Vo svete bol vedcami uznávaný, doma zas "vrchnosťou" zaznávaný

V Košiciach žilo alebo žije nemálo ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňujú históriu mesta. Zaslúžia si teda pozornosť, pripomenutím, krátke ohliadnutie za tým, čo zanechali. I preto sme pripravili nový publicistický cyklus, v ktorom sme chceli každý prvý piatok v mesiaci priniesť niečí životný príbeh. Vyrozprávaný ním ako ústrednou postavou alebo jeho najbližšími. Keďže sme došli k poznaniu, že v Košiciach je zaujímavých osobností veľa, budeme ich predstavovať každé dva týždne. Dnes je to prof. PhDr. Ondrej R. Halaga, Dr.Sc.h.c., historik a vedec.

Jeho život je ako filmový scenár, v ktorom sa hlavný hrdina - pastierik nestane kráľom, ale vyberie sa do sveta za školení, až sa po rokoch stane vedcom. jeho životnou náplňou sa stala história. Priniesla mu uznanie, zaradenie medzi svetových vedcov. Nebolo to bez útrap a v roku 1985 ho takmer pripravili o život. Výsledkom jeho bádania je vyše 500 vedeckých a vedecko-populárnych prác. Prof. Halaga publikoval v Poľsku, Nemecku, Taliansku, Maďarsku. Zbrázdil celú Európu, všade mu vydávali práce, iba doma nesmel publikovať.

Keď som ho nedávno požiadala o rozhovor na tému vzniku názvov okolitých obcí Košíc, mal obsadený každý deň. "Dávam do poriadku moju pozostalosť," povedal. "Je uložená v Štátnom archíve v Košiciach, sú v nej doklady významných osobností z celej Európy. Je tam aj archív Svojiny, moja osobná agenda v SAV, (1956 - 2005) či z obdobia po nej. Tiež zbery ľudových piesní a východoslovenských klapancií šľachty a mešťanov zverejnených bardejovským prelátom Gejzom Žebráckym a inými osobami."

Možno sa zdá niekomu divné "dávať do poriadku svoju pozostalosť". Ak však niekto toľko publikoval a celý život sa venoval bádaniu v takej oblasti, akou je história európskych obchodných a kultúrnych stykov, je to normálne, a aj v záujme vedy a regiónu. Do pozostalostí patrí i medzinárodný zborník vedeckých príspevkov kolegov 20 európskych univerzít na počesť 75. narodením prof. Halagu v roku 1993. Napísali ich z tej problematiky, ktorú spolu riešili.

Chlapcove predstavy

Aj v roku 1932 bola tuhá zima. Nad tým, ako môže človeku ublížiť, nerozmýšľal chlapec, ktorý sa rozhodol k dôležitému životnému kroku. Ako každý chlapec, vysnil si predstavy o budúcnosti aj on... "V malom meste Veľký Šariš v zime 1931 spisoval riaditeľ školy, ktorí žiaci mienia študovať. Bohatší hlásili gymnázium, niekoľkí od slabších gazdov meštianku. Mal som vtedy 13 rokov a kalkulujúc s potrebou latinčiny, nechcel som provokovať gymnáziom. Preto som skromne hlásil meštianku. Na to sa trieda zarehotala, lebo kto to kedy chyroval, sluha - pastier a meštianka. Riaditeľ triedu upokojoval vysvetlením, že do meštianky nemôže ten, kto rok čo rok v lete vynechával školu. Len učiteľ Indra nechápal ´rehot´ žiakov. Bol z Moravy, hodnotenie žiakov a rodičov podľa majetku mu bolo cudzie." Učiteľ u chlapca objavil mysliteľské vlohy, cenil si jeho odvahu a dvíhal mu sebavedomie známkami.

V lete, predtým ako riaditeľ spisoval, kto chce ďalej študovať, slúžil Ondrej v Prešove - pásol na Kalvárii kravy. Veľa čítal. Ľudia mu radi požičiavali čo mali a u chudobných to boli časopisy fanatickej viery. Tak sa životom ťažko prebíjajúcemu chlapcovi stalo ideálom povolanie misionára, aby pomáhal čiernym chudákom v zámorí k ľudskému životu a kresťanskej kultúre. Bez fanatizmu viery by si nikdy chlapec netrúfal myslieť na štúdium. Okrem toho aj miestni to považovali u chudáka za neprístojné, za niečo, čo sa k nemu nehodí. "Keď som o niekoľko rokov zmaturoval na gymnáziu a išiel študovať na univerzitu, vo Veľkom Šariši, kde som žil, zalamovali ženy rukami a pýtali sa: Ty chceš byť Masarykom?"

V lete roku 1932 Ondrej riadne dochodil školu, po nej zarábal ako robotník a po celý rok vypisoval žiadosti. Lenže žiaden "malý seminár" nemal záujem o študenta, "neschopného platiť". Našetril si popri vyživovaní rodiny 150 korún na cestu do Nitry, kde bol misijný dom. Tam sa mal začať realizovať jeho misionársky sen. Aspoň tak si to predsavzal a vybral sa na cestu. Pešo! Došiel po Banskú Bystricu. V Jakube mal príbuzných, tí zase známych v Bystrici. Všetci sa zhrozili nad úmyslom 14-ročného chlapca pokračovať v takej zime, aká bola po Vianociach, v ceste pešo do Nitry. Snažili sa ho odradiť, preto mu v Banskej Bystrici sprostredkovali stretnutie s podporovateľkou chudobných študentov Katarínou Machovichovou. Vidina misionárskej prípravy sa zmenila na realitu súkromného štúdia a bezplatných hodín nemčiny. Mal aj bývanie - priestor vo vchode do komína, ale dalo sa tam aj variť.

Neskoršie býval O. Halaga vďaka "néniké", ako volali pani Machovichovú, v internáte. Tam pomáhal, doučoval žiakov v rodinách, aby mal na živobytie a aj pre rodinu v Šariši. Od roku 1935 okrem doučovania i brožúrami, ktoré mu "na kredit" tlačil sociálne cítiaci typograf. Študoval, písal, publikoval, roznášal svoje brožúry. Vynikajúcim prostriedkom na prekonávanie vzdialenosti bol bicykel. Na ňom precestoval Slovensko a dvakrát bol vo Viedni. Detská misionárska predstava bola minulosťou.

Študent a zároveň učiteľ

"V živote je dôležité nájsť si miesto, ale aj sám seba. Vytvoriť si akúsi vlastnú filozofiu a s ňou cieľ. To nie je ľahké," zamýšľa sa prof. Halaga nad postojom k životu. On to vedel a tvrdo na sebe, pre seba i pre súrodencov pracoval. "Ľudia boli pred trištvrte storočím trošku iní ako dnes. Mnohí sa nebáli iným veriť, že ich nesklamú a vedeli nezištne pomôcť dobrej a správnej veci."

Súkromné štúdium v B. Bystrici ukončil Ondrej skúškou zo štyroch tried gymnázia na gymnáziu v Prešove. Hľadal možnosť, ako by sa mohol zdokonaliť v nemčine, aby z nej urobil univerzitnú skúšku. Otcova sestra, sestrička holandského rádu vo Viedni - Schwechate, mu umožnila dvojtýždňový pobyt vo Viedni. Cestoval tam, samozrejme na bicykli. "Bolo pre mňa veľmi dôležité stretávať sa s ľuďmi a rozprávať sa po nemecky. Vo Viedni bolo vtedy veľa východniarov, ktorí tam prišli za prácou, ale aj žili natrvalo."

Cestou späť v Bratislave urobil Ondrej skúšku na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. V nasledujúcom školskom roku 1939/1940 študoval na prešovskom gymnáziu a zároveň vyučoval nemčinu v popoludňajších triedach meštianky. Tieto kurzy ho živili po maturitu a tiež po nej na štúdiu dejín a filozofie v Bratislave. Učil tam, i v okolí. V nemčine potom často publikoval už ako vedec, historik. V Mníchove vyšlo jeho obsiahle dielo latinsko-nemecká "Najstaršia mestská kniha Košíc".

Po skončení univerzity v roku 1945 sa O. Halaga vrátil, organizoval občianske demokratické hnutie v Prešove, vo februári sa stal v Košiciach redaktorom denníka Demokrat. Obnovil ministrom Machom zrušený spolok Východoslovenský akademik, redigoval časopis s tým istým názvom, financovaný z výnosu kaviarne Akademik v Andrássyho paláci na Hlavnej ulici. "Časopis Východoslovenský akademik bol harcovníkom za obnovu vysokoškolskej tradície v Košiciach. Prispievali do neho nebojácni nadšenci, ktorým záležalo na tom, aby východné Slovensko nebolo zabudnutým kútom povojnového Československa. Prvé číslo časopisu bolo venované Vysokej škole technickej v Košiciach, zriadenej zákon z 25. júna 1937. Počas okupácie ju presťahovali do Martina a odtiaľ do Bratislavy. Namiesto nej zriadili Maďari Vysokú školu obchodnú."

V časopise Vsl. akademik sa môžete dočítať o peripetiách, ktoré musela podstúpiť delegácia, vedená O. Halagom, keď chodila na povereníctva v Bratislave a ministerstvá v Prahe. Nikto nemal vôľu vrátiť vysokú školu do Košíc, dokonca ani jej rektor Hronec, ktorého slová má O. Halaga dodnes v pamäti: "Nebolo v záujme Slovákov, aby bolo veľa inteligencie z východu a keď už, technickej. Preto sa zriadila VŠT v Košiciach, ale teraz by sme ju zabili, keby sme ju presťahovali naspäť do Košíc."

Obvinili ho, že je rozbíjač

Bojom O. Halagu o Vysokú školu technickú i o univerzitu sa začal jeho život aj dielo spájať s Košicami. Bol riaditeľom Archívu mesta Košice a potom vedúcim pracovníkom SAV v Bratislave. Akcia bola taká významná, časopis, aj tí, ktorí ho tvorili takí nebezpeční, že kvôli tomu prišiel do Košíc osobne Gustáv Husák, vtedy povereník vnútra. "Náš časopis bol orgánom celej akcie, preto ho G. Husák zastavil. Vyšli sme v novembri pod iným názvom - Akademický východ. O mesiac na to prišiel G. Husák opäť. Vyhlásil, že ak Slovensko dospeje tak ďaleko, že si bude môcť dovoliť zriadiť druhú univerzitu, bude sa uvažovať o tom, či bude v Bratislave, alebo v Žiline, prípadne v Košiciach. Vždy bola nechuť k tomu, aby bola technika aj univerzita v Košiciach."

Po Husákových návštevách na východe nasledovala ešte intenzívnejšia kampaň. Na povereníctvo, aj ministerstvo do Prahy, prichádzali telegramy, petície a listy z celého východného Slovenska. Od organizácií, politických strán, cirkví, poslancov i národných výborov. Odozvou na ne bola návšteva Laca Novomeského. "V hoteli Slovan, v modrom salóniku, zvolal tlačovú konferenciu, aby si mohol vyliať zlosť," spomína O. Halaga. "Obvinil ma z toho, že som rozbíjač slovenského národa, lebo bojujem nie pre slovenské školstvo ale pre Maďarov. Pritom som nevedel jediné maďarské slovo. Napokon bola založená Vysoká škola lesného inžinierstva a lesného a poľného hospodárstva, ktorú neskoršie presunuli do Zvolena a Nitry. Tu, v Košiciach, vytvorili v súvislosti s VSŽ priestor pre VŠT."

Gustáv Husák vtedajší povereník vnútra, zrušil časopis Východoslovenský akademik. Kaviareň Akademik zostala - za jej chod bol zodpvedný O. Halaga - a to urýchlilo pretvorenie na Východoslovenský kultúrny ústav a spolok Svojina už na širokej báze. K existujúcej Svojine sa prvý pripojil Spolok východoslovenských umelcov z iniciatívy akad. maliara Júliusa Nemčíka sa pridali hudobní umelci s predsedom Deziderom Kardošom, a postupne ďalší. Skrátka, vo Svojine sa sústredil kultúrny život východného Slovenska. O. Halaga bol správcom Svojiny do roku 1951. Vtedy vyšiel zákon o zrušení spolkov.

Pri boji o obnovenie košickej univerzity vznikali aj komické situácie, keď musel O. Halaga dokazovať, že niekedy existovala. V roku 1959 sa podarilo obnoviť v Košiciach univerzitu, ktorej pomenovanie po P. J. Šafárikovi navrhli tí, ktorí o ňu bojovali. Spomeňme zhodu okolností: P. J. Šafárik bol členom Akadémie vied a umení v Krakove, za ním aj ďalší Slovák Škultéty. Tretím členom sa stal v roku 1994 O. Halaga.

Zákaz publikovania

"Všetko sa to začalo po okupácii v roku 1968, kedy som mal zakázané prednášky," spomína O. Halaga. "Žiadna redakcia v našom kraji nesmela publikovať moje práce, ani autori ich citovať a keď, tak len bez mena. Tieto pokyny dostali od ideologického tajomníka KV KSS. Taká bola 'vrchnosť'. Práve vďaka tomu mi kolegovia na ´Západe´ umožnili publikovať tam."

Prečo bol vlastne ten zákaz? Čím bola práca O. Halagu závadná? "Nie práca bola závadná, ale ja, ako autor," opravuje." Tak prečo? "Pred osudom Podkarpatskej Rusi som v svojich prácach bránil východné Slovensko a to bol hriech."

V úvode sme písali, že prof. Halaga takmer prišiel o život. "Bol som upozornený straníckym funkcionárom Zagibom, aby som si dával pozor na pracovňu, ktorú som mal na Hlavnej ulici, lebo krajský ideológ tam čosi chystá. Preto som tam občas zašiel na noc. V auguste 1985 ma tam dokopali tajní, prehliadajúci moje spisy. Trvalo dva dni, kým ma lekári priviedli k vedomiu. Pozošívali mi hlavu aj krk. Nastrčený ´vinník´ ma potom na súde odprosil za nepríjemnosti, že na mňa na svojom kolene písal to, čo mu ´vyšetrovateľ´ diktoval."

Po čase prof. Halaga odniesol do Prahy kultúrnemu atašé veľvyslanectva Spolkovej republiky Nemecko rukopis Najstaršej mestskej knihy Košíc, ktorý pozbieral z podlahy pracovne, zdemolovanej tajnými. Vydali ho v nemčine v Mníchove. Škoda, že naši historici si budú prekladať do slovenčiny to, čo budú chcieť vedieť o Košiciach. Tak je tomu aj u vedeckých štúdií, ktoré namiesto v Košiciach vyšli v európskych mestách. Zákaz bol na vydanie knihy "Počiatky Košíc a vznik metropoly". Po desiatich rokoch čakania vyšla po "nežnej" revolúcii. Obsiahle dielo Východoslovenský slovník, dokumentovaný zápismi z rokov 921 - 1918, čakalo polstoročie na obnovu demokracie.

Po "novembri" sa O. Halaga dočkal rehabilitácie. V roku 2001 mu udelili titul Dr.Sc.h.c., ktorý u nás dávali iba cudzincom. Prof. Halaga je prvý doktor honoris causa a na Slovensku jediný. Ako vedec dostal v Amerike ocenenie "Man of the year" (r. 2003). Na otázku, čo pre neho znamená veda, odpovedá: "Hľadanie pravdy, vyvracať omyly fanatikov, čo je tiež hľadanie pravdy. Dôležité je, že človek nesmie o minulosti uvažovať z pohľadu súčasnosti."

Soňa MAKAROVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári