Vysokých Tatrách náhodný. Horskí záchranári tu cvičia svojich štvornohých pomocníkov na Medzinárodnom kynologickom seminári. Tridsaťpäť psov so svojimi pánmi zo Slovenska, Čiech, Poľska a Bulharska naberá skúsenosti, ako lepšie a účinnejšie vyhľadávať ľudí v lavínach. Lebo aj to je umenie, ktoré by sa bez presne stanovených postupov menilo na chaos.
Maškrty od figurantov
Psovodi aj so svojimi zverencami sú rozdelení do družstiev. Keď ich šéf zavelí: v týchto miestach padla lavína, všetci už vedia, čo robiť. Úlohou psa je čo najrýchlejšie označiť miesto, kde ležia zasypaní ľudia. Zvyšok je už na psovodoch - sondou presne vytýčiť "flek", kde začnú kopať. Pod snehom totiž skutočne ležia ľudia. Nie zasypaní, ale figuranti, ktorí sa dobrovoľne nechali prikryť snehom. "Nie je to nič nepríjemné, väčšinou nás psy nájdu veľmi rýchlo. Pod skutočnou lavínou to však musí byť viac stresujúce," hovorí figurantka Ivana, ktorá odmeňuje svojho štvornohého "záchrancu" kúskom voňavej klobásky.
Väčšina figurantov tvrdí, že pod snehom je síce chladno a nepohodlne, ale ten pocit, keď sa zrazu ozve zvuk prichádzajúceho psa, jeho hrabanie a následne sa objaví psí ňufák v priezore, je na nezaplatenie. "To by človek toho psa aj vybozkával," tvrdia figuranti. Okrem vyhľadávania ľudí sa psy učili nachádzať veci, skryté v snehu a prešli aj nácvikom transportu vo vrtuľníku.
Rýchli pomocníci
Prvého psa kúpili tatranskí horskí záchranári v roku 1965. Osvedčil sa už za dva roky, keď v Mačacom kotle lavína zasypala sedem ľudí. Pes označil miesto za dvadsať minút od začiatku akcie. Všetci pochopili, že záchrana so psom je mimoriadne účinnou metódou. "Niekedy môže zlyhať aj technika, ale pes je na veľkých lavínach najrýchlejší. Trénujeme aj výcvik za pomoci vrtuľníka, lebo rýchly transport na lavínište je dôležitý. Okrem toho pod vedením policajných špecialistov skúšame aj prácu so špeciálnymi pachmi. V praxi sa nám to osvedčilo, lebo takto vycvičených psov potom vieme nasadiť aj pri živelných katastrofách, ako sú napríklad zemetrasenia," hovorí vedúci odboru kynológie Horskej záchrannej služby Laco Gardošík.
Už má však oči "na stopkách", pozorne sleduje výkony svojho poldruharočného psa Jata. Laco je spokojný, Jatovi sa darí a čoskoro absolvuje prvé skúšky. "Desať rokov som mal Joka, už si ani neviem predstaviť, že by som nemal psa a nevenoval sa mu," prehodí medzi rečou psovod Laco Gardošík.
Kamaráti
Medzi psími krásavcami dôstojne sedí a čaká na pokyny aj krásna fenka Enchi. Má len tri roky, ale pár poriadnych akcií má už za sebou. Oddanými očami hľadí na svojho pána a sleduje každý jeho pohyb. Marián Tonkovič je na svoju zverenkyňu, ktorej dôverne hovorí Ela, patrične hrdý. Za tých vyše tridsať rokov, čo sa venuje záchranárskym psom, veľmi dobre vie, akú cenu má vzťah medzi psom a psovodom. Akým putom sú zviazaní. "Stále tvrdím, že pes je výborný kamarát. Nikdy na teba nie je nahnevaný, maximálne tak urazený a vie to dať aj najavo. Otočí sa ti chrbtom a pozerá do "blba". Ale vie prejaviť aj radosť, že ťa vidí, vyoblizuje ťa, dá ti pocítiť nadšenie, že je pri tebe," tvrdí Marián Tonkovič, ktorý "odchoval" už troch psích zverencov, trojročná fenka je v poradí štvrtým "maznáčikom".
Ku psom sa dostal akosi prirodzene, keď pracoval ako profesionálny záchranár horskej služby. V roku 1974, keď spadla lavína zo Satana, obdivoval prácu záchranárskych psov. Vtedy pochopil, akým dôležitým pomocníkom môžu byť. "Najdlhšie som mal Bonyho, mal trinásť rokov, keď ho zrazilo auto. To bol ozajstný kamarát, všade sme chodili spolu. Pamätám si, že keď mal deväť mesiacov, ešte nemal ani prvé skúšky, našiel v lavíne, ktorá spadla spod Mengusovského sedla, mŕtveho turistu. Boli sme hore, tam väčšinou zasypaní nebývajú, akcia už pomaly končila, on tam pobiehal, raz doniesol myš, raz niečo iné a potom začal hrabať, behal okolo, štekal. Prišiel som bližšie a uvidel som ľudský prst," spomína Marián Tonkovič na kamaráta Bonyho.
S ním absolvoval veľa záchranných akcií, spomína aj na zemetrasenie v Arménsku. "Pri takýchto katastrofických udalostiach psy pracujú naozaj v ťažkých podmienkach, väčšinou je tam veľa rôznych plynov, ťažké kusy stavebného materiálu, Bony sa tam aj zranil, napichol sa na roxor. V takých podmienkach pes vydrží naozaj týždeň roboty a je unavený," popisuje ťažké podmienky pri záchrane Marián.
Smutný bol aj návrat z Arménska. "Celá dráma mi došla až doma, tam na emócie nebol čas. Keď som šiel po syna do škôlky, uvidel som tie naše decká a spomenul si na deti v Arménsku, ako za nami chodili a prosili - nájdite mi mamku. V takých situáciách aj chlapovi stisne hrdlo."
Marián Tonkovič tvrdí, že výcvik záchranárskeho psa stojí a padá na vzájomnom vzťahu. "Aj hľadať aport, aj behať, aj všetko musí pes robiť s radosťou, nie z povinnosti. Keď má pes svojho pána rád, robí to akoby pre neho a keď úlohu zvládne, čaká, aby si ho pochválil," pozerá na svoju mladú fenku psovod. Na dlhé reči už nie je čas. Enchi musí "do práce", aby si precvičila všetko, čo pri reálnej záchrane bude potrebovať. Aby pomohla tým, čo na pomoc čakajú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
