Osemdesiatročný dedko bez "toho" nemohol žiť

Tento týždeň sa v rámci sviatku Sv. Valentína oslavuje láska. Na tú prvú sa nezabúda a tie ďalšie s ohľadom na časový horizont i partnera nadobúdajú zakaždým iné dimenzie. Iná je láska v mladosti, iná v dospelosti a iná v staršom veku. Ak si niekto myslí, že na staré kolená ho už nič krásne v tejto oblasti nečaká, mýli sa. Príslovie, že láska kvitne v každom veku, je pravdivé. Presvedčili sme sa o tom vo dvoch košických zariadeniach pre dôchodcov.

Vo vestibule Domove dôchodcov na Garbiarskej ulici množno každý deň vidieť milý párik túliť sa k sebe ako dve hrdličky. 89-ročný František Škrak a 85-ročná Mária Gáliková spolu v jedálni obedujú, sedia na lavičke v chodbe, pred domovom i na izbe jedného z nich. Oddelene ich ani nevidno. Nalepia sa tesne k sebe a ticho sedia, alebo sa rozprávajú. Pani Gáliková sa pánovi Škrakovi páči. "Preto, lebo nepletkuje ako ostatné. Lepšie nám je spolu, máme sa radi," vysvetľuje čulý dedko.

Mária a František nie sú jediný pár. V domove ich žije niekoľko, manželských i bez sobášneho listu. "Máme tu pána, ktorý si začal vzťah s obyvateľkou potom, ako jej tu zomrel manžel," vysvetľuje pracovníčka sociálneho úseku domova Libuša Ferencová. "Takú lásku som ešte nevidela. Bolo na nich vidieť, že sa majú radi. Veľmi sa o seba starali a boli veľmi zlatí." Žiaľ, partnerku postihla mozgova porážka. Nevedela rozprávať, ani sa pohybovať. Starý pán chodil za ňou do nemocnice každý deň. Keď sa vrátila, nasťahoval si ju do izby, aby sa o ňu mohol starať. Trpezlivo ju učil hovoriť i chodiť. "Tešil sa z každého nového slova, ktoré ju naučil. Bol naozaj veľmi obetavý. Neskôr sa pozbierala, začala celkom pekne rozprávať i chodiť, z čoho bol veľmi šťastný," opisuje L. Ferencová. Vzťah sa skončil pred pol rokom, lebo vlani v lete žena zomrela. Jej druh sa s tým dodnes nezmieril.

Vskutku horúci vzťah mala dvojica zaľúbencov, ktorí sa v domove zoznámili a "chodili" spolu 8 rokov. "Bola to veľká láska, no iná, ako v predchádzajúcom prípade. Chodili spolu do divadla, na nákupy, prechádzky, zábavy i na zahraničné dovolenky. Ale skončilo sa to. Láska časom vyprchala a vzťah ukončila partnerova žiarlivosť," spomína L. Ferencová. Žiarlivosť je silná vlastnosť a dokáže vliať dostatok energie aj do človeka v úctyhodnom veku. Takmer 80-ročný dedko musel toľko nahromadeného životného elánu nejakým spôsobom ventilovať. Dnes je žiarlivec zo starej lásky vyliečený a už "vystriedal" aj iné obyvateľky domova. "Vyjadril sa totiž, že on frajerku mať musí, lebo bez ´toho´ žiť nevie," dopĺňa L. Ferencová.

Starkí v domove sú rozdielni. Nielen po mentálnej ale aj fyzickej úrovni. Niekto je rád, že vie ešte prejsť zo svojej izby na obed a že pravidelne navštevuje miestnosť, kde aj králi chodia pešo. Niekto hľadá šťastie vo vzťahoch. Aj tie sú rôzne - založené na psychickom porozumení, pragmatickej pomoci, ale aj fyzickom zblížení.

Dlhoroční zamestnanci domova už videli kde čo... Ranná služba napríklad pristihla pri vzájomnom telesnom "obšťastňovaní" 80-ročných starkých, ktorí sa náhodnými divákmi nenechali vyrušiť. "Boli to takí zvláštni hyperaktívni manželia, preto na vlastnú žiadosť odišli do iného zariadenia. Ten pár bol dokonca ´plienkovaný´, viac menej imobilný, nemali jasné myslenie a blúdili po chodbách. Ale ´toto´ robiť nezabudli."

V minulosti na Garbiarskej takmer vystrojili svadbu. Párik mal už vytlačené úradné oznámenia a bola dohodnutá aj slávnostná hostina. Nevesta však týždeň pred svadbou zomrela. "To je ojedinelý prípad," vysvetľuje L. Ferencová. "Väčšina párov nebýva v spoločnej izbe. Dôchodcovia sa už na staré kolená nechcú prispôsobovať a majú radi súkromie. Vzťahy sú väčšinou založené na vzájomnej pomoci a porozumení." Ak páry prejavia záujem bývať spolu, domov im vychádza v ústrety. "Nie je to problém. Kedykoľvek. Ale veľký záujem o to nie je. Až keď začnú byť chorí, chcú bývať spolu, aby sa mali o koho oprieť."

Na svoju lásku stále žiarli

Alžbeta Hamráková a Ľudovít Ferko "chodia" spolu vyše roka. Zoznámili sa pred domovom na lavičke. Iniciátorom bola pani Betka. Prisadla si k nemu a pustila do debaty. Do oka jej padol hneď, ako sem pred rokom a pol prišla. "Bol mi veľmi sympatický. Veru, viaceré sa okolo neho točili, mohol si vyberať. Niektoré boli na mňa zlostné. Doteraz na neho žiarlim," priznáva pani Hamráková, ktorá dovŕšila 80 rokov. Pán Ferko bude mať tento rok už 88 rokov a zrejme stále je o neho medzi ženami záujem. A čo na ňom upútalo pani Betku? "Je úprimný a veľmi dobrý. S každým sa porozpráva a veľmi dobre sa mi s ním debatuje."

Aj keď tento pár zatiaľ nebýva v jednej izbe, spolu sú stále. Približne o pol desiatej ráno prichádza pani Hamráková do izby za svojim milým. Vypijú si spolu kávu, porozprávajú sa a keď treba, s niečím mu pomôže. Potom idú spolu na obed, no ak sa pán Ferko necíti dobre, prinesie mu jedlo na izbu. Potom pozerajú televízor, ak je dobré počasie sadnú si vonku na lavičku. Do mesta na prechádzky už nechodia. Oboch bolia nohy.

Pani Hamráková je trošku pohyblivejšia, preto svojmu partnerovi občas niečo operie, nakúpi či prinesie lieky. Je spokojná, že má v domove niekoho blízkeho. Za rok, čo sú spolu, sa veľmi zmenila. Tvrdí, že pán Ferko má na ňu dobrý vplyv. Veď len jemu vďačí za to, že sa zbavila veľkého tumoru, ktorý jej ešte pred polrokom hyzdil krk a tvár. "On mi dohováral, aby som si to dala vyoperovať. A dobre som urobila, lebo lekári povedali, že keby som prišla neskôr, mohlo to dopadnúť zle."

Pán Ferko sa pridáva: "Mala to strašné. Trčalo jej to celkom von. Dcéra sa o ňu veľmi nestará, tak si vzájomne pomáhame. Stále je dobré mať pri sebe niekoho, s kým sa môžete porozprávať a na koho sa môžete obrátiť." Čo ich spojilo dokopy a čo sa mu na pani Betke zapáčilo? "Často sme sa rozprávali. Viac a viac, až sme sa do seba zamilovali. A vyhovuje nám to takto. Už sme sa rozhodli, že chceme spolu bývať. Veď aj tak je u mňa každý deň." Takto si budú stále nablízku, keby sa druhému niečo stalo a ešte ušetria na poplatkoch za druhú izbu.

"Po operácii si necítim ruku. Keď budem u neho, ľahšie to budem znášať. Je ku mne dobrý a pomáha mi," vraví pani Hamráková. Na otázku, v čom jej pomáha, sa obaja schuti zasmiali. "Aspoň jej spievam," vysvetľuje pán Ferko. "Mne už ženy na milovanie netreba a jej mužov takisto. Láska v tomto veku už nie je taká, ako za mlada. Sme spolu, lebo si rozumieme, posrandujeme a pomáhame si," hodnotí seniorskú lásku pán Ferko.

