závaly a banské veže. Tá v centre Rudnian je už len ako symbol dôb minulých. Na rozdiel od nej sa veža v Poráči hrdo týči nad poslednom činnou baňou na Spiši. Ján Midlík ich dôverne pozná. V rudnianskych a poráčskych šachtách strávil 37 rokov svojho života. Aj dnes, po pätnástich rokoch na dôchodku, presne povie, kde je aká šachta a čo sa nachádza pod zemou na mieste, kde práve stojíte. Na vešiaku dodnes visí banícka blúza a na povale odpočíva banícka prilba. Minulosť pri pohľade na ňu ožíva...
Všetci muži z jeho generácie boli baníkmi. "Bolo nás 15, dnes sme ostali len štyria," nostalgicky hovorí Ján Midlík, jeden z posledných baníkov z Poráča. V škole vychodil len sedem tried a ako pätnásťročný pracoval na Trati družby v Markušovciach. Už ako chlapec privoňal k baníctvu. V 50-tych rokoch sa robil výskum, otvárala sa povrchová baňa Svätý Duch, začalo sa s ťažbou byrytovej rudy. "Po fronte nám nič iné neostávalo, len ísť do bane. Nemali sme veľmi na výber," vraví. Pre toho, kto nemal gazdovstvo a role, predstavovala baňa jedinú možnosť zárobku.
Aj na vojenčinu ho poslali do bane, pre zmenu uhoľnej. Dva roky vojenčiny strávil v Ostravsko-karvínskom revíri. "Za dva roky som zarobil 20-tisíc korún. Domov som prišiel ako delegát v koženom kabáte," usmieva sa pri spomienkach.
Rok po návrate z vojny, v 58-om, sa ženil. Svadba bola v rudnianskom kultúrnom dome, vtedy najkrajšom na Slovensku, z ktorého dnes rovnako ako z baníckeho rozkvetu ostali len rozvaliny. "Bola to ťažká robota," povzdychne si a pokračuje: "Zo začiatku neboli žiadne mechanizmy, všetko sa robilo ručne. Rudu sme kopali s grackou v ruke a plnilo sa do železných košov. Tie vážili aj 40 kíl. Chrbty nás boleli, kríže sme si pokazili. Až potom prišli bágre," hovorí.
Normy v bani boli vysoké. Boli to časy úderníkov, na jedného chlapa na pracovnú zmenu sa vyťažilo aj 20 ton rudy. Po šichte v bani šiel J. Midlík rovno na gazdovstvo, na lúky. Ako vraví, kosenie lúky bolo pre neho dovolenkou. "To nie je ako teraz, keď sa chodí k moru. My sme nemali ani svadobnú cestu, museli sme len robiť," hovorí a jeho manželka prikyvuje.
Jednému z posledných baníkov v Poráči ťahá tento rok na sedemdesiatku. Baňa mu vzala 37 rokov života aj niektorých priateľov. "Zadusili sa. Aj ja som mal úraz, keď ma vtiahlo so šutrami do lievika, hlava rozbitá, lúčil som sa v duchu so ženou aj deťmi. Ale prežil som. Dva dni som pod zemou visel na plošine, keď sa lano zaseklo a plošina ostala stáť vo vetracom komíne. Akurát sme s českým kolegom Karlovským razili komín. Spočiatku si Čech pospevoval, ale keď o polnoci začali nad nami padať kamene, už mu nebolo do spevu," spomína na nebezpečné okamihy.
Tie sprevádzali baníkov v podzemí takmer na každom kroku. Nevyhli sa ani jeho synovi Jánovi. Ten kráča v otcových šľapajach a ako geológ pracuje v poráčskej bani. "Bolo to minulý rok v lete, syn išiel namontovať filtre na komín z kotolne. Na komíne nebol rebrík, len skoby. Keď vyšiel hore, posledná skoba sa uvoľnila a on spadol dozadu. Chodil som po dvore a počul som, ako hučia sanitky. Pýtam sa ľudí, čo sa deje a oni mi na to tvoj Janko spadol z komína!" opisuje otec ťažké chvíle, ktoré prežíval. Vrtuľník previezol muža s poranenou chrbticou a roztrieštenou rukou do košickej nemocnice, kde ho lekári ratovali. Úspešne.
Napriek tragédiám, bolesti a drine spomínajú bývalí baníci na slávne časy s hrdosťou aj nostalgiou. Ani Ján Midlík nie je výnimkou. V časoch najväčšieho rozkvetu mali Železorudné bane Rudňany 2500 zamestnancov, v bani na Poráči pracovalo vyše 120 ľudí. "Dnes tam robí len 25 ľudí, aj môj syn Janko. Bane končia, všetko je zatopené vodou. Zájdem ešte občas na šachtu a pýtam sa Jak, chlopi, rudy jest? Ale už to nie je to, čo kedysi," dodáva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
