Nostalgiu za starou barabizňou strieda úžas z oceľovej nádhery
Bolo to v ktorýsi chladný novembrový večer v roku 1969, ale v preplnenej košickej "stodole" sa nedalo ani dýchať. Diváci namačkaní plece pri pleci na drevených laviciach, sedelo sa i na schodištiach medzi jednotlivými sektormi. Taký nátresk tunajší zimný štadión dovtedy nezažil. Do Košíc prišlo národné hokejové mužstvo Kanady, ktoré v tom čase bolo na turné po Európe.
Keď tu hrala Kanada
Z toho zápasu si pamätám len to, že sme s otcom mali lístky do poslednej, najvrchnejšej rady, kdesi celkom v rohu štadióna, že Kanaďania hrali v krásnych červených dresoch s bielym javorovým listom na prsiach, a že sme vyhrali 4:0. Bol to jediný medzištátny hokejový zápas na Zimnom štadióne Ladislava Trojáka v dejinách.
Dodnes neviem pochopiť, ako sa sem podarilo tých Kanaďanov vlastne dotiahnuť, keď tunajší zimák nebol nášmu národnému mužstvu nikdy dosť dobrý, a len zriedkakedy vytiahlo päty z pražskej športovej haly, kde sa odohrávali všetky najvýznamnejšie bitky jeho hokejovej histórie. Ba, raz tu boli aj Švédi, o rok či dva neskôr, čo mali na svedomí dobré kontakty vtedajších košických funkcionárov s hokejovou Európou. "Tre kronor" tu rozložili na niekoľko dní svoj tréningový tábor a dva prípravné zápasy zohrali s košickým ligovým mužstvom. To bolo z medzinárodného hokeja na "Trojákovom" štadióne vlastne všetko. Hala pozváraná z ocele kedysi v šesťdesiatomdruhom roku minulého storočia bola skôr známa tým, že košickí hokejisti v nej udržali najvyššiu súťaž plných tridsaťdva rokov, od postupu do ligy (v roku 1964 ako Dukla), až do jej zbúrania (v roku 1996, so znakom VSŽ na svojich dresoch).
"Stále mi je za ním ľúto"
"Zvonku možno vyzeral ako stodola, pre niekoho to bola stará barabizňa, ale pre nás to bol domáci štadión, kde sme mali, svojím spôsobom, súkromie, a podmienky také, aké vtedy na iných štadiónoch neboli. Svojho času to bol najlepšie vybavený hokejový stánok u nás, mali sme tam rozcvičovňu, saunu, bazén, hotel, reštauráciu i ubytovanie. Také vymoženosti nemala ani pražská športová hala," pri spomienke na pôvodný štadión premôže Bedřicha Brunclíka, jednu z legiend košického hokeja, stále ešte nostalgia. "Pre hostí to možno nebol najútulnejší štadión, ale skôr ho nemali radi pre veľkú vzdialenosť, ktorú museli absolvovať cestou do Košíc. No bol to náš štadión, a tie zážitky zo starého zimáku si dodnes uchovávam, je to doslova moja srdcová záležitosť, a musím povedať, že je mi za ním stále ľúto. No nemôžem byť spiatočnícky..."
"Bol to náš zimáčik. Zmestilo sa doň síce iba päťtisíc divákov, ale stále bol plný, furt bolo vypredané, či sme hrali o titul alebo záchranu," pridáva sa so svojimi spomienkami kanonier, ktorý si na jeho ľadovej ploche vždy vedel nájsť tú správnu streleckú parketu, Vincent Lukáč. "Prežil som tam štrnásť rokov, poznal som každú tribúnu, áčko, béčko... Vedel som, že tam sedia moji fanúšikovia, a kričia to, čo som počúval najradšej - Vinco góla!"
"Keď som vošiel dnu, bo to pre mňa šok"
Miesto sa nezmenilo, nová ľadová plocha je opäť presne tam, kde ju pred ôsmimi rokmi rozpustili. Ale všetko čo ju obklopuje, je na nepoznanie. Vyrástol nad ňou oceľový chrám, novodobá katedrála košického hokeja, aréna, čo nemá na Slovensku páru. "Keď som prvý raz vošiel dnu, bol to pre mňa šok. Stále som mal totiž predstavu starého štadióna, veď ten nový stojí presne na jeho mieste. Je to super aréna, podobnú stavbu som nikde nevidel, ani v Kanade či Amerike, ani v Európe, vo Švédsku, vo Fínsku, alebo Česku. Ojedinelá konštrukcia so strmými tribúnami, divák má z každého miesta perfektný výhľad. Je to pravý hokejový kotol," novučičký štadión vyrazil dych aj sveta skúsenému hráčovi, ktorý počas svojej kariéry okúsil ľad nejednej chýrnej arény.
Zvonku si na jej podobu, zatiaľ čo stála ladom, Košičania už zvykli, poobzerať sa po interiéri zatiaľ mohlo iba pár šťastlivcov. "Viete že ma to stále lákalo, ale nevedel som sa dostať dnu. Bolo to predsa ešte stavenisko. Rád by som ten štadión videl už skôr, ale napokon som si povedal, že teraz mi už neutečie," teší sa aj Bedřich Brunclík na dnešný večer. Veď má byť jedným z aktérov úvodného hokejového duelu na jeho ľade. Aj keď Zápas legiend Košice - Sparta Praha bude mať len exhibičný nádych. "Korčule sú už nabrúsené, veď Sparta je stále Sparta. Ale určite to nebude taká mastenica, ako často v našich vzájomných dueloch bývala, predsa, máme už svoj vek. Ale aspoň trošku oprášime staré časy."
Na tú parádu príďte včas!
Po lístkoch na tú dnešnú parádu sa len tak zaprášilo. Boli vraj fuč za dve hodiny. Inak nie je v podstate ani so vstupenkami na úvodný extraligový duel košických hokejistov, 3. marca so Zvolenom. A to je v novučičkej Steel Aréne pripravených takmer deväťtisíc modrých sedadiel. A zriedkakedy zostanú asi prázdne, keď v Košiciach udrie hokejová hodina. Ani na ďalší medzištátny zápas určite nebudeme dlho čakať. A keď už Slovensko konečne dostane tie vysnívané majstrovstvá sveta... Len aby nám nebola tá oceľová nádhera napokon trošku malá. Ale to už kúštik predbiehame. Buďme radi, že ju po toľkých rokoch čakania môžeme otvoriť.
Všetko vypukne dnes o 17.h, ale organizátori žiadajú návštevníkov, aby si príchod do Steel Arény nenechávali na poslednú chvíľu, predsa len, nejaký čas bude trvať, kým si tých deväťtisíc ľudí nájde v nej svoje miesto. A program? Aký bude, už sme písali. Koniec koncov, nechajte sa aj trošku prekvapiť.
Bohuš MATIA
Autor: Dostal tucet do "trojky"
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
