O béčka nemá záujem a slovo "nedá sa", už dávno vypustila zo svojho slovníka

Kto pri narodení alebo v priebehu života stratí zrak, stane sa pre okolie hendikepovaným. Je to pochopiteľné, veď prišiel o jeden dôležitý životný orgán. Smutné, no nie ojedinelé potom je, že sa hendikep zraku prenesie aj do duše. I tá je ako keby odstrčená, kdesi na okraji spoločnosti. "Svetlo" do života nevidiacich, ktorých maximom je dokončiť základnú školu alebo získať výučný list, možno vnesú príbehy dvoch mladých ľudí. Obaja žijú v Košiciach a sú študentmi Technickej univerzity.

Jana Andrejková je poslucháčkou 5. ročníka Strojníckej fakulty, odboru biomedicínske inžinierstvo. Voľného času má teraz veľmi málo, lebo je skúškové obdobie. Popritom zarezáva na diplomovej práci. "Venujem sa v nej tomu, ako sa dá pomocou hlasu ovládať počítač. Keď všetko dobre dopadne, mohla by to byť pomoc ľuďom, ktorí majú, napríklad kvôli poškodeniu krčnej chrbtice alebo po mozgovej obrne problémy s hornými končatinami, a počítač nemôžu ovládať rukami," stručne predstavila tému diplomovej práce. Počítač, keďže hlasový vstup My Voice je produktom českej firmy, reaguje na češtinu. A ona v diplomovke hľadá spôsoby, ako ho prerobiť, aby počúval pokyny "po slovensky."

Pôvodne nechcela byť strojnou inžinierkou. Jej métou bol diplom z psychológie. No neprijali ju. Na Technickej univerzite bol oproti iným vysokým školám neskorší termín prijatia prihlášky. Bola to výzva, nech to skúsi tam. I za cenu, že spočiatku školu brala skôr ako núdzu. Postupne, každou urobenou skúškou, sa núdza začala meniť na cnosť a dnes je rada, že sa rozhodla tak, ako sa rozhodla. I keď ľahké to nebolo. Nevidiaca a strojnícka fakulta, kde treba veľa rysovať a počítať?

Keď ma do školy prijali, Ing. Alena Galajdová, dnes je konzultantkou mojej diplomovky, mi povedala o existencii Bezbariérového centra. Niekoľkými slovami priblížila technické možnosti, ktoré mi vedia poskytnúť. Postupne som sa s nimi bližšie zoznamovala a musím povedať, že centrum je pre hendikepovaných študentov obrovskou pomocou." Napríklad, ak išlo o predmety, kde sa veľa rysuje, čo Jana nemôže, na špeciálnom papieri jej vytlačili tvary a podoby preberaného stroja alebo súčiastky. Vďaka "kopčekom" na spomínanom papieri, teda obrysom, vedela každý detail prečítať, rozpoznať, pochopiť, aj vysvetliť, ako by ich kreslila. Pri matematických príkladoch Jana postup výpočtu zaznamenala na mechanickom Braillovom písacom stroji. A keď mala výsledok, oznámila ho skúšajúcemu. Alebo, keďže má dobrú pamäť, postup výpočtu, či už pri písomke alebo ústnej skúške, diktovala priamo ona vyučujúcemu.

"Pri prednáškach som zachytávala základné fakty prostredníctvom malého prenosného písacieho stroja s Braillovým písmom. Prípadne mi priateľka, ktorá robila poznámky, všetko prediktovala do diktafónu a z neho som sa učila. Prepis do ´nášho´ písma, teda do bodiek, som využívala len pri matematike alebo pri predmetoch, kde boli aj vzorce." Jana má aj "hovoriaci" počítač, ktorý, ak dostane text v písomnej podobe, nevidiacim ho nahlas prečíta. Texty si pritom môžu púšťať a opakovať dovtedy, kým ich nevedia naspamäť.

Výhodou hendikepovaných študentov TU je, že majú možnosť chodiť na individuálne konzultácie, prípadne individuálne robia aj skúšky. "Niektorým pedagógom asi občas leziem na nervy, no už to nezmením. Ešte v prvom ročníku na ´technike´ som si povedala, že pokiaľ sa dá, tak chcem zo skúšok len ´Á-čka´. Keď prišli chvíle, že som v odpovedi nebola stopercentná a malo mi vyjsť ´B-čko´, spýtala som sa skúšajúceho, či nemôžem prísť ešte raz...," netají Jana perfekcionalizmus. Aj dôkaz, že nechcela žiadne úľavy.

Keď bude mať v ruke diplom strojnej inžinierky, vyzerá to tak, že by mohol byť aj červený, keďže poberá najvyššie prospechové štipendium, rada by ostala na "technike." "Túžim dokončiť to, čo som začala, čiže absolvovať doktoranské štúdium. No a potom, keďže mojou špecializáciou je biomedicínske inžinierstvo, chcem sa venovať vývoju v tejto oblasti. Alebo sa, čo je druhá alternatíva, možno stanem kolegyňou mojim terajším pedagógom a budem pomáhať pri štúdiu hendikepovaným mladým."

Mimochodom, do 11 rokov bola Janka živé, štebotavé a o všetko sa zaujímajúce dievča. Hoci ju občas pobolievala hlava, dôvodom mohlo byť všeličo. Prišiel však deň, keď nevedela udržať rovnováhu a stále padala. "Ocko ma zobral na neurológiu a odtiaľ na vyšetrenie do nemocnice. Tam sa ukázalo, že na mozgovom kmeni mám nádor."

Ďalší priebeh choroby bol rýchly. Janke začali doslova "utekať" oči, nevedela ich rovno udržať. Najprv prestala čítať knihy a časopisy, neskôr nemohla pozerať ani televízor. K tomu ochrnula na pravú stranu tela, a pridali sa problémy so sluchom. Seba síce počula, no hlasy iných nie, pretože jej neustále hučalo v hlave. Dostala sa do takého stavu, že sama nevládala urobiť ani krok. Prestala súvislo rozprávať. Do toho všetkého prišla strata zraku, stala sa nevidiacou.

"Napriek všetkému som dúfala, že sa ešte budem hrať s kamarátkami i sesternicami, že sa všetko vráti do obdobia pred chorobou. V tejto nádeji ma utvrdzovali moji skvelí rodičia, ktorí na každú moju otázku: ´či budem zdravá´, odpovedali, ´budeš.´ Postupne sa Janka zo všetkého dostala. Až na tie oči.

Hoci zrak sa jej ešte nevrátil, v ničom nevidí problém a slovko nedá sa dávno vypustila zo svojho slovníka. Všetko sa dá. Dokazuje to napríklad aj v plávaní, čo je jeden z jej koníčkov. Druhou láskou sú orientálne tance. I keď občas urobí chybu, veď predvádzanie cvičiteľky nevidí a všetko si len predstavuje. Tanec je pre ňu relax. Rada si tiež púšťa hudbu. Pri nej si predstavuje, že má na sebe hebké, vzduchom sa vznášajúce oblečenie a ona vrtí bokmi... "Dúfam, že sa raz do niektorej z krajín Orientu dostanem aj naživo. A všetko uvidím na vlastné, zdravé oči."

Druhák Fakulty elektrotechniky a informatiky TU Ján Krekáň svet okolo seba nevidí od narodenia

Bavia ho počítače a dobrá muzika

Poslucháč 2. ročníka Fakulty elektrotechniky a informatiky TU Ján Krekáň sa s poruchou zraku narodil. Pravdepodobne bol problém v zrakovom centre, keďže z nemocnice bol prepustený ako "donosený a zdravý novorodenec". Pre Janka, ktorý nevedel, ako vyzerá svet okolo neho, to približne do šiestich rokov "nebol problém". Prvé zarazenie v detskej hlávke prišlo, keď mal ísť do 1. ročníka základnej školy, a hoci mali školu "pod nosom", rodičia povedali, že pôjde do Levoče.

"Vtedy som sa vážne zamyslel, že som asi chorý," spomína Ján. "Do Levoče som chodil rok. Potom ma naši preložili do ZŠ na Gemerskej ulici v Košiciach, kde medzi bežných školákov chodia i nevidiaci. Tam som aj školu skončil a začal som študovať v Gymnáziu T. Akvinského. Popritom som ukončil dva cykly umeleckej školy v hre na klavír."

Po mature si položil otázku: A čo ďalej? Chlapec a s gymnáziom? To nemá perspektívu. Ján nabral odvahu a aj preto, že počítače ho neuveriteľne bavia, prihlásil sa na vysokoškolské štúdium. K láske k počítačom mu trochu dopomohol špeciálny počítač pre nevidiacich Heureka A4. Mal necelých 10 rokov, keď ho dostal od rodičov. Bol úplne perfektný, pretože "hovoril." "Nemusel som sa starať o haldu kláves na klávesnici, počítač nemrzol a ani ho nemohli ovládnuť vírusy. Jednoducho, super vec. Na ňom som sa začal učiť prenikať do počítačov. Dnes? Myslím, že ich ovládam viac ako dobre."

Ján počítač využíva aj pri vysokoškolskom štúdiu. Ten jeho má napríklad "hovoriaci" softvér. Len keď je niečo zložité, musí sa text vytlačiť na Braillovej tlačiarni. Postup učenia i odpovedí je závislý od toho-ktorého predmetu. "Niektoré veci si dám ´nasvietiť´, takže na prednáškach si už nepotrebujem skoro nič písať. Prípadne si veci oxeroxujem od spolužiakov alebo mi ich škola pošle e-mailom. A keďže mám počítač, ktorý, ako som povedal, je hovoriaci, znamená to, že text mi nahlas reprodukuje."

Momentálne sa učí na skúšku "z materiálov". Podklady na učenie mu prišli zo školy, a počítač mu ich doma nahlas predčítava. Na samotnej skúške zreprodukuje to, čo sa naučil alebo odpoveď napíše na Braillovom stroji. A skúšajúcemu ju nahlas prečíta. Pri štúdiu často využíva možnosť individuálnych konzultácií. Na spoločné prednášky chodí vtedy, ak sú pre neho spracovateľné.

Po skončení vysokoškolského štúdia by sa chcel Ján venovať počítačom. Nie však ako programátor. Pretože má rád aj hudbu a počítače s muzikou neraz kombinuje, svoje budúce uplatnenie vidí v multimediálnej práci. "Už som nahral dve amatérske hudobné cédečka. Celkom slušne hrám na klavíri a s kamarátmi občas muzicírujeme v Cinefile alebo v Piano café. Vlastnú skupinu zatiaľ nemám, ale možno ju raz vytvorím. Muzika však bude len zábava, živiť by ma mali počítače."

Okrem hudby, ktorá je Jánovou srdcovou záležitosťou, rád chodí na výlety. S pomocou kamarátov absolvoval mnohé, aj náročné túry, napríklad po Slovenskom raji. Vytiahli ho i na Ďumbier, do Priečného sedla, na Rysy. V tandeme bicykluje. V budove Technickej univerzity využíva namiesto výťahu pater-noster. Keď bol menší, vyliezol na hociktorý strom a ani z jedného nespadol. Priatelia ho odmala berú takého, aký je. Veselú kopu so zmyslom pre recesiu, ktorý sa s ich pomocou pustí do všetkého.

"Život užívam plným priehrštím a každý deň si vychutnávam. Mama si už zvykla, že ma doma takmer niet. Navonok sa síce občas nahnevá, no ja viem svoje. V kútiku duše sa iste teší, že nie som slaboch, čo sedí doma a lamentuje nad osudom." Prídu aj chvíle, kedy mu nie je najľahšie, to pripúšťa. Nie sú to však momenty súvisiace s tým, že sa mu niečo nepodarilo. Skôr ide o veci psychologického charakteru. "Napríklad sa zamýšľam nad tým, čo bude potom, neskôr, po škole, ako sa v živote uplatním."

Rád by, aspoň na istý čas, išiel do cudziny. V západných krajinách majú hendikepovaní, napríklad aj zrakovo postihnutí, ešte väčšie možnosti, viac centier a lepšie vybavenie pomôckami. Na Slovensku mu u mnohých ľudí chýba vášeň pre vec. Dalo by sa to povedať i tak, že niekedy viac hovoríme o tom, ako sa čo nedá než ako sa čo dá. A to sa mu nepáči, lebo to k ničomu nevedie. Ján Krekáň nechce byť ľutovaný. Niet vraj dôvodu. Je predsa taký ako jeho rovesníci. Takmer.

Bezbariérové centrum

Bezbariérové centrum, ktoré obom mladým pomáha pri získaní vzdelania, zriadila Technická univerzita (TU) v roku 2000. Okrem nich ho navštevujú aj ďalší študenti so špeciálnymi potrebami. Napríklad, ktorí trpia motorickym postihnutím, sú telesne postihnutí a pohybovať sa môžu len na vozíčku, prípadne trpia poruchami sluchu.

Vedúcim centra je prof. Ing. Dušan Šimšík, PhD., ktorý netají, že peniaze na fungovanie centra získavajú z grantov EÚ. "Zadarmo však neprichádzajú. Treba ich odrobiť, napríklad podávaním rôznych návrhov. Náročné je aj to, že skôr ako začnú pomôcky a technológiu využívať študenti, musia sa s nimi naučiť narábať pedagógovia. Trošku je škodou, že hoci je Bezbariérové centrum TU obrovskou pomocou, ešte o ňom nevedia všetci, ktorých by to mohlo zaujímať," naznačil malú informovanosť.

Tajomníčkou centra aj pedagógom súčasne je Ing. Alena Galajdová (na snímke s imobilnou študentkou), ktorá sa ochotne ujala funkcie sprievodcu a jednotlivé zariadenia nám predviedla. Zdôraznila, že snahou TU je, aby študenti z rôznych fakúlt, v tomto akademickom roku je na "technike" dvanásť, ktorí využívajú služby centra intenzívne, boli do výuky riadne integrovaní. Teda, aby boli začlenení do študijných skupín a študovali s bežnými rovesníkmi. "Do centra chodievajú aj hendikepovaní stredoškoláci a zo začiatku, kým sme nemali naplnenú kapacitu, prichádzali aj nevidiace deti zo ZŠ z Gemerskej. U nás sa robia prijímacie pohovory pre Prešovskú univerzitu, mávame aj klientov z Únie nevidiacich a slabozrakých."

A akí sú podľa Ing. Galajdovej študenti J. Andrejková a J. Krekáň? "Janka je veľmi usilovná, má záujem sa učiť, a aj sa učiť vie. Janko je tiež dobrý študent. I keď, ako typický chalan, ktorý má veľa záľub, občas sa snaží nájsť výhovorku, prečo niečo nestihol urobiť..."

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári