Rodičia ho pokarhali, že ešte nespí, jeho hlas sa pritom ozýval z telky...

Mnoho slovenských hercov dokážeme presne identifikovať, len čo sa ich hlas ozve v nadabovanom filme či seriáli. Šestica hercov, ktorí dabovali sitcom Priatelia sa stala vďaka tomu, že prepožičali svoje hlasy, známejšími než vďaka úlohám v divadle... Aj v košickom štúdiu STV alebo v dabingovom štúdiu Savid vzniká slovenské znenie mnohých filmov, seriálov či dokumentov. V nich sa okrem "dospeláckch" nezriedka objavujú aj detské úlohy. Aké to je pre deti dabovať? Čo sa im na tom najviac páči a ako sa vlastne k dabingu dostali? Na to vám odpovedia a všaličo iné prezradia niektorí majitelia detských dabingových hlasov.

Väčšina detí, ktoré v košiciach dabujú sa k dabingu dostali prostredníctvom detskej rozhlasovej družiny. Rovnako je tomu i v prípade súrodencov - Miška a Eriky Kentošových. "Mamka našla v novinách oznámenie o konkurze a tak som to šiel vyskúšať. Vybrali si ma a už od začiatku tam chodili ľudia z dabingu, ktorí hľadali šikovné deti - tak som sa aj ja dostal k dabovaniu," prezradil nám štrnásťročný Miško.

Dabuje od septembra roku 2002. "Keď ma prvý krát zavolali na veľký dabing, kde som mal hlavnú úlohu, tak mi domov dali kazetu, aby som si mohol film pozrieť a postavu si naštudovať. Urobili to tak asi ešte tri krát, ale potom už nebolo treba, aby som si filmy doma pozrel, už to šlo o mnoho ľahšie..." Prvý film, ktorý Miško daboval, sa volal Ihrisko. "Mal som tam hneď hlavnú úlohu. Hral som chlapca, ktorý sa presťahoval a vďaka basebalu sa snažil nájsť si nových kamarátov."

Okrem tohto filmu daboval aj kreslenú rozprávku Červený kláštor či seriál Einsteinove deti. "Aj tam som mal hlavnú úlohu. Bolo to o tom, ako si nažívajú deti na škole, čo porábajú na internáte a podobne. Robil som však nie len filmy pre deti, ale aj pre dospelých. Vo filme Samotár som daboval krstného syna Belmondovi... Vo filme Poslený cisár som daboval cisára, kým bol ešte malý chlapec. Vo filme Láska na prvé čkanie som bol zase chlapec, ktorý robil dospelácke veci - dohadzoval bratovi frajerky a tak podobne. Boli tam aj trochu neslušné veci..."

Za zatiaľ najväčší úspech v dabovaní môže Miško považovať úlohu v úspešnom kreslenom filme Hľadá sa Nemo. "Pozvali ma do Bratislavy na konkurz na hlavnú úlohu - rybičku Nema, ale tam som neuspel. Keď ma však už počuli, tak povedali, že sa im môj hlas páči a dostal som úlohu malej korytnačky Skvira. Bolo to naozaj zaujímavé. Potom neskôr som šiel aj na konkurz na hlavnú úlohu vo filme Medvedie srdce - sám som šiel vlakom do Bratislavy, ale tiež to nevyšlo..."

Úspechy v dabingu Miška povzbudili a vždy sa teší na každé nové dabovanie. "V poslednej dobe sa však v Košiciach už nerobí tak veľa filmov pre deti, takže je to úspech, keď ma zavolajú - v poslednej dobe dabujem naozaj pomenej. Takže sa stále veľmi teším z každej príležitosti. Neprekáža mi, ani keď je toho viac a už sa aj stalo, že som bol v štúdiu celé poobedie až do večera. Nohy ma z toho státia nebolia, lebo to mi naozaj neprekáža - dabovanie ma veľmi baví. Keď je však toho veľa, tak mám potom vyschnuté v ústach a som doslova vyrozprávaný. Doma sa ale rodičia tomu potešia, lebo majú odo mňa pokoj..."

Najviac Miškovi prekáža, ak sa pred mikrofónom naraz zíde viacero detí. "Keď sa musí nadabovať skupinka detí, tak niektorým to ide pomalšie a preto sa celé dabovanie zdržiava a ja som vtedy veľmi nedočkavý a nemám rád, keď sa priebeh dabovania spomaľuje... Ale inak je to zábava, najmä keď sa stretnem s kamarátom, s ktorým často dabujeme spolu - vo filmoch sme ´parťáci´..."

Miškovi samotnému sa jeho hlas, keď sa počuje v telke, nepáči. "Príde mi to zvláštne - najmä vtedy keď nejaká kreslená postavička rozpráva mojim hlasom... Ale pri Hľadá sa Nemo to bolo iné, tam sa mi zdalo, že môj hlas na tú korytnačku naozaj sedí..."

Nezriedka sa Miškovi stáva, že ho niekto pochváli, lebo začul jeho hlas z telky. "Babky hneď volajú, len čo začujú mňa alebo Eriku. Rodičia sa tým chvália, nahrávajú všetky filmy, ktoré dabujem a aj ja sa pochválim svojim kamarátom - ale iba niektorým, lebo sa nájdu aj neprajníci... Minule ma pochválila pani učiteľka, ktorá ma učí hru na klavíri." Nedávno Miško doslova zmiatol svojich rodičov. Už mal byť dávno v posteli, keď zrazu začuli - mami, mami. Pokarhali ho, čo ešte nespí, no vzápätí si uvedomili, že to sa Miško neozval z izby, ale z telky...

Aj vďaka dabingu je rozhodnutý stať sa hercom a ísť študovať na konzervatórium. "Páči sa mi byť stredobodom pozornosti, som rád v spoločnosti rád rozprávam... Herci sa poznajú a sú kamaráti a stretávajú sa so zaujímavými ľuďmi. Asi by som netvrdil, že sú košickí herci, s ktorými dabujem, moji kamaráti, no radi sa vidíme," dodal Miško.

Jeho dvanásťročná sestra Erika tiež skúšala najprv šťastie v rozhlasovej družine, no na konkurze neuspela. "Nemyslela som na to, no keď sa začalo Miškovi dariť, tak som chodila s ním do družiny len tak sa pozrieť, čo robia. Raz však veľmi pršalo a neprišli takmer žiadne deti a práve vtedy chceli čítať nejakú hru a nebolo tam žiadne dievča. Tak mi povedali, že keď som už tam, tak nech to skúsim. Ukázalo sa, že viem dobre divadelne čítať a že mám celkom dobrý hlas," vysvetlila nám Erika.

Jej prvou skúsenosťou s dabovaním bola rovno spomínaná rozprávka Hľadá sa Nemo. "Šla som s bratom do Bratislavy a keď ma počuli, tak mi povedali, že sa im môj hlas hodí do skupinky korytnačiek. Veľmi som sa z toho tešila, že moje prvé dabovanie bolo rovno v takejto úspešnej rozprávke. Bolo to celkom fajn, byť korytnačkou," prezradila s úsmevom. Tým, že dabovala práve v tejto rozprávke, sa samozrejme pochválila. "Povedala som to viacerým a kamarátky som posielala do kina, aby sa na to šli pozrieť, že ma budú počuť... V rodine nás s Miškom každý chváli a máme od dospelých len samé dobré ohlasy..."

Po filme Hľadá sa Nemo začala dabovať aj v Košiciach. "Spočiatku to bolo ťažké, ale dá sa to naučiť a zvyknúť si. Mne sa postupne stále viac a viac darilo. Najprv to nešlo na prvý krát a musela som opakovať, ale zlepšovalo sa to. Už som dabovala vo filme Chlapec, ktorý chcel byť medveďom či Seržant Pepe. Najviac sa mi na tom páči to, že môj hlas zaznie v telke, páči sa mi aj spolupráca s hercami, zvukármi... Myslím, že nie je nič také, čo by sa mi na dabovaní nepáčilo, nič, kvôli čomu by som prestala chcieť dabovať..." Najťažšie je však podľa Eriky to, že nie vždy sa jej podarí ´napasovať´ slovenskú vetu do úst herca. "Keď treba povedať veľa slov naraz a veľmi rýchlo a ešte sú to nejaké krkolomné slová, tak to ide ťažšie. Vtedy si to musíme dopredu nacvičiť, aby sme stihli ´odverklikovať´ všetko, čo treba..."

Erika nie je presvedčená o tom, že by chcela byť herečkou, aj keď ju to samozrejme láka. "Baví ma to a aj som nad tým dosť uvažovala, no zrejme pôjdem na hotelovú akadémiu. Viac ako herectvo ma však láka spievanie." Erika má za sebou mnoho úspechov v detských súťažiach v speve ľudových piesní, čoraz viac ju lákajú aj moderné piesne. "Najlepšie by bolo prihlásiť sa do SuperStar, keď budem väčšia. No moja mamka s tým nesúhlasí," dodala Erika.

Vďaka dabingu, ktorému sa venuje päť rokov, sa možno z trinásťročnej Daniely Kurečkovej stane herečka

Jej prvá rola bola povedať - ´Dobrý deň´

Trinásťorčná Daniela Kurečková sa podobne ako ostatné deti dostala k dabovaniu cez detskú rozhlasovú družinu. "Už pred tým som chodia na literárno-dramatický odbor na umeleckej škole, lebo ma bavilo herectvo už od malička. Dúfala som, že v tejto družine sa mi podarí niekam ďalej sa posunúť a musím povedať, že dabovanie splnilo moje očakávania," prezradila Daniela.

Z rozhlasovej družiny ju odporučili do dabingu a už je to takmer 5 rokov, od kedy dabuje. "Zo začiatku mi to veľmi nešlo a pamätám si, že moja prvá úloha bola taká, že som prišla, povedala ´Dobrý deň´ a odišla. To bolo všetko. Postupne sa to však našťastie rozbehlo..."

Prvou väčšou Danielinou rolou bola úloha dievčaťa v trileri Správca. "Hrala som tom tam obeť a musím povedať, že pri samotnom dabovní som sa nebála, ale keď som si ten film potom chcela pozrieť, tak som trochu strach mala. Našťastie som však vedela, ako sa to skončí - veď som dabovala aj záver filmu, takže som sa nebála až tak veľmi," vysvetlila s úsmevom.

Okrem trileru si zahrala aj v dokumentoch, detských filmoch Malý hrdina či v dvoch pokračovaniach filmu o medveďovi Dobrák Ben, v rodiných filmoch. "V jednej telenovele som mala tiež malú úlohu, ale veľa som tam nehrala, iba čo som niečo povedala a to bolo všetko. Dabovala som aj kreslené rozprávky napríklad Červený kláštor. Tam som mala len takú menšiu úlohu - dabovala som maličkú myšku a musela som kvôli tomu ztenšovať svoj hlas. Nebolo to vôbec jednoduché, lebo sa mi nie vždy podarilo prispôsobiť hlas rovnako, tak sme to museli opakovať, lebo ten hlas musel byť pri každej vete rovnaký."

Za tých pár rokov spolupracovala vari so všetkými košickými hercami, ktorí prepožičiavajú svoje hlasy v dabingu. "Na začiatku to bolo z mojej strany určite rozpačité, nevedela som čo a ako, ale zvykla som si a dnes už je to v pohode. Dabovanie sa už pre mňa stalo rutinou. Nie vždy to ide od ruky, občas treba skúšať ja na viackrát, ale to nevadí." Daniela vníma dabing ako príjemné spestrednie svojich povinností a viac-menej pre ňu znamená zábavu. "Nie vždy sa mi síce podarí povedať čo treba hneď, pamätám si, že raz sa mi za nič na svete nedarilo povedať jednu vetu. Nebola ani tak krkolomná, jednoducho sa mi však nedarilo..."

Väčšinou je dabovanie zábava najmä vtedy, keď ide o film, v ktorom vystupuje viacero detí a tak sa v dabingovom štúdiu zídu kamaráti a kamarátky. "Vtedy, keď nás je viac, tak je to naozaj zábava. Hlavne keď nie sme práve pri nahrávaní, ale čakáme. Raz sme takto strávili v štúdiu niekoľko hodín a dokonca sme si objednali pizzu. Vtedy to bolo naozaj zábavné. Raz keď sme mali prázdniny, tak sme dabovali takmer celý deň no s prestávkami, keďže sme sa pri nahrávaní striedali a vtedy sme si aj zažartovali."

Daniele sa dosť často stáva, že jej kamarátky či rodina povedia, že ju nedávno počuli v telke. "Keď mi to však nedávno povedala učiteľka v škole, pripadalo mi to doslova ´blbé´... Nie som totiž taká, že by som sa tým chválila. Naschvál sa vyhýbam tejto téme a je mi nepríjmene o tom hovoriť, nie sa tým ešte chváliť... Aj keď sa počujem ja sama vo filme, tak mi to príde dosť zvláštne... Viem však, že rodičia sú na mňa hrdí a v každému v práci vravia, kedy majú pozerať aký film, lebo ich dcéra v ňom dabuje..."

Dabing vníma Daniela veľmi pozitívne. "Už pred tým som rozmýšľala nad tým, že by som chcela byť herečka a to, že dabujem a celkom sa mi darí, ma v tom povzbudzuje. Ale ešte nie som rozhodnutá, uvidíme, ako to nakoniec dopadne," dodala nádejná herečka.

Pre desaťročnú Dianku Polomskú je jedno, či dabuje vo filme chlapca alebo dievča

Nechcela byť na mieste herečky, lebo ju v horore zavraždili...

Aj Dianka Polomská patrí medzi tie deti, ktoré sa vďaka rozhlasu dostali aj k dabingu. "Chodím do folklórneho súboru Viganček, kde raz prišla jedna pani a tá nás volala do rádia, potom som sa dostala aj k dabingu. Dabujem už asi dva roky a prvá úloha, ktorú som dostala, bola v seriáli Deti mojej sestry," prezradila nám 10-ročná Dianka.

Podľa nej je na dabingu zaujímavé úplne všetko. "Je to zábavné, že pozerám televíziu a rozprávam za niekoho iného. Na začiatku som sa to musela naučiť, ale už vtedy ma chválili... Najťažšie je, keď sa robia dlhé filmy a treba tam byť dlho. Niekedy je to iba minútka a stačí nadabovať jednu vetu, ale už to bolo aj tak, že som bola v štúdiu štyri hodiny..." Určite to nie je žiadna sranda ani pre dospelého - viete si predstaviť, že by ste mali niekoľko hodín stáť na nohách a byť sústredení na čítanie textu a dávať pozor na to, aby ste sa trafili do tej správnej minúty a sekundy?

Najprv sa Dianka musela naučiť základné zákonitosti dabingu. "Povedali mi, že sa mám pozerať na televíziu a keď príde minúta a sekunda, ktorú mám napísanú a keď začne moja postava na obrazovke rozprávať, mám ja povedať svoj text. Naučila som sa to celkom rýchlo, aj keď mi to chvíľu trvalo..."

Dianka dabovala film Supervianoce, seriál Deti mojej sestry, ale aj telenovelu Sladká Valentína či horor. "Už si nepamätám, ako sa ten horor volal, ale bolo to strašné... Ja som sa ani poriadne nepozerala na obrazovku, lebo by som sa bála. Vtedy som rozmýšľala aj nad tým, že by som nechcela byť na mieste tej herečky, lebo ju tam zavraždili..."

Vďaka dabingu sa Dianka stretla aj so známymi hercami. "V jednom filme pre deti som ja dabovala chlaca a Peter Rašev bol pes... A tiež raz prišiel dabovať aj Mišo Hudák a to bolo akurát, keď deň pred tým robil Vyvolených. Všetci sa ho na všeličo vypytovali..."

Diankin zaujímavý hlas jej dovoľuje dabovať nielen dievčatá, ale aj chlapcov. "Je to pre mňa rovnaké - rozprávam tak isto, keď dabujem chlapca alebo dievča. Horšie to bolo, keď som dabovala dvojročné dieťa, lebo to som musela svoj hlas urobiť viac decký a to je trochu ťažšie. Tiež mi to nešlo až tak ľahko, keď som vo filme Supervianoce dabovala dievča o niekoľko rokov odo mňa staršie. Ešte na začiatku som si to doma nacvičovala, ale teraz to už nerobím."

Navyše sa Dianka nerada počúva. Nechce pozerať filmy, v ktorých hrala a keď sa na nejaký predsa len pozrie, tak pri časti, keď by sa mal ozvať jej hlas, si zapcháva uši... "V telke často film, ktorý sme už dabovali, nepozerám, lebo som ho už videla... Mamka však chce vedieť, kedy film v telke pôjde, aby si ho pozrela a hovorí to aj babkám a v práci kolegom... Mamke sa aj stalo, že jej povedali v práci, že ma počuli v telke a boli prekvapení a vraj sa často vypytujú, ako som sa k dabingu vlastne dostala."

Dianka sa dabovaním svojim kamarátom nechváli. "Niekedy však na to sami prídu, že som dabovala, lebo ma počuli v telke a tiež keď ma musí mamka v škole vypýtať kvôli dabovaniu z vyučovania, tak sa to dozvedia. Ale nereagujú na mňa, ako keby som bola hviezda, berú to úplne normálne. Ja sama sa z dabovania teším najviac vtedy, keď sa v štúdiu stretneme viaceré kamarátky a je sranda. A tiež sa teším, že za dabovanie dostanem peniaze, lebo rodičia mi potom za ne kúpia hocičo, čo chcem..."

Aj keď sa Dianke dabing páči, netúži po tom byť herečkou. "Možno by sa mi to celkom páčilo a láka ma to, ja však chcem byť kozmetičkou. Ešte však nie som rozhodnutá. Najlepšie by bolo, keby som mohla byť herečka aj kozmetička," dodala Dianka.

Dvanásťročná Veronika Martončíková sa najviac zlostí, keď sa jej dabovaním babky chvália svojim susedkám

Trochu ju zvykne hnevať, keď musí opakovať vety

Aj dvanásťročná Veronika Martončíková začínala v rozhlase. "Mamka si všimla konkurz do rozhlasovej družiny, ten som urobila a potom som sa dostala aj k dabingu. Dabujem už 5 rokov a veľmi sa mi to páči. Najzaujímavejšie na tom je to, že dabujeme hercov a že je pri tom aj celkom zábava," prezradila Veronika.

Vraj na dabingu nie je nič, čo by jej pekážalo, alebo by ju zlostilo. "Trochu sa hnevám, keď treba dlho ostať v štúdiu a veľakrát opakovať vety, alebo keď sa príde na to, že sa na niečo zabudlo a musím sa vrátiť... Väčšinou je tam však sranda - aj herci, aj zvukári sa snažia s nami žartovať. Nikdy sa nestalo - ani keď nás bolo v štúdiu veľa detí - že by na nás nejaký režisér bol nakričal..." Najväčšiu zábavu si Veronika užila pri dabovaní telenovely. "Ani neviem prečo tam bola taká dobrá nálada, ale smiali sme sa a dokonca sme si i zatancovali..."

Deň strávený v dabingovom štúdiu nie je žiadnou dovolenku - dospelí herci a aj deti majú svoje povinnosti, ktoré treba plniť. "Často musím veľa času stráviť čakaním, kým potrebujú v štúdiu práve môj hlas. Keď skončím, tak idem rovno domov. A vo vnútri počas nahrávania je to zaujímavé - je tam tma, vidno iba obrazovku a ja sa musím sústrediť na to, aby som dobre povedala, čo treba - trafila sa do správnej sekundy. Musí to sedieť aj do toho, ako herec rozpráva. Je to zaujímavá práca."

Aj keď neraz treba v štúdiu stráviť niekoľko hodín, no to Veronike neprekáža. "Nič ma po tom nebolí - ani nohy, na ktorých treba dlho stáť, ani oči... Stále sa veľmi poteším, keď zo štúdia zavolajú, že treba prísť dabovať. Naposledy to bol seriál Deti mojej sestry. Vačšinou dabujem menšie deti, robí sa to dobre, lebo nemusím veľmi meniť svoj hlas, ktorý mám cez mikrofón iný. Je to celkom sranda, keď treba dabovať malé dieťa..."

Dabovala už aj kreslený film Červený kláštor či detektívny seriál Chameleón, malú úlohu mala aj v seriály Ženy z rodu Gilmorovcov. "Každá práca je pre mňa zaujímavá. Páčili sa mi všetky postavy, ktoré som robila. Keď som dabovala Deti mojej sestry, veľmi sa mi to páčilo, pretože som hrala štvorročné dievčatko, ktoré bolo zábavné, chodilo s rodinou na lyžovačku a malo veľa súrodencov. Ja sama mám iba jedného, takže by som si to celkom s ňou vymenila..."

Keď sa Veronika sama počuje v telke, pripadá jej to zvláštne. "Vždy mám taký pocit, ako keby sa ten môj hlas k postave, ktorú som dabovala vôbec nehodil... Keď počujem niekoho iného dabovať, tak sa mi zdá, že každý má lepší hlas a ich hlasy na postavu viac sedia... Ale režiséri si ma vybrali a sú spokojní, tak je to asi v poriadku... Keď sama seba počujem, tak si vravím, že to ani nie je možné, že som to ja... Kamarátky a aj doma naši sa z toho tešia a stále počúvajú moje filmy."

Kamarátky vraj vedia rozpoznať jej hlas aj vtedy, keď dabuje malé deti a zneje trochu inak. "A keď nevedia, tak im poviem ja sama, ktorú postavu som dabovala. Ale iba keď sa opýtajú, čo som naposledy robila a aký film majú pozerať. Inak sa tým nechválim. Najviac sa z toho tešia asi moje babky, tie pozerajú všetky filmy a zlostím sa, že sa tým chvália aj všetkým susedkám okolo. To mi vadí. Nemám rada, keď každému hovoria, aby pozeral nejaký film, lebo v ňom dabuje ich vnučka."

Tým, že Veronika dabuje, má k herectvu bližšie, ako ostatné deti. "Už som nad tým uvažovala, že chcem byť herečkou a to práve preto, že robím dabing a zapáčilo sa mi to. Chcela by som ísť na konzervatórium," dodala Veronika.

Režisér Peter Rašev sa od detských dabingových hercov učí najmä trpezlivosti a flexibilite

"V štúdiu sa treba k dieťaťu správať ako ku zlatému vajíčku"

Aj slovenské znenie filmov, seriálov či dokumentov si vyžaduje réžiu. S deťmi v Košiciach pri dabovaní pracuje Hanka Makovická, Peter Rašev ale aj Emil Spišák či Peter Hudák. "Deti sú v dabingu špeciálna kategória. Neexistujú totiž školy dabingu ani pred dospelých nie to ešte pre deti, takže všetko sa to musia učiť rovno za pultom. Základ dobrého dabovania je rýchle čítanie. Je dôležité, aby si herec prečítal rýchlo text a pokiaľ možno, čo najviac z neho sa naučil naspamäť, aby mohol potom sledovať už iba obrazovku. U detí je problémom to, že nedokážu čítať tak rýchlo," nazdáva sa P. Rašev.

Ak sa nájde medzi deťmi výrazný dabingový talent, každý režisér sa tomu poteší. "Takýchto detí je ako šafránu a len približne raz za päť rokov sa podarí natrafiť na takéto dieťa. Veľmi dobre si pamätám na Braňa Holíčka, ktorý začínal aj v košickom dabingu a dnes je z neho herec, pracuje v Prahe, rovnakým talentom je aj Denis Kačenga. S takýmito deťmi sa pracuje dobre, pretože je potrebné dodržiavať časový plán a dabing musí mať isté tempo práce a pri deťoch trvá nahratie rovnako dlhej sekvencie päť krát dlhšie než s dospelými hercami. V štúdiu sa treba k dieťaťu správať ako ku zlatému vajíčku a pristupovať k nemu trpezlivo."

Vzhľadom na to, že dnes televízie neprodukujú veľa pôvodnej tvorby, gro práce zaberá hercom dabing. "Uvítal by som, keby sa dabing učil - mohli by byť nejaké kurzy. Celkom iste by sa podľa mňa mal vyučovať na konzervatóriu v rámci prípravy hercov, aby deti prichádzali do dabingu pripravené. Režisér totiž nemá čas vysvetľovať im základné veci."

Ak sa deťom nedarí, v žiadnom prípade na nich P. Rašev nedvihne hlas a ani by mu nenapadlo nakričať na nich... "To by predsa vôbec nepomohlo - malo by to opačný efekt, navyše ja patrím medzi režisérov, ktorí nedvíhajú hlas ani na dospelých. Vždy sa dá všetko vysvetliť vtipne, každé dieťa sa snažím po vydarenej slučke pochváliť a len keď už je všetko hotové, tak im poviem niektoré drobnosti, ktoré neboli úplne v poriadku a na ktoré by si mali dávať pozor."

Keď sa v štúdiu zíde naraz viacero detí, je to zárukou toho, že možno síce práca nepôjde tak rýchlo od ruky, ako pri dospelých hercoch, ale určite bude na ´pľaci´ viac zábavy a atmosféra bude uvoľnenejšia. "Každé dieťa pri dabovaní znamená pre nás spestrenie a je to často zábava, lebo deťom sa daria nádherné brpty. Pamätám si na jednu situáciu, keď sme robili britský film, v ktorom nebol použitý práve vyberaný slovník... Problém bol v tom, že dieťa malo vo vete použiť nadávku. Nevedelo ju za nič na svete zo seba dostať, keď som sa pýtal, v čom je problém a prečo to nejde, tak povedalo, že keď ho mama vo filme bude počuť, aké škaredé slovo použil, tak ho určite zabije... Nasmiali sme sa na tom a v konečnom dôsledku sme sa rozhodli to slovo nepoužiť a nahradiť ho nejakým jemnejším výrazom.

Často sa stávajú situácie, že sa v štúdiu opakuje tá istá slučku dookola a nedarí sa... "Je to aj preto, že sa dieťaťu, ktoré nie je zvyknuté používať všetky ´fajnovosti´ slovenčiny, nedarí vypovedať ich. Vtedy sa snažíme prispôsobiť text deťom, aby im takpovediac sadol do úst, aby sa im ľahšie vravel."

Aj keď P. Rašev nepatrí medzi tých režisérov, ktorí ak majú pri dabingu pracovať s deťmi, skáču od radosti, predsa len sa na prácu s malými hercami teší. "Už som toho v dabingu urobil naozaj veľa a režírovanie detských filmov nevyhľadávam, no ani sa mu nevyhýbam. Prišiel som totiž na to, že aj keď som už režíroval stovky filmov, pri deťoch sa vždy môžem čosi nové naučiť. Učím sa pri nich trpezlivosti a flexibilite, obohacujú ma a človek nikdy nevie, s akou budúcou hereckou osobnosťou má do činenia," dodal P. Rašev.

KID

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári