umelecký šéf. Precestoval s ním viac ako 60 krajín sveta, jeho choreografiám tlieskali ľudia aj mimo starého kontinentu. Teraz sa tento pán predstavuje nielen ako tanečník, režisér a choreograf, ale aj ako spisovateľ. Hoci sám vraví, že sa necíti byť spisovateľom, jeho spomienková kniha Návraty do nenávratna je veľmi príjemným čítaním. Svoje knižné dielko predstavil J. Kubánka aj v Košiciach.
V Bratislave ste pôvodne začali študovať medicínu. Aká bola teda vaša cesta k folklóru a profesii choreografa?
- Pochádzam z Liptovských Sliačov. Tam som tancoval vo folklórnej skupine, ktorú viedla moja mama. Už v tých časoch som mal silný vzťah k folklórnym prejavom. V Bratislave som neskôr ako študent medicíny videl vystupovať súbor Živena. Ten sa prezentoval tancami, ktoré vznikali v obrodeneckých rokoch v mestách - také retiazky, kolieska... Nemalo to skutočný folklórny základ a pritom mali nádherné horehronské kroje. Vtedy mi napadlo, že by nebolo zlé založiť skupinu a začal som verbovať chlapcov. Najskôr sme boli štrnásti, ale ostalo nás len šesť, pretože to bola dosť tvrdá drina. V telocvični na Lafranconi sme skúšali tak, že sme neraz mali opuchnuté nohy. Ja som predtancovával jednotlivé motívy, nacvičovali sme tance a zároveň som hral na ústnu harmoniku. Neskôr sme sa my Odzemkári spojili so Živenou, speváckymi skupinami, a tak vznikol Vysokoškolský súbor, ktorý sa potom premenoval na Lúčnicu. Takže som stál pri jej zrode. V roku 1949 ma vtedajší umelecký šéf SĽUK-u oslovil, či by som nespolupracoval s nimi. Dlho som rozmýšľal a medzi tými, čo ma tam lanárili, bol aj básnik Laco Novomeský.
Napokon vás tam zlanárili. Spočiatku ste si dali ročné štúdijné voľno, no v SĽUK-u ste už ostali...
- Áno. Moja mama s tým veľmi nesúhlasila, neveľmi sa jej to páčilo. Tak sa obrátila na známeho herca a režiséra Karola Zachara, nášho rodinného priateľa, ktorého sa opýtala, či si myslí, že je moje rozhodnutie dobré. A on jej na to odpísal, že lekárov bude dosť, ale lekárov ľudských duší a sŕdc bude málo. Takže považuje za dobré, že som sa dal na túto profesionálnu dráhu.
Čím vás folklór fascinoval?
- Svojou krásou a pravdivosťou. Vyrastal som v časoch, keď folklór plnil ešte svoju pôvodnú funkciu, bol súčasťou každodenného života. Vtedy sa pri každej spoločenskej príležitosti spievalo, tancovalo, rozprávalo sa. V takomto prostredí som vyrastal. Takže všetko to, čo je vo folklóre krásne a pravdivé, som nasával s materinským mliekom. A to som túžil odovzdávať aj publiku.
Precestovali ste mnohé krajiny sveta. Bolo prijatie vo svete iné ako u nás doma?
- Takto by som to nešpecifikoval. Keď sme vystupovali v Mexiku, nechceli nás pustiť zo scény, museli sme päťkrát pridávať. Potom za mnou prišli z televízie a opýtali sa ma, čím to je, že náš folklór takto chytí za srdce. Odpovedal som im, že je to tým, že vypovedá o určitých hodnotách, ktoré sú však v každom človeku, v každej spoločnosti. Len je to podané istým spôsobom, istou formou. Keď sú estetické a etické hodnoty, ktoré vo folklórnych prejavoch sú, podané scénicky a hudobne vysoko umeleckou formou, myslím, že to pochopí každý, bez rozdielu mentality a páči sa to.
Vravieva sa, že doma nikto nie je prorokom. Boli obdobia, keď ste aj vy mali tento pocit?
- Býva to tak... Ten pocit mám aj dnes, pretože v súčasnosti stále robím. Ale nie v SĽUK-u, lež chodím do štátneho súboru Šlonsk do Poľska, kde mám možnosť uplatniť, na čo ešte mám.
Napriek tomu ste nikdy nezapochybovali o správnosti svojej niekdajšej voľby povolania?
- Nie. Táto práca bola pre mňa vždy radosťou a potešením. Aj keď si vyžaduje veľa nervov i fyzických síl, pretože človek musí tanečníkom pri stavbe tancov všetko ukázať.
Často skloňovanou témou je atraktivita folklóru pre mladých...
- Myslím, že sa o to netreba obávať. Folklór stále žije, pravda, v inej podobe ako kedysi. No je tu stále mnoho folklórnych súborov, ktoré to robia veľmi dobre. Na škodu je, že médiá presadzujú duchaprázdny amerikanizmus, ktorý na mladých vplýva veľmi zle. A čo sa týka tvrdenia, že mladí nemajú vzťah k folklóru, myslím, že to nie je pravda. Akurát ho často vôbec nepoznajú a ak niečo nepoznáte, nemôžete k tomu mať vzťah...
Na čo sa najbližšie tešíte?
- Že pôjdeme po ceste, ktorú sme teraz absolvovali, domov. Kým sme prišli do Košíc, zastavili sme sa totiž v Liptovských Sliačoch, kde bol fašiang. Tamojšia folklórna skupina ešte stále udržiava tieto zvyky. Bolo to veľmi pekné. Ľudia sa tam vynikajúco bavili.
Keď vidíte, že sa tradície medzi mladými udržiavajú, zahreje vás pri srdci?
- Áno. Ale ja nemám obavy, že by to zaniklo. Časom zanikne, čo je tu balast. Dnes sa kultúra vôbec chápe veľmi okrajovo. Myslím tam hore (na politikov, pozn. redakcie). Ja som aj v knihe napísal, že je škoda, že sa kultúra ocitla na okraji záujmu tých, ktorí by sa o ňu mali najviac starať. Ale pravdepodobne je to tým, že kultúru potrebujú len kultúrni ľudia...
Takže oni sú nekultúrni?
- Vyjadrím to takto: tým, ktorí sa majú o kultúru starať a dotovať ju z peňazí daňových poplatníkov, to znamená nás všetkých, kultúra asi nechýba...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
