Stanom Marišlerom folklórne tanečné divadlo Tanec medzi črepinami. Strhujúce dielo rozpráva o ľudskom bytí, o ceste, na ktorej človeka stretávajú výšky, pády, láska i smrť. Kým sa Marek predstavil divákom na scéne, musel niekoľko mesiacov tvrdo trénovať. O predstavení i o tom, čo má nové, sme sa porozprávali v šatni Jumbo centra.

Prečo ste sa svoju výpoveď o živote rozhodli divákovi predostrieť formou tanca?

- Jedným z dôvodov je, že som kedysi tancoval a túžil som sa k tomu vrátiť. Druhý dôvod je, že tanec je jeden z najstarších druhov umenia, ak nie najstarší, a má nesmierne emotívnu vyjadrovaciu schopnosť.

Netúžili ste si o to viac zatancovať s manželkou?

- Túžil, ale manželka je v tomto období na veľkom zájazde so Sľukom v Japonsku. Takže sa to nedalo zrealizovať. Bolo mi to ľúto, bolo by pekné, keby sme si to mohli spolu zatancovať, ale život je taký. No určite si s ňou zatancujem, pretože chcem Stana Marišlera nahovoriť ešte na jeden tanec. Otec bude mať osemdesiatku a rád by som mu tam zatancoval. A dúfam, že presvedčím manželku, aby sme to urobili spolu.

Ak to trošku nadľahčíme, kto u vás doma komu píska a kto podľa toho tancuje?

- Naše manželstvo je ešte také krásne, že nikto nikomu nepíska. Respektíve, pískame i tancujeme obaja. Alebo skôr by som povedal, že nám píska naša malá Tarunka. A my podľa toho tancujeme. Začína byť jasné, kto bude u nás doma choreograf a kto tanečníci...

Ako zvládate v čase manželkinej neprítomnosti domácnosť?

- Prvých desať dní sme boli s Tarunkou sami a zvládali sme to. No potom ochorela a musel som ju odviezť k svokre, pretože som už mal veľa predstavení a nedalo sa to zvládnuť. Ale myslím, že v domácnosti som poriadkumilovný. Teda, ak už hrozí ´bordel´, popracujem na tom, aby sa tam dalo existovať. Navyše, nerobí mi problém oprať, ožehliť, navariť.

Čo vám najviac chýbalo, keď odišla manželka do zahraničia?

- Manželka. Jej fyzická prítomnosť. V dome je bez nej nesmierne pusto a prázdno, aj keď, samozrejme, keď bola Tarunka so mnou, bolo to oživenie. Teraz je v dome úplne prázdno.

Budú adekvátne telefónne účty?

- Telefóny sú veru žeravé. Snažíme sa počuť skoro každý deň aspoň na chvíľku.

Na čom momentálne pracujete?

- Asi opäť spravím nejakú inscenáciu, komédiu.

Takže po tomto tanečnom projekte návrat k činohre?

- Áno. Teraz som síce plný tanca a veľmi by som chcel urobiť ešte niečo, ale nie som tanečník. Aby nevznikla mýlka, že sa začnem živiť tancom alebo začnem týmto mladým ´kafrať´ do remesla. To v žiadnom prípade. Bolo to pre mňa len odbočenie, ktoré malo istý zmysel. Možno sa nám ešte niečo podarí vytvoriť. Ale nebude to pravidlo. Hoci som nesmierne rád, že som sa na to podujal, že som to vydržal. Bolo to nesmierne krásne a veľmi inšpiratívne obdobie. Som rád, že som mohol spolupracovať s týmito mladými, talentovanými ľuďmi, na ktorých je radosť dívať sa.

Čo okrem trpezlivosti ste museli do tohto diela investovať?

- Drinu, drinu a ešte raz drinu. Ale dalo mi to radosť. Tancoval som s obrovskou radosťou a myslím, že to bolo vidieť.

Vraj ste kvôli predstaveniu museli dokonca držať diétu...

- Myslel som si, že nebudem musieť držať diétu a kilá pôjdu dolu samy, pretože sme trénovali skutočne veľmi veľa. Ale nešlo to. Tak som musel pritlačiť na diétu a až potom pár kíl zišlo.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári