svojráznou sondou do života vzorky ľudí žijúcich v severných Čechách, hlavnými hrdinami sú gazda, vinár, metalista, Rómka, geológ na dôchodku všetci previazaní s krajinou drasticky poškodenou socialistickým hospodárením. Druhou novinkou v Rychlíkovej filmotéke je dokument s názvom Skaut má holá kolena. Svojrázny záznam stretávky bývalých skautov po niekoľkých desaťročiach, ktorú zorganizoval na pôvodnom mieste skautského tábora. Ako tvrdí, dokumenty nakrúca, "pretože sa chce dozvedieť niečo o svete a baví ho rozprávať sa s ľuďmi, ktorých sa nikto na nič nepýta". Žije a tvorí striedavo na Morave a v Prahe. S nádherným moravským prízvukom mi vysvetlil peripetie s vyhorenou chalupou. "Ešte nevychladla a už som cestoval sem do Košíc. Našťastie strecha ostala celá. Vyhorela iba zvnútra. Bude s tým ešte veľa roboty, kým ju dám opäť do priadku. Je to môj druhý domov," vysvetľuje tento moravský svetobežník pokojne.

Čo by vás lákalo nakrútiť na Slovensku?

- Onedlho tu aj budem nakrúcať. Dokonca aj tu na východe. Na jeseň začíname robiť veľký medzinárodný projekt o Rómoch spolu s dvoma svetoznámymi fotografmi Jindřichom Štreitom a Markétou Luskačovou, ktorá žije v Londýne. Pôjde o mužský a ženský pohľad na rodinu v rôznych zemiach. Ja chcem zaznamenať viacgeneračnú rómsku rodinu. Zachytiť, ako sa v jej vnútri rozpadajú tradičné hodnoty. Najmladšie generácie už ani vlastne nechcú byť Rómami. A kedysi som chcel na Slovensku robiť film o Jankovi Melkovičovi, ale ten mi umrel. Bol to môj kamarát. Viem, že slovenská televízia dokumenty takmer nerobí a v českej televízii by som nikoho nepresvedčil. Tak som si povedal, urobíme nejakú koprodukciu. Ale Jano ma poriadne naštval. Umrel mi. Jeho život som veľmi chcel nakrútiť.

V dokumente Biela labuť Pavla Dostála ste zachytili náročný boj ministra kultúry s rakovinou. Boli ste pri ňom s kamerou takmer do úplného konca. Ako ste si určovali hranice, kam až môžete zájsť?

- Bolo to ťažké. Najmä keď ide o kamaráta. A ešte pri tom bola jeho rodina, skvelá žena a deti. To človeka vyvedie z miery. Prikývol, že by mohol byť objektom nakrúcania, pretože mi veril. Povedali sme si, že to nebude žiadny bulvár, ale výpoveď človeka o tom, ako sa musí vyrovnať s bolesťou a s možnosťou smrti. Pretože u nás je ešte stále rakovina prakticky tabu. Vo svete je predmetom úplne otvoreného postoja. Pozrite si trebárs príbeh Terryho Foxa. A u nás sa to považuje skoro za niečo nákazlivé. A nesmie sa o tom ani hovoriť. Za komunizmu bola do značnej miery tabuizovaná i smrť. S Pavlom sme sa dohovorili, že budeme nakrúcať. Ale život nám to celé vykoľajil. Zo začiatku to vyzeralo veľmi optimisticky. Naraz sa všetko zvrtlo a boli sme svedkami, ako nad ním lekári vyriekli ortieľ.

Ten film objavil priam neobyčajnú silu nádherného človeka. Ukázal, čo je v živote dôležité.

- Zmysel Pavlovho zápasu bol ten, že to spočiatku nechcel zverejniť, predsa len je to intímna záležitosť. Ale chcel ukázať príklad, že človek s tým môže bojovať tvárou v tvár. Mal veľké bolesti, trpel, ale všetko to hrdo znášal. Ani nemal dokonca nijaké papalášske výhody. Odmietal všetky vymoženosti, nechcel si ani nasadiť parochňu. Nemal lepšie podmienky než ostatní pacienti. Pre mňa to bola mimoriadna skúsenosť.

Boli ste členom HaDivadla, zahrali ste si vo filmoch Viery Chytilovej. Kedy ste prišli na to, že skončíte s herectvom?

