Rovnomenný nositeľ slávneho mena prišiel do Košíc na pozvanie operného šéfa Petra Dvorského. Keby ste si domysleli fúzy a bokombrady, je na nerozoznanie od svojho starého otca. Presvedčili sme sa o tom na fotografii, ktorú nám ukázal. Skladateľovu podobu mu pomohli nadobudnúť maskéri v Českej televízii počas nakrúcania veľkej reality šou Najväčší Čech. Skladateľ A. Dvořák sa v ankete, v ktorej hlasoval český národ, umiestnil na ôsmej priečke.
Ste spokojný s umiestnením?
- Neuspeli sme síce až na prvých priečkach, myslím si, že sa tam dostali ľudia, ktorí tam nemuseli byť, ale aj tak mám k nim úctu. Bol to zážitok. Nakrúcali sme na Vysokej, kde je pamätník Antonína Dvořáka a je tam jeho letné sídlo. Dodnes je v majetku dedičov. Vlastním tam jednu tretinu. Je to zachované ako pôvodný dom, kde býval a tvoril Dvořák. Je tam cítiť genius loci. Môžete si siahnuť na stoličku, na ktorej sedával. A mnoho ľudí to využíva. Navštevuje to miesto a cení si to. Každý z finalistov súťaže Najväčší Čech mal svojich advokátov v poslednom kole. Prebiehalo všeľudovým hlasovaním. Každá z vybraných desiatich osobností národa dostala svojho advokáta. Dvořák dostal Michaela Kocába. On je síce rocker, ale je aj vyštudovaný organista. A dokonca sa pri spracovávaní materiálu pre obhajobu do Dvořáka zamiloval.
Ako vyzerá dynastia Dvořákovcov dnes?
- Začal som sa zaoberať genealógiou, pretože mám doma dosť bohatú dvořákovskú literatúru, a v jednej knihe som objavil rodokmeň. Končil sa však mojím narodením. Takže som v tom začal pokračovať. Pre zaujímavosť, Dvořák mal deväť detí, sám bol tiež z deviatich detí. Bol najstarší zo súrodencov. Narodil sa Františkovi Dvořákovi a jeho žene Anne. Prvé tri deti mu zomreli a až ďalších šesť sa dožilo reprodukčného veku. Boli to štyri dcéry a dvaja synovia. Všetci si založili rodiny. Tí dvaja synovia bol strýc Antonín narodený 1880 a môj otec, ktorý prišiel na svet v roku 1885. Antonín zomrel bezdetný. A jeho brat Otakar vzal za svoju povinnosť mať syna. Takže som prišiel na svet ja. Najprv sa však narodila moja sestra, bola o päť rokov staršia.
Hovoria mi v rodine, že som "štamalte", typicky české slovo, takže držím meno, lebo ostatné boli dcéry. Zaujímavé je, že vnukov mal Dvořák tiež deväť. A jediný žijúci z tých deviatich som ja. Vlani zomrela vo veku 92 rokov moja sesternica. Bola to dcéra poslednej Dvořákovej dcéry Alojzie.
Autorské práva sa už skončili, keby nie, ste boháč.
- Skončili sa 50 rokov po jeho smrti, v roku 1954. Takže Dvořák je autorsky úplne voľný. Máte pravdu, bol by som boháč, pretože môj otec, hoci bol bankový úradník, odišiel do penzie ako 40-ročný, keď sa ženil. Predtým chodil 12 rokov za mojou mamičkou. Bola členkou baletu Národného divadla. Navštevoval ho často s babičkou a tam sa zoznámili aj s mojou matkou. Otec mal 45 rokov, keď som sa narodil. To je ten dôvod, že som taký mladý.
To, že ste posledným držiteľom mena Antonín Dvořák, vám určite vstupuje do života.
- Niekedy si citujem Kollárovu Slávy dcéru, najmä pasáž, ktorá hovorí: Jest sláva otcú veliký dar pro syny? Však kdo chceš ctěn být, dokud ctil si sám... Je to ťažký hlavolam. Dúfam, že ste mi rozumeli. Necítim dôvod, prečo prenášať lásku k môjmu deduškovi na mňa. Ale stretávam sa s tým v poslednom čase a zdá sa, že sa tomu nevyhnem. Tak sa teda aspoň snažím robiť svojmu slávnemu predkovi česť. Takže jeho slávu šírim ešte ďalej. Pokiaľ sa dá. V našej európskej mentalite je celkom zvykom, že keď je niekto slávny, tak sa to nevzťahuje na niekoho blízkeho. Ale keď idete viac na východ, do takého Japonska, alebo Kórey, tam, keď má niekto v rodine úspech, tlieskajú celej rodine. Aj ja som to osobne zažil.
Nešli ste v stopách svojho deduška, nemáte hudobné vzdelanie.
- Bol som 20 rokov geológ v uránových baniach. Vďaka tomu, že som tam pracoval, som sa dokonca dostal do Košíc. Tu neďaleko som sa zotavoval. Ale to už bolo veľmi dávno. Robil som tam od roku 1948, mali sme vždy povinné liečenie v kúpeľoch Štós. Bol som tam v takom prechodnom období ako teraz. Tiež sme sa potýkali so snehom. Bolo to veľmi skoro na jar. Ten tunajší kraj mi nie je taký neznámy. Už za prvej republiky som absolvoval tri mesiace obecnej školy v Medzilaborciach.
Aký pocit ste mali z košickej Rusalky Zdenka Trošku?
- Nádherný. Skutočne. Poslednú Rusalku som videl pod holým nebom. Odohrávala sa na zámku Loket v nádhernej prírodnej scenérii. Pre účinkujúcich to bol športový výkon. Javisko bolo minimálne 150 metrov široké. Ježibabu, ktorá spievala na skale, dopravovali na miesto azda nejakým rebríkom. Košická inscenácia Rusalky sa mi páčila. Scéna, choreografia, všetko na mňa urobilo dobrý dojem. Zdeněk Troška ma zaskočil, poznám ho ako režiséra, ktorý dokáže robiť akurát komédie a humor. Ale jeho inscenácia spôsobila, že sa v oku objavili dokonca aj slzy.
Ktoré z diel Antonína Dvořáka patrí k vašim srdcovým?
- Dávam prednosť symfonickej hudbe, ale najmä komornej. No nedokázal by som povedať, ktoré dielo mám najradšej. Skúste vybrať na perlovom náhrdelníku tú najkrajšiu perlu. Alebo na kvitnúcej čerešni ten najkrajší kvet. To sa vám ťažko podarí. A tak je to aj s Dvořákovou hudbou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