V domove na Skladnej ulici vystrojili dvom starkým svadbu

Muža s vadou reči spojila láska s nevidomou ženou

V Domove dôchodcov a domove sociálnych služieb na Skladnej ulici je párov viac. Aj celkový počet obyvateľov je vyšší, ako v zariadení na Garbiarskej. "Máme štyri pomery druh a družka. Jeden z nich tu už prišiel ´spárovaný´. Tri sa zoznámili v našom zariadení," vraví vedúca sociálneho úseku Eva Hambaleková. "Sú ubytovaní spolu v izbách. V tomto smere im vychádzame v ústrety až keď sa nahlásia na matrike, že žijú v družobnom pomere. Takýto vzťah rešpektujeme." Tieto oficiality sú potrebné preto, aby sa im páry, ktorým umožnia bývať spolu, pri najmenších nezhodách nerozchádzali a nespôsobovali problémy s presúvaním po izbách (ubytovaním).

Pred štyrmi rokmi si tu dvaja starkí oficiálne sľúbili vernosť až do smrti. Je to možno jediný vek, kedy sa to párom podarí reálne dodržať... Do zväzku manželského vstúpila 61-ročná Mária Chobotová a 70-ročný Ján Marcinko po ročnej známosti. Bola to až taká veľká láska? "My do duše ľudí nevidíme. Každý lásku vníma ináč. Ovplyvňuje to veľa rôznych faktorov. Charakter, výchova, zdravotný stav človeka, morálka i pohľad na život. Nevieme čo presne pociťujú," odpovedá E. Hambaleková. Žiaľ, po vyše roku od svadby pán Marcinko zomrel.

Dôvodov prečo sa ľudia v pokročilom veku rozhodnú nadväzovať vzťahy, je viacero. "Niektorí ľudia citovo strádajú, rodina sa o nich už veľmi nezaujíma, alebo sú ich deti v zahraničí. Ocitnú sa v zložitej situácii, pociťujú prázdnotu, ktorú si snažia nejako vyplniť. Vzťah je jedna z foriem, ako ju riešiť. Potrebujú mať niekoho, kto bude stále pri nich, s kým sa môžu porozpávať a kto im pomôže."

Podľa E. Hambalekovej sa ľudia dokážu zaľúbiť v každom veku a to v pravom zmysle slova. Tak isto ako za mlada vedia stratiť hlavu, žiarliť a intenzívne ľúbiť. "Myslím si, že vek neuberá na intenzite zaľúbenia. Ja v tom nevidím žiaden rozdiel. Forma zaľúbenosti je tiež veľmi individuálna. Máme ľudí, ktorí sú na rôznej úrovni, ktorí boli viackrát rozvedení a tí sa po celý život vedia rovnako intenzívne zaľúbiť viackrát. Máme tu deväť náboženských vierovyznaní, čiže aj toto rozhoduje, kto sa ako k láske postaví."

Majú starkí v takomto veku aj telesný kontakt? "Samozrejme. Niektoré páry žijú aj telesne, no netvrdím, že v našom zariadení. Ale do akej mieri to pretrváva, to neviem povedať. Závisí to aj od ich zdravotného stavu. Vek v tomto ohľade nehrá rolu, tam sú potrebné iné dispozície... Veď sú známe manželstvá 80-ročných pánov s dvadsaťročnými..."

Aj tu žijú páry, ktoré sa nevyhli žiarlivostným scénam. "Je to ako v civilnom živote. Aj starí ľudia žiarlia, pretože vzťah prežívajú." Dokonca boli aj nešťastné zaľúbenia, keď starká trpela neopätovanou láskou. Psychicky to ťažko znášala, ale nakoniec sa s tým vyrovnala.

Polovica zaľúbených spolu bývať nechce napriek tomu, že si dobre rozumejú. Sú to ľudia, ktorí chcú mať osobný priestor na sebarealizáciu. Súkromie im ostáva zachované, nikto ich neobmedzuje. Nájdu sa i takí, ktorí si známosti hľadujú mimo zariadenia. Žijú spoločenským životom mimo zariadenia, navzájom sa navštevujú.

Niektoré dvojice už stihli oľutovať, že sa dali dokopy a spoločné bývanie ich už omrzelo. "Nechávame ich na izbe, kým ich rozchod nebude definitívny. Nechávame to na nich, aby si to poriešili tak, ako v civilnom živote. Je pre nás komplikované premiestňovať ľudí po izbách hore dolu. A keby sme to urobili v prvom prípade, začali by sa také požiadavky od ľudí hromadiť. Upozorňujeme ich na to vopred, musíme byť nekompromisní."

Život je niekedy nezvyčajný až kuriózny. V domove svojim nevideteľným putom spojil nevidiacu ženu s mužom s vadou reči. Napriek hendikepom sú obaja sebestační a možno aj preto nebývajú spolu. Akonáhle však opustia svoje izby, všade chodia spolu. Táto dvojica vzbudzuje všeobecný úžas. Ona ho nevidí, len mu rozpráva. On ju vidí i počuje, no neodpovedá. Na prvý pohľad sa zdá, že si nemôžu porozumieť.... "Ich vzťah je veľmi pekný. Dávajú si čosi, čo mi nevidíme. Vzájomná spoločnosť a príjemný dotyk je niekedy viac ako slová," uzatvára rozhovor E. Hambáleková.

Rozhodli sa žiť spolu aj bez sobášneho papiera

Jozef Žilavý prišiel do domova pred troma rokmi. Hneď na prvom obede si všimol Helenu Faltimovú, prisadol si k nej a zoznámili sa. Po polročnej známosti, kedy sa stretávali a viac spoznávali, sa rozhodli byť spolu navždy. Sobášny papier im nebolo treba, stačil záznam podpísaný pred notárom, že budú žiť vo zväzku ako druh a družka. Vedenie zariadenia im na základe tohto oficiálneho aktu vyšlo v ústrety a poskytlo im na bývanie vlastnú izbu, kde si spolu príkladne nažívajú už dva roky.

V ich izbičke tróni v strede veľká manželská posteľ. Všade je útulne, čistučko. Pár si sadol do kresiel a podelil sa s nami s pohľadom na lásku dôchodcov. "Rozhodli sme sa rýchlo, že chceme byť spolu. Sme dospelí starí ľudia, takže to nebol problém. Potrebujeme s niekým žiť," vraví 86-ročný pán Žilavý. "Helenka je úprimná, dobrá ženička. Je dobrá absolútne vo všetkom a to je pre život a vzťah najdôležitejšie."

Nažívajú si ako manželia, chodia na prechádzky, do kaviarní, do obchodov. Dokonca sa ani nehádajú, pretože nemajú na veci odlišný názor. 80-ročná pani Faltinová dodáva, že láska v takomto veku je viac o pomoci jeden druhému. "Dohliadame na seba. Či sme zobrali lieky, pripomíname si to. Keď je jeden chorý, pomôže druhému, urobí čo treba, aby mohol odpočívať."

Pani Faltýnovej sa na partnerovi páči všetko. "Je úprimný, pracovitý, čistý a nerobí mi nič napriek, čo považujem pre vzťah dvoch ľudí za najdôležitejšie. Vyžaduje si to však pochopenie druhého. Lepšie je nám žiť vo dvojici ako sami," Jej partner sa pridáva: "Vo dvojici sa život a staroba znáša lepšie ako samému. Môžeme sa spolu porozprávať, podržať. Jedenásť rokov som bol vdovec a samotu nemám rád."

Aké je prežívanie lásky v tomto pokročilom veku? "Láska v mladom veku je taká bujará a nedokonalá. Dnes to už cítime inak, vyzretejšie, zrelšie. Ale to, že sa máme radi, je pravda. Sme naozaj do seba zaľúbení. Zobrať sa ale nemienime. Ja som vdovec aj ona, berieme vdovské, čiže aj kvôli peniazom. Je to zbytočné, aj takto sa dá pekne žiť." Zhodne tvrdia, že telesná láska už v tomto veku dôležitá nie je.

Príbuzní sú s takýmto vývojom spokojní. Z oboch strán im novú lásku prajú. "Navštevujú nás, chodíme k nim spolu na návštevy. Aj cez Vianoce sme boli u svojich detí spolu. Najprv u jej, potom u mojich," vykresľuje ich rodinné spolunažívanie pán Žilavý.

boa

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári