vychýrenej Carnegie Hall a po prvej sérii SuperStar sa stal známym aj pre širokú laickú verejnosť. Celý jeho život je však stabilne "poznačený" láskou k hudbe. Momentálne sa pripravuje krst jeho druhého albumu s názvom Čarovný klavír II, no aj tak si na nás našiel trochu času.
Onedlho pokrstíš druhý album. Ako by si ho predstavil?
- Od prvého je iný tým, že je tam viac klasických vecí. Sú tam síce evergreeny ako Over the rainbow alebo Someday my prince, ale dal som im takú koncertnú, ba priam by som povedal až virtuóznu podobu. Hrám tam aj svoje koncertné parafrázy, prepracoval som tiež niektoré skladby od Liszta, ktoré som hral aj v New Yorku, v Carnegie Hall. Pre mňa je na ňom zaujímavé najviac to, ako skladby, ktoré som hral toľkokrát na pódiu, dostanú v štúdiu inú podobu. Nie som ten typ, ktorý nejako zahrá skladbu a potom ju hrá tak isto ďalších desať rokov. Som človek, ktorý veľmi rád improvizuje na pódiu, citlivý umelec vie dávať pocity aj do skladieb a dokonca ich ďalej rozvádzať na pódiu... Pri hraní musí byť energia. Vieš, to je ako pri milovaní, môže byť technicky dobré, ale keď tam nie je energia, tak je to o ničom.
Máš aj dvoch hostí, Mira Dvorského a bratranca Dalibora Karvaya...
- Miro je neuveriteľný spevák. Čo je zaujímavé, dali sme sa "dokopy" práve v Košiciach. Mali sme tu spoločný koncert a veľmi sme si porozumeli, a tak sme sa rozhodli spraviť niečo spolu. Keď stretnem človeka na rovnakej úrovni, dostávame sa do iných dimenzií. Hudba veľmi spája a to nielen po profesionálnej stránke, ale aj po ľudskej. A to sa mi strašne páčilo... Čo sa týka Dalibora, hrali sme spolu už viackrát, je veľmi dobrý huslista. A takisto veľmi rád predstavujem mladé talenty, prečo nie?
To znamená, že hodláš podporovať viacerých mladých hudobníkov?
- Prečo nie. Poznám kopu mladých ľudí, ktorí buď nemajú šancu alebo sú v niektorých sférach zaznávaní či utlačovaní, aj keď nerád používam toto slovo. Strašne rád hrám ťažké skladby. Nie kvôli tomu, aby som ukázal, aký som exhibicionista, ale kvôli tomu, aby som ukázal, že je to ľahké, že sa dá učiť technika, dá sa improvizovať čo i len na mieste. Kdežto, keď som počul niektorých mladých, ktorí hrajú celkom v pohode, no keď príde niečo ťažšie, je tá hra akoby odstrihnutá, len aby bola komerčná a dobre predajná. Skladba musí mať hĺbku, niečo vášnivé a dramatické. Ďalšia vec je, že podľa vzoru svojho učiteľa a ďalších klaviristov, Rubinsteina alebo Horowitza, by som raz ako starý pán rád odovzdal svoje skúsenosti ďalej niekomu, kto sa hľadá, kto lampášikom hľadá cestu. Nie som ten typ, ktorý niečo objaví a potom povie, nie, toto je moje.
Plánuješ teda aj nejakú ďalšiu spoluprácu so známymi či neznámymi menami?
- Medzičasom ma oslovilo vydavateľstvo, aby sme natočili CD-čko, na ktorom by som sprevádzal spevákov zo Slovenska a z Čiech. Každý si pripraví nejakú baladu alebo tak... Malo by to vyjsť v máji, mesiaci lásky. Dosť sa teším, bude to snáď celkom zaujímavé. Mali by tam byť asi Kuli, Michal David, Lenka Filipová, Miro Žbirka, Barbara Haščáková... Neviem presne, toto mi zatiaľ hovorili vydavatelia. Dúfam, že sa to všetko podarí...
Na svetlo sveta širokej verejnosti ťa vyniesla prvá SuperStar. Ako vnímaš druhú várku v porovnaní s prvou?
- Prvé ostane vždy prvé a druhé je druhé. SuperStar jednotka bola veľká show. V jednotke to bolo také nadšenejšie, spontánnejšie, iné. Neriešim, či je to teraz kvalitnejšie alebo nie, no v dvojke mi chýbajú veci z prvej SuperStar. Je to také, že títo ľudia vedia presne čo a ako má nasledovať, čo bude. Je to profesionálnejšie v tom, že sú skúsenejší, lebo to majú odpozorované ako z americkej SuperStar, tak aj zo slovenskej.
Máš pocit, že si to niektorí nezaslúžia, že sú v súťaži akoby omylom?
- Dobrá otázka (smiech). Sú tam ľudia, ktorých si viem predstaviť aj inde... No na druhej strane sú tam aj takí, ktorí si to zaslúžia. Páči sa mi Cmorík, no komu nie, Bundová, malá Balúchová... Ale všetci robia, čo môžu. Bol som pri tom, keď sa dostávali do finále a viem, že nemajú skúsenosti s pódiom a s výberom skladieb. Aj keď sú niektorí dobrí, vyberajú si dosť ťažké veci. Hrávali síce v kapelách, no aj tak na sebe musia popracovať...
Veľa sa hovorí o tom, že porotcovia sú zaujatí...
- Nemyslím si, že by boli zaujatí. Rozprávali sme sa medzi sebou mnohokrát o týchto veciach, kto sa komu páči. No zaujatosť tam nie je, že tohto tam chcem a tohto nie. Že aj keď niekto zaspieva dobre, tak ho zničíme... To určite nie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