- To sa tak všetko zmiešalo na jedno brdo. Či hráte divadlo, alebo režírujte, točíte dokument, to je rovnaký mechanizmus tvorby. Uchopíte nejakú tému, je to podobné, ako keď sme v Brne robili autorské divadlo. Za ´komančov´ by som sa však nikam nedostal, kvôli svojmu pôvodu. A filmová fakulta bola výberová škola.

Máte buržoázny pôvod?

- To je slabé slovo. Mám všetko.

Ste šľachtic? Máte také šľachetné meno.

- Rytier Břetislav vylúpil asi 30 hradov. Břetislav I. je slávna postava. Ukradol ostatky sv. Vojtecha, a potom ešte po ceste domov vylúpil pol Slovenska. Vypálil a potom založil prvý kláštor vo Velehrade, aby sa kajal. Ale to je jedno. Podstata je v tom, že v HaDivadle za komunizmu fungoval princíp slobody. Ale po revolúcii, niekedy v 90. rokoch, ma začala viac oslovovať televízia. Bol som však rýchlo roztrpčený hlavne z prístupu tých ľudí a odišiel som aj odtiaľ. Dostal som peniaze na jeden scenár od Američanov, a tak som si povedal, že si to radšej nakrútim sám. Film Ó ty čierny vtáčik. Bol o rómskom holokauste. Premietal sa potom asi v 27 štátoch. A tiež dostal niekoľko medzinárodných cien. Ceny sú však nepodstatné, buď vám ich dajú, alebo nedajú. To nemôžete ovplyvniť, ale film som chcel ovplyvňovať. Rozprával o holokauste moravských a českých Rómov.

Bol som prvý, kto o tom urobil veľký dokument. Točili sme aj v Poľsku, aj v Nemecku. Zazneli v ňom svedectvá ľudí aj o pokusoch na malých deťoch. Film dostal nejaké ceny. To spôsobilo, že som začal dostávať nejaké granty a nakrúcať trošku nezávislejšie na televíziách. Alebo som mal s televíziou minimálne vyrovnaný vzťah, že som nemusel odvtedy veľmi žobrať o peniaze. Zamatová revolúcia nám otvorila možnosti a priestor.

Divadlo ste teda zavesili na klinec?

- Práve za tri týždne začínam režírovať v brnianskom Divadle na provázku. Aj tu na Slovensku som robil dve inscenácie. V trnavskom divadle Rok na dedine a potom ešte razantnú dramatizáciu Tajovského Statkov - zmätkov. Bolo to také trochu absurdné predstavenie. Niektorí kritici ho veľmi chválili, ale pán profesor Palkovič dokonca napísal knihu, kde hru uviedol ako odstrašujúci príklad inscenátora slovenskej klasiky, lebo sa vraj na slovenskej dedine takto nežije. Možno sa ho to chudáka ešte viac dotkne, ale mohol som to robiť hoci aj medzi Eskimákmi, pretože ľudské vzťahy, vášne, city, zrady a neviem čo všetko ostatné fungujú na akejkoľvek dedine. Na eskimáckej aj na slovenskej.

A čo herectvo?

- Hranie už odmietam aj vo filmoch. Ani kamarátom už nechcem hrať, odmietol som aj Vieru Chytilovú, pretože ma to už fakt nebaví. Robím si dokumenty, lebo sa cítim slobodný. Technické možnosti sa fantasticky zlepšili. Boli sme nakrúcať v Indii iba dvaja s kameramanom. A do Afriky ideme tiež iba dvaja. Takže môžem minimalizovať štáby. Vlastne robíme iba vo dvojici s človekom, s ktorým si dobre rozumieme a nemusím so sebou vláčiť nejaký otravný televízny štáb, ľudí neustále sledujúcich hodinky a ešte mať na krku odborárske prestávky a podobné nezmysly. A v divadle je to tiež zložité. Človek je závislý od veľa ľudí a minimálne môže ovplyvniť spoločný výsledok. Prestalo ma to baviť. Mal som pocit, že éra HaDivadla bola taká prenádherná, že je najlepšie to ukončiť. A presne pred desiatimi rokmi som aj skončil. Odvtedy nemám angažmán a vyhovuje mi to. Ako by som sa inak mohol zobrať a ísť si vlakom len tak do Košíc a piť v jedálenskom vozni borovičku? Som slobodný.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári