Podľa lillehammerských autobusov ste si mohli nastaviť hodinky

Nemá menovací dekrét Slovenského olympijského výboru na olympijské hry, nemá ani nárok na olympijskú rovnošatu, v ktorej sa naši športovci predstavia pod piatimi farebnými kruhmi, ba ani dvere do olympijskej dediny sa mu neotvoria hocikedy, keď sa mu tam zachce. Nebude náhaňať čierne čudo po klzkom ľade, aby jeho mančaft získal hokejovú nesmrteľnosť, ani sa nebude bezhlavo rútiť na dvoch doskách dolu príkrym svahom za večnou slávou olympijského lyžiarskeho víťaza. A predsa je, svojím spôsobom, olympionik.

Raz za štyri roky ide do hôr preto, aby nám boje o najcennejšie medaily sprostredkoval a podelil sa o úžasnú atmosféru, akú nedokáže vytvoriť žiadna športová udalosť na svete - iba olympijské hry. Košičan Jozef Jarkovský má na to iba služobný mikrofón a vlastnú slovnú zásobu. Pre športového reportéra Slovenského rozhlasu bude turínska zimná olympiáda už štvrtá v kariére. Zimná preto, že od svojich počiatkov v službách športovej redakcie inklinuje k športom, podstatou ktorých je sneh a ľad, vyštípané líca, a prirodzene, aj teplé oblečenie...

Jozef ochotne mrzne za mantinelmi našich neútulných zimných štadiónov už dobrých šestnásť rokov. V utorok, piatok či nedeľu, kolo za kolom, od prvého buly až po posledný klaksón extraligovej sezóny. Spŕškou slov dokáže vykresliť zo zápasu, čo nestojí ani za reč, najväčšiu hokejovú drámu. Či ide o priemerný ligový duel, alebo súboj o majstrovský titul na svetovom šampionáte. Priznám sa, boli časy, keď som pri zápasoch našich na vrcholných podujatiach stišoval zvuk na svojom televízore, a priamy prenos si vychutnal s jeho rozhlasovým komentárom. "Od začiatku je mojou srdcovou záležitosťou hokej. Sám som ho veľmi chcel robiť, a nejako sa to vyvinulo aj zo situácie."

Počnúc úvodným vstupom do kedysi populárnej relácie ´S mikrofónom za hokejom´ a prvým ligovým gólom, ktorý farbisto opísal do svojho rozhlasáckeho náčinia niekedy po zamatovej revolúcii, má na konte už celý rad majstrovstiev sveta, Svetový pohár, i tri olympijské hokejové turnaje. "Kedysi som robil i zápasy našej futbalovej reprezentácie, ale už sa to nedalo stíhať. Zostal som radšej pri hokeji." Svedkom ich niekoľkoročného citového vzťahu je aj jeho kancelária v budove Slovenského rozhlasu v Košiciach. Na poličkách poukladané ročenky NHL, publikácie Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF), ´media guidy´ zo svetových šampionátov, hŕba papierov s vlastnoručne a poctivo vypísanými štatistickými údajmi, i pár fotografií či iných suvenírov pripomínajúcich nezabudnuteľné hokejové momenty jeho reportérskej kariéry.

Poviete si, televízny či rozhlasový reportér, alebo ich píšuci kolega, tí sa ale majú. Jeden naklepe za deň pár riadkov do počítača, pošle ich do redakcie a viac sa nestará ako tam s nimi naložia, druhému skončí šichta po odkomentovaní zápasu, maximálne sa ešte pokúsi pridať pársekundový rozhovor. A potom si môžu užívať olympijskej atmosféry koľko len chcú. Pohodlne si pozrú ďalší zápas, vyberú sa na lyžiarske preteky, alebo na súťaž krasokorčuliarov. A ešte im za to aj platia. "Divák alebo poslucháč však nevie, čo všetko taká olympiáda pre žurnalistu znamená. Denne ste v permanencii minimálne šestnásť hodín. Do postele sa dostanete najskôr po polnoci a už o pol šiestej ráno ste opäť na nohách. Spomínam si na Lillehammer a svoju prvú olympiádu, ako z únavy a vyčerpania skolaboval televízny kolega Stano Štefánik. Počas takej akcie musíte dodržiavať životosprávu rovnako ako športovci. Spánok, stravovanie, pitný režim. Inak to nevydržíte."

Už neraz si povedal - stačilo. Po Nagane i Salt Lake City. Mala to byť jeho posledná olympiáda. "Bol som mladší, zniesol som viac." Ani do Turína sa veľmi netískal. Ale opäť ho niečo tam vnútri primälo ísť. Azda predstava, že hokejový turnaj raz už musí vypáliť aj lepšie, ako posledné dva, keď nás súperi poriadne otrieskali o olympijské mantinely. Ako by to bolo, že by tentoraz na ňom chýbal. "Aj keď bude ešte viac roboty ako na olympiádach predošlých. Prvý raz to budeme robiť bez štúdia, bez technikov, na úsporný režim. Dvaja budú v kopcoch, dvaja v meste, bude to zaujímavé. Je to pre nás náročnejšie, ale takýto model sa mi celkom pozdáva."

Lillehammer 1994

Splnil sa mu sen. "Sen každého športového redaktora. Bola to olympiáda, aká sa už nikdy nezopakuje. Žičlivé prostredie, nadšenie ľudí, fantastické a čisté športové výkony. Žiaden strach z teroristických útokov, žiadne škandály, len radosť zo športu, a zo života vôbec. Nóri dokázali, že sú športový národ, na každom športovisku vytvorili fantastické prostredie. Ľudia boli schopní bivakovať noc čo noc v dvadsať stupňových mrazoch, v stanoch popri bežeckých tratiach, aby sa im ráno ušlo čo najlepšie miesto, odkiaľ by mohli povzbudzovať a aplaudovať pretekárom. Nielen tým svojim, aj bežcom z iných krajín. Zovšadiaľ sršala radosť, bol to pre nás silný moment."

Ešte viac ho umocnil hokejový turnaj, Slováci naň prvý raz prišli s vlastnou vlajkou, ešte predtým, ako si vybojovali účasť v elitnej kategórii majstrovstiev sveta. "A predstavili sa skvelým spôsobom. Pred posledným zápasom v skupine sme si dokonca mohli vybrať štvrťfinálového súpera. Pokojne sme mohli hrať s Nemeckom, a ja som dodnes presvedčený, že by sme ten zápas vyhrali. Lenže slovenská nátura je už taká, boli sme hrdinovia, mysleli sme si, že pobiť môžeme každého." Sen o prvej zimnej medaile pre Slovensko sa rozplynul na paliciach ruskej zbornej.

Aj keď väčšinu z dvoch olympijských týždňov prežil Jozef Jarkovský na komentátorskom stanovišti v krásnej H°akons Hall rovno pod skokanskými mostíkmi alebo v gjövickej hokejovej jaskyni (niekoľko turnajových zápasov sa hralo aj v hale vyhĺbenej do skál), jeho hlas priletel domov, na Slovensko, aj z iných športovísk. Svoj mikrofón vystavil napospas severským mrazom aj pod olympijskými zjazdovkami, v Kvitfjelli či Hafjelli. "Tam sa nám dostalo luxusu ako nikde inde. Raňajky sme mali v reštaurácii iba stopäťdesiat metrov od cieľa slalomových tratí, tak sme si pokojne mohli pozrieť prvé kolo v teplúčku, za sklom, ako tí najväčší milionári. Ani ubytovanie nemalo chybu. K dispozícii sme mali zdravý, ekologický, drevený dom, v ktorom mal každý z nás vlastnú izbu s kompletným vybavením. Bolo to niečo úplne nové, urobené famózne, s nórskym citom pre prírodu, detail, pre krásu. Ale bývali sme asi desať kilometrov od IBC centra a mali sme trochu obavy ako bude s dopravou na športoviská. No ani raz sa nestalo, že by sme pre dopravnú zápchu niekde meškali. Cesta bola vyhradená len pre nás, zástupcov siedmej veľmoci. Podľa odchodu autobusov ste si mohli nastaviť hodinky. Išli na sekundu presne."

Lilllehammerská olympiáda sa zaskvela nielen žičlivou atmosférou, ale aj nevídaným počasím. "Slniečko svietilo počas celých hier, ani raz sa nezamračilo. Ráno boli síce silné mrazy, aj dvadsať stupňov, no cez deň trochu poľavili, sedem stupňov pod nulou sa dalo vydržať, ani ste to veľmi nevnímali." No vtedajšia technika bola iného názoru na severskú zimu. "Bola to prvá olympiáda pod slovenskou vlajkou a ja som mal robiť, hneď po príchode do Lillehammeru, fantastickú reportáž z jej vztyčovania v olympijskej dedine. Vtedy sme ešte nemali mini disky ako dnes, ale všetko sme nahrávali na klasický magnetofón. V tom mraze mi však zamrzol na kosť, domov nešla ani sekunda a z veľkej reportáže bolo poriadne fiasko. Čo ma však mrzí najviac, zo zimných olympijských hier v roku 1994 nie je v bratislavskom archíve ani jeden zvuk, ani jedna sekunda našich nahrávok. Dnes sa digitálne uloží do počítača každá vec, ktorú nahráte, ale vtedy sa nearchivovalo nič..."

Nagano 1998

Po druhý raz v olympijskej histórii hostili zimné hry Japonci. Pre Európana neopakovateľný zážitok, pre hokejového fanúšika ešte viac, pretože hokejový turnaj otvárala čarovná formulka: Turnaj storočia. Ešte nikdy sa pod piatimi kruhmi nezišla taká konkurencia elitných hráčov, ako na poslednej zimnej olympiáde dvadsiateho storočia. "Ešte sa však ani poriadne nezačala a ja som mal sto chutí vrátiť sa domov. Jednak pre hroznú cestu, keď som odvtedy, čo som odišiel z domu, až potiaľ, ako som zložil veci v olympijskej dedine, strávil na ceste štyridsaťsedem hodín, a potom pre vývoj hokejového turnaja a celú situáciu okolo nášho mužstvo po nešťastnej prehre s Kazachstanom. Nagano bolo pre mňa najväčšie sklamanie v živote. ´Pre mňa sa olympiáda skončila´ - boli moje prvé slová po návrate do Slovenského domu zo zápasu s Kazachstanom. Tie slová mi vyšli z duše a medzi Slovákmi, čo boli v Nagane, v tej chvíli zľudoveli. Verne totiž vystihovali pocity členov slovenskej výpravy, po tom, čo sa hokejisti nedostali do hlavnej súťaže. Na turnaj leteli hráči z NHL cez polovicu zemegule a ani sa im nesnívalo, že si na ňom nezahrajú. A ostatní to takto pohnojili. Bolo to trpké, frustrujúce."

Aj bez nás to bol vynikajúci turnaj. "Vo všetkých mužstvách boli fenomenálni hráči. Po našom vypadnutí sme držali palce Čechom. Spolu s Petrom Sisákom, vtedajším manažérom Slovenského domu, nám skrsla v hlavách myšlienka dotiahnuť doň práve Čechov, ešte ani netušiac, že napokon vystúpia až na vrchol. Medzi prvými prišiel Hašek s manželkou, a potom tam začali chodiť pravidelne aj ďalší hráči a tréneri. Kvôli skvelej atmosfére..."

Ľadový turnaj opäť vyplnil takmer celý denníček rozhlasového reportéra, ale keď sa našlo voľné okienko, Jozef nelenil a nasadol do autobusu, na ktorom bol nápis iného športoviska. "Opäť to bolo alpské lyžovanie, ale vybrali sme sa aj inde, okúsiť atmosféru ďalších súťaží, a priblížiť ju aj poslucháčom. Voľačo úžasné bolo stráviť jedno popoludnie v hale s rýchlokorčuliarskym oválom. Chceli sme aj zvukovo zachytiť, ako sa dokážu v hľadisku zabávať holandskí fanúšikovia. Celí v oranžovom, šály, bubny, aj iné hudobné nástroje, bola to paráda. A robilo sa nám odtiaľ o to lepšie, že pravidlá rýchklokorčuľovania sú veľmi jednoduché."

Ale ako komentovať také krasokorčuľovanie, keď o tom, či je to dvojitý salchow alebo trojitý rittberger, nemá človek ani páru. "Aj preto sme zvolili pre svoju reportáž večer, ktorý patril tanečným párom. Priznám sa, tie skoky naozaj neovládam. A obdivoval som niektorých machrov, komentátorov, že každému skoku prisúdia správny názov. Čech Petr Vichnar mi však prezradil malé tajomstvo, ako sa to v skutočnosti robí. Oni sú na štadióne a v pražskom štúdiu sedí nejaký odborník, ktorý tesne pred skokom, alebo okamžite po ňom, do interných slúchadiel komentátorovi povie o aký skok išlo. Ale väčšinou sa kolegovia, krasokorčuliari, vo svojom fachu naozaj vyznajú. Tú pomoc majú preto, aby bola tisícpercentná istota."

Salt Lake City 2002

Teroristické útoky na newyorské dvojičky obrátili svet na ruby. Zmenil sa aj postoj k organizácii mamutích športových udalostí, akými sú olympijské hry. A "hrať sa" v Spojených štátoch znamenalo, že k heslu "Citius - Altius - Fortius" pribudlo zákonite nové - "Bezpečnosť nado všetko". "Stiesnenosť po teroristických útokoch pol roka predtým bolo cítiť na každom kroku. Také prehliadky som nezažil nikde. Museli ste podstúpiť aj presvecovanie očí, kým vám vydali akreditačnú kartu, na základe toho vás potom mohli potvrdiť v počítači. Deň čo deň, za tie dva týždne desať-pätnásťkrát denne. Rituál, čo vás po niekoľkých dňoch prestal baviť. Vyložiť všetko čo máte vo vaku, ešte aj mikrofón ste museli zakaždým rozložiť na tri časti, či tam nie je nejaká rozbuška. Skontrolovali vám šaty, ba aj topánky. Dnes si na to spomínam už s humorom, ale vtedy ma išlo rozhodiť. Na jeden zo štvrťfinálových zápasov hokejového turnaja som si kúpil džús, fľašu coca-coly, banány a dva pomaranče, a takto ´vyzbrojený´ som chcel prejsť vchodom do haly. Kdeže! Všetko som tam musel nechať, a oni to hodili do odpadkového koša. Asi to považovali za potenciálne zbrane. Dnu vás s fľašou koly nepustili, ale vnútri ste si mohli kúpiť takú istú, ale už za päť dolárov! No či to nebol všetko len biznis?"

A hokej? Opäť hlboké sklamanie. Slováci zopakovali Nagano, do bodky. Akoby mali v olympijskej charte napísané - boje o medaily prenechať iným... "Bola to katastrofa. Dvakrát po sebe zopakovať to isté! Vedenie absolútne nezvládlo príchody a odchody hráčov, ani kľúčový zápas s Nemeckom. Potom už ani u nás nebola radosť z roboty," ešte s čerstvými spomienkami na utažské sklamanie cestoval Jozef Jarkovský do Turína, na svoje štvrté olympijské hry.

Turín 2006

"Prirodzene, opäť sa najviac teším na hokej. A znova dúfam. Tentoraz máme šťastie, že Nagano ani Salt Lake City sa už nemôžu zopakovať, lebo zápasy s najlepšími nás neminú. Aj olympiáda je ako svetový šampionát - o jednom zápase. Štvrťfinále rozhodne, či budete veľkí, alebo vás budú doma preklínať." A len čo sme sa rozlúčili, pustil sa Jožo do príprav na ďalšiu šichtu s olympijským mikrofónom v ruke. "Sú to hodiny hrabania sa v papieroch, v archíve, nespočetné množstvo výpiskov. Pretože, nikdy neviem, čo tam budem potrebovať."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári