Hoci nevie chodiť ani rozprávať, pre mamu je slniečkom života
Veronika v novembri tohto roku oslávi 15-te narodeniny. Do tých čias je síce ešte ďaleko, no iba keby sa stal zázrak (a tie sa žiaľ, nedejú), podarilo by sa jej samej sfúknuť sviečky na torte. Od narodenia je totiž odkázaná na cudziu pomoc. Sama nevie sedieť, chodiť, nevie sa sama najesť.
To, že Veronika Grodná nebude ako ostatné deti, sa jej mama Jarmila dozvedela, až keď ju priviedla na svet. Dovtedy jej lekári nepovedali, že by sa mohlo niečo vážne vo vývoji očakávaného dieťatka prejaviť.
"Kde a ako sa všetko začalo, skutočne neviem. Pravdou je, že tri mesiace po narodení druhého dieťaťa, dcérky Viktórie, som bola opäť v druhom stave. Možno to bol dosť krátky odstup, aby sa moje telo stihlo dostatočne pozbierať. Tehotenstvo však prebiehalo dobre, bez komplikácií. Až kým neprišiel šiesty mesiac. Bola som na nákupe a cestou domov mi odtiekla plodová voda. Musela som ísť okamžite do nemocnice," vrátila sa pani Jarmila v spomienkach o viac ako 14 rokov dozadu. Do dní a hodín, kedy sa rozhodovalo o Veronikinom osude. "V nemocnici si ma okamžite nechali. Manželovi lekár povedal, že kvôli strate plodovej vody bude asi nasledovať potrat. Túto informáciu však povedal len jemu. Mňa naopak upokojoval, že plod budú umelo udržiavať dovtedy, kým to bude možné. Vydržalo to asi tri týždne a na sedem mesiacov sa dcérka narodila."
Dovtedy, kým bola pani Grodná v nemocnici, a na to sa doteraz hnevá, jej nikto neurobil žiaden rozbor ani odborné vyšetrenia, ktoré by možno odhalili hrozbu zdravotných problémov. Len sa čakalo, aby bol pôrod čo najneskôr.
Diagnóza: detská mozgová obrna
"Až po Veronikinom narodení lekári prikročili ku genetickým vyšetreniam. Tie odhalili, že má trizómiu ôsmeho chromozómu a detskú mozgovú obrnu." J. Grodná si vtedy nevedela predstaviť, čo to môže byť. Keď sa spýtala, od lekárov sa dosť kruto vyslovenými slovami dozvedela, že Veronika celý život preleží. A možno bude i slepá. To druhé sa, našťastie, nenaplnilo, to prvé áno. Od narodenia môže len ležať, nevie sa posadiť, nevie sa umyť alebo sama hrať s bábikou. Keď idú na prechádzku, aj to je problém. Nielenže musí byť upevnená, ale v kočíku nesmie ani dlho sedieť. Kvôli zoslabenej chrbtici by totiž mohli pribudnúť ďalšie komplikácie.
"Po predčasnom narodení bola Veronika dva mesiace na JIS-ke, aby dosiahla potrebnú hmotnosť," pokračuje jej mama v spomienkach. "Potom mi ju dali domov. Ťažko to však možno nazvať domovom, pretože s manželom a troma malými deťmi sme bývali u svokrovcov v izbe 3 krát 4 metre." Samozrejme, že manželovi, ako tvrdí pani Grodná sa tieto podmienky, detský plač a k tomu ešte 5-krát denne cvičenie s Veronikou, nepozdávali. Rodina, deti a povinnosti sa mu stávali zo dňa na deň vzdialenejšími. Začal hľadať úniky... Doma sa zastavil, len keď mal prázdne vrecko. No aj vtedy podľa opisu pani Jarmily starostlivosť o rodinu nechával pred dverami. Žil svoj život a na nich sa iba priživoval.
"Dnes už viem, že som bola hlúpa. No vtedy som stále dúfala, že raz príde k rozumu a budeme žiť ako kompletná rodina. Výsledkom mojej dôverčivosti a naivity je, že hoci sme päť mesiacov súdne rozvedení, stále sa neviem dostať z problémov. Najprv sme mali dlhy na nájomnom v byte na Ťahanovciach. Teraz sa pomaly blížim k stotisícovému nedoplatku za bývanie, kde som s deťmi teraz." J. Grodná sa obáva, že jedného dňa ktosi príde a deložuje ich do sociálneho bytu alebo na ulicu. Hoci už začala dlh postupne splácať, obava jej stále nedá spať... "Vo chvíľach, keď je mi ťažko a slzy mám na krajíčku, mojou útechou je viera v Boha. On mi dáva silu a ja dúfam, že ma s deťmi nenechá padnúť. Odvahu začať každý nový deň mi dáva tiež Veronika. Keď sa ráno zobudí, krásne sa na mňa usmeje a ja v tej chvíli cítim, že musím ísť ďalej."
Známi, aj poniektorí z rodiny, sa pani Jarmile čudovali, prečo nedá dcérku do ústavu. Veď si takto pokazí celý život. Vzdať sa Veroniky bolo však pre ňu nemysliteľné. Veď je to jej dieťa. So všetkým. Aj tým negatívnym.
Telo prijíma iba mixovanú stravu
"V poslednom čase sa k tomu, čo musíme prekonávať, pridávajú problémy s jedením. Kým predtým Veronika dokázala zjesť drobné kúsočky, teraz musím všetko mixovať a pasírovať. Keď sa jej totiž do tela dostane akýkoľvek drobný kúštik, už zvracia. To, že hlieny idú von, je dobre, no niekedy je to hrozné." Aj tri-štyri hodiny, neraz i v noci, ako J. Grodná opisovala, musí pri Veronike prebdieť a stále jej k ústam podkladať utierky. Posledný mesiac je síce situácia o čosi lepšia, no Veronika zase nemôže jesť nič od mlieka. Hneď ju napína. "Ráno nechce takmer nič. Na obed a večer sa už pekne napapá, ale celkovo je veľmi chudučká a nepriberá. Jediné, čo jej chutí a musí to mať každý deň, sú chrumky."
Po celý čas, čo sme sa s mamou rozprávali, Veronika sa na nás pozerala a šťastne usmievala. Pani Jarmila je presvedčená, že všetkému, čo sa okolo deje a kto-čo rozpráva, dcérka rozumie. Len sa nevie do debaty zapojiť. Z jej úst vyjde iba päť či šesť slov. Medzi nimi aj čarovné - mama. Takto však dcérka pani Jarmilu osloví len večer, keď je čas ich najväčšieho mojkania, bozkávania, pusinkovania, objímania. "O tom, že dianie vníma, som presvedčená i preto, že keď ma staršie deti, či už Tomáš alebo Viktória hnevajú a musím na ne pokričať, Veronika začne kývať rukami a vážnym hlasom hovorí čosi ako no, no. Vyznieva to, ako keby ich aj ona karhala..."
Pani Jarmila, ak má chvíľku voľna, napríklad keď Veronika spí, zvykne si sadnúť k šijaciemu stroju. Nie je vyučená krajčírka, ale dokáže "spichnúť" šikovné veci. Pre deti, seba, občas urobí čosi aj pre kamarátky. Hlavne však parádi Veroniku, ktorá má z každej novej veci radosť a šťastne sa usmieva. "Ona je vážne ako slniečko. Stále je pokojná a tú úžasnú pohodu prenáša i na mňa. Aj preto som sa s tým, že mám postihnuté dieťa, dávno vyrovnala. Veronika mi dáva silu žiť. Čo ma ubíjalo a stále ubíja, to bol bývalý manžel. Veľmi ma trápil tým, že sa o deti nestaral a len nás využíval. Keďže neplatí výživné, kvôli nemu sme v súčasných problémoch." Pani Grodná je smutná, že u bývalého manžela nenašli pochopenie a lásku, i keď ona ju veľmi potrebuje.
Ani dve staršie deti nemajú k mame taký vzťah, aký by si predstavovala. Čiastočne to pripisuje puberte, ktorá môže mať rôzne prejavy a podoby. A tiež tomu, že Viktória je dosť uzavretá. No i tak sa J. Grodná ťažko vyrovnáva s tým, že jej zdravé deti nechcú, aby ich objala alebo im dala bozk. "Podobne ako netúžia po mojich prejavoch, nevedia sa láskať ani s Veronikou," ťažká si trojnásobná mama. "Pomôžu mi síce v tom, že ju postrážia, ak potrebujem odskočiť k lekárovi alebo niečo kúpiť. No aby ju zobrali na ruky alebo s ňou vyšli na prechádzku, toho sa s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nedočkám. Zrejme im chýba súrodenecké citové puto. Veroniku vnímajú a berú ako sestru, ale...," otvárala pani Jarmila ich trinástu, tajnú komnatu vzťahov. Pri Veronike nechce byť dokonca ani psík Lucy. Vraj aj ten, či presnejšie tá, lebo je to psia dáma, na váľande vedľa nej dlho nepoleží. Pritom sa hovorí, že psy milujú deti a svojím spôsobom choré a hendikepované i liečia. Lucy nie.
Rada pozerá filmy o láske
Veronikinou zábavou je najmä pozeranie televízneho vysielania. Nesleduje však rozprávky alebo vážne programy. Podľa mamy má rada romantické filmy a telenovely. Hlavne také, kde sa niekto objíma a bozká. Zrejme i to je dôkaz, že má v sebe veľmi veľa lásky. Miluje tiež počúvať hudbu, "bonzovala" pani Jarmila, ktorá napriek neľahkému životu nepadá na kolená. Verí, že raz bude aj dobre. Musí byť. "Keby som rozmýšľala pesimisticky a negativisticky, nepomôžem si. Len by bola zo mňa troska. Sama sebe by som ešte zhoršovala situáciu a strácala pevnú pôdu pod nohami. Ja som si však povedala, že všetko, čo ma postretlo, tak malo byť. Preto sa ku všetkému staviam pozitívne. Aj k takým činnostiam, ako je upratovanie, varenie či žehlenie."
Občas si mama sadne k dcérke a pozerá sa, ako "kreslí" alebo "číta" časopis. Kreslenie sú síce len neidentifikovateľné čiary, ktoré prenesie na papier. A čítanie? Veronika si niečo aj pozrie, napríklad spomínaný obrázkový časopis, hlavne ho však potrhá a kúsky pohádže na zem. Nech má mama ďalšiu prácu. "Mne to nevadí. Podstatné je, že tu Veroniku mám. Ráno, keď vstaneme, pozdravím jej a potom sa chytíme za ruky a pozeráme sa jedna druhej do očí. Je to náš prejav radosti, že sa vidíme," pokračovala pani Jarmila.
Jednu z veľmi vážnych šokových situácií zažila, keď mala Veronika asi tri roky. Dostala vtedy krvácanie do mozgu. Musela sa podrobiť dvom operáciam. Doteraz má po nich jednu jazvičku na hlave a druhú na brušku. Krv z mozgu, aby nezomrela, jej totiž vývodom viedli do žalúdka. Lekári vtedy zhodne uznali, že len vďaka silnému organizmu Veronika prežila. Odvtedy, až na jediný epileptický záchvat, žiadne veľké zdravotné ťažkosti nemala a nemá.
Mama tiež prezradila, že ony dve majú i svoju vlastnú dorozumievaciu reč. Keď sa Veronike niečo páči, hovorí - hej. Pokiaľ niečo chce, povie - he. A mama sa potom spytuje, či si prosí piť, jesť, chce hračku alebo si čítať. Dcérka jej odpovedá buď slovkom hej alebo nie. Dokáže s mamou tiež prežívať bolesť alebo smútok. Keď vidí, že sa na ňu neusmieva, či má slzy v očiach, nevie sa jej síce spýtať, čo ju bolí, no tiež začne byť smutná.
"Človek, ktorý nemá také dieťa, ťažko vie podobnú situáciu pochopiť. Je to čosi podobné, ako ja neviem pochopiť ženy, ktoré hoci majú zdravé dieťa, sú schopné sa ho zbaviť a dajú ho napríklad do detského domova. Nikdy by som to nedokázala. Nikdy!," rezolútne prehlásila pani Grodná. I keď si uvedomuje, že je ešte mladá na to, aby poznala len kolotoč: domácnosť - dcérka, domácnosť - dcérka. "Čosi také, ako sa ísť zabaviť alebo zájsť aspoň do kina, nepoznám. Maximálne sa môžeme vybrať na prechádzku. Aj vtedy sme pre okolie najskôr len trojica čudákov. Spomínaná psia dáma Lucy má totiž problémy s nohami, lebo jej ktosi veľmi ublížil. Pred rokmi sme ju našli na ulici a zobrali k sebe. Rana sa jej však nezahojila, keď chodí, dosť naširoko kladie nohy."
No na rozdiel od Lucy na Veronike na prvý pohľad nevidno, že je hendikepovaná. Človek si ju musí lepšie pozrieť, aby zistil, že je iná, ako druhé deti. "Kto nás nepozná, za chrbtom možno aj trošku hlavou krúti nad jednou zdravou ženou, prechádzajúcou sa s dvoma ´invalidmi´," naznačila pani Jarmila.
Zistenie, že jej dieťa nikdy nebude zdravé, znamenalo pre ňu v prvých dňoch šok a aj si dosť poplakala. To netají. Potom si však, aj vďaka energii, ktorú síce nevie odkiaľ dostáva, no má ju, povedala - musím. I s troma deťmi, ktoré prišli za sebou tak postupne, ako keď navliekate korálky na niť, keďže dnes majú šestnásť, pätnásť a štrnásť rokov.
"Z najhoršieho, myslím čo sa týka detského veku mojich troch detí, sme našťastie, vyrástli. Napriek tomu ma i dnes občas chytí úzkosť, depresia, aj obavy, čo bude s Veronikou, keby sa mne náhodou niečo stalo. Stačí však jediný pohľad na ňu a prestanem sa zamýšľať nad tým, čo by bolo, keby... Vďaka môjmu usmievajúcemu sa slniečku všetky chmáry zaženiem a na zlé nemyslím. Nám stačí, že ja mám Veroniku, Veronika má mňa a obe sa strašne ľúbime," dodala Jarmila Grodná.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
