Keď sa vráti domov unavená, zať sa domáha pôvodnej svokry

Ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny prof. PhDr. Iveta Radičová, PhD. sa nedávno stretla v Košiciach s riaditeľmi úradov práce, sociálnych vecí a rodiny Košického a Prešovského kraja. Rozoberali problematiku nezamestnanosti, ktorá je na východe republiky stále veľmi vysoká. Hovorili i o najnovších krokoch, ktoré ministerstvo v sociálnej oblasti a pri rozširovaní zamestnanosti v blízkej budúcnosti chystá.

Po absolvovaní kolotoča stretnutí, ktorého poslednou bodkou bola tlačová beseda s novinármi, takže únava a aj prípadné odmietnutie ďalšieho nie práve najkratšieho rozhovoru by boli na mieste, pani ministerka sa pre naše noviny ochotne porozprávala. Nielen o práci. I keď sme začali pracovne.

Hoci nosí sukňu, vo vláde je "mužom"

I. Radičová je vo vláde jedinou ministerkou reprezentujúcou jemnejšie pohlavie. Od prvej chvíle čo do funkcie nastúpila, zo sukne však žiadne výhody nemá. Ostatní síce vidia, že ju nosí, ale vo vláde platí absolútna rovnosť pohlavia. Pre kolegov je predovšetkým partner. S ktorým, ak treba, rokujú rázne a rozhodne ako s ktorýmkoľvek z nich, čo nosí nohavice.

"Ženskosť, aj keď nie v pravom slova zmysle, som počas ministrovania využila len raz. Mali sme prvú vládu po novom roku. Po skončení rokovaní obvykle zvykne premiér pozvať členov vlády na obed. Nie je to spoločenská udalosť, aspoň nie pre mňa. Ja obed využívam hlavne na bilaterálne rozhovory s kolegami ministrami, s ktorými mám čo prerokovať." Na januárovom rokovaní vlády bolo bodov málo, a tak M. Dzurinda povedal, že dnes obed nebude. "Ja som na to spontánne vyhŕkla: ´Tak načo som potom prišla...?´ Streda, deň rokovania vlády, je totiž pre mňa nielen spomínanou príležitosť pokojne rozprávať s kolegami, ale aj mať teplý obed. V iné dni sa k jedlu takmer nedostanem."

M. Dzurinda túto poznámku I. Radičovej prešiel bez povšimnutia. Teda aspoň navonok. Vrátil sa k nej, až keď rokovanie skončilo. "Pozrel sa na mňa a pred všetkými riekol: ´čo by som pre pani ministerku neurobil. Pozývam vás všetkých na obed...´

"Kolegom, to je samozrejmé, som nezabudla zdôrazniť, že ´to mám u nich´, keďže som im vybavila obed. Žarty však nabok. Toto bola skutočne jediná situácia, kedy zabrala moja ženskosť..."

Vo vláde tiež platí, že každý minister za svoj rezort plne zodpovedá a jeden druhému nezvyknú do práce "kafrať". Každý musí, alebo by aspoň mal vedieť, čo robí a ako to robí. A keď urobí chybu, namieste je aj jeho prípadné odvolanie. "Ja by som napríklad nemohla byť ministerkou financií, nie som polihistor. Poznám svoje možnosti a hranice a nepatrím k ľuďom, ktorí dnes rozhodujú o jadrovej elektrárni, zajtra o Tatrách a pozajtra o zdravotníctve. Mojou parketou je sociálna politika, ktorej sa venujem viac ako štvrťstoročie a aspoň dúfam, že jej aj rozumiem." I keď orientovať sa v rezorte práce, sociálnych vecí a rodiny je zložité, náročné a zodpovedné, pretože vstupuje do života prakticky každému človeku. Od bábätok po seniorov, vrátane zamestnaných i nezamestnaných. "Každý pritom chce a potrebuje svoje, čo úplne chápem. Pravdou tiež je, že hoci by som robila čokoľvek, každému nevyhoviem. To je v mojej práci to najťažšie, čo ma ťaží a s čím som sa ešte nezmierila."

Rovnako sa ešte nenaučila, že v momente, keď prekročí prah domu, prácu do neho neprenesie, ale "nechá ju pred dverami." Vypnúť a nemyslieť sa jednoducho nedá. Ministerstvo v tomto období súčasne tvorí novelu o sociálnom poistení, i novelu pre zdravotne postihnutých. K tomu pripravuje projekty pre nezamestnaných a pre nízkopríjmové rodiny. Popritom sa pracuje na konceptoch Európskeho sociálneho fondu. Pod palcom má Fond sociálneho rozvoja. V permanencii sú tiež práva detí, a zároveň majú v parlamente zákony o inšpekcii práce a bezpečnosti práce.

"Záber široký a problémov dosť a dosť. Napríklad aj s rómskymi osadami a ľuďmi, čo v nich bývajú. Už v časoch, keď som robila sociografický výskum Rómov na Slovensku a dva roky som bola intenzívne v teréne, nerobilo mi problém zájsť kamkoľvek. Nie som teda ministerka, ktorá by nemala odvahu vystúpiť v rómskej osade z auta. Fyzický a ľudský kontakt s rómskymi občanmi som brala a beriem ako samozrejmosť. Horšie už je tento kontakt spracovať, pretože niektoré zážitky sú stále zdrvujúce." Na dôkaz, že sa hocikedy môže zastaviť kdekoľvek, pani ministerka spomenula, že keby sme zošli na parkovisko k autu a otvorila by kufor, našli by sme tam pre ženu dosť netypickú vec - gumené čižmy.

Rada spomína na školské časy

"Narodená som v znamení Strelca. Nepoznám presne, čo sú podľa tohto znamenia moje klady a čo zápory, ani čo je pre nás, Strelcov, typické. Priatelia, čo sa v tejto sfére trošku vyznajú a čo ma poznajú, tvrdia, že znamenie na mňa sedí. Najskôr to bude v tvrdohlavosti a v prísnosti. Aj voči sebe samej."

Na prísnosť si podľa pani ministerky občas zo žartu poťažkal aj jej nebohý manžel, humorista a zabávač Stano Radič. "Ostatným s obľubou hovorieval: ´mojím životným šťastím je, že som neštudoval v čase, kedy moja manželka učila na vysokej škole. Inak by som ´výšku´ nikdy neskončil..."

I. Radičová pripúšťa, že v časoch, keď učila, možno mala imidž prísneho učiteľa, vyžadujúceho len výkony. To však bola len jedna a vonkajšia stránka. "Pravdou je, že s veľkou časťou študentov som si tykala, chodili sme na kamarátske posedenia a dodnes sú mnohí mojimi priateľmi. Takže, asi to so mnou nebude až také zlé. Keby som sa mala sama charakterizovať, som asi aj cukor, aj bič. Len dúfam, že sa mi zatiaľ nepodarilo v nepravý okamih použiť cukor a v nepravý bič, ale, že to bolo vždy adekvátne."

Až po roku 1989 mohla ísť I. Radičová učiť na vysokú školu a venovať sa sociológii, práci, ktorá je jej srdcovou záležitosť, ktorú úprimne miluje a v ktorej sa jej darí. Na obdobie, keď bola pedagógom, rada spomína i preto, lebo mladí sa "strašne dobre pýtajú, nič neodpustia a sú veľmi otvorenými kritikmi".

"Keď som odišla na ministerstvo, spočiatku mi akademická pôda, aj s pre ňu typickou otvorenosť, chýbala. Vlastne som si ani nevedela predstaviť, že o podobné stretnutia prídem. I keď som na ´výške´ párkrát zažila aj chvíle, pretože ma mladí svojimi otázkami dostali do úzkych." V podobných situáciach sa riadila vlastnou múdrosťou, že zosmiešniť sa hľadaním nejakého riešenia či odpovede, to by bolo po autorite určite viac ako sa otvorene priznať, že čosi nevie. "Dnes, v dobe internetu, sú mnohí mladí v niektorých oblastiach tak zorientovaní a rozhľadení, že sú ďalej ako ja. V môj prospech síce hrajú roky a skúsenosti, ale isté špecifiká či jednotlivosti ma už môžu zaskočiť. V takom prípade je však dôležité vedieť na otázky a situácie správne reagovať."

Miluje rodinu a mamine buchty

Pani ministerka je podľa rodného listu mamou dcéry. No, pomaly dva roky má aj "syna". "Keď sa v apríli 2004 Evka vydala, priviedla domov Paľka, ktorý je mi, to hovorím úprimne, viac synom ako zaťom. Zrejme v našom prípade stopercentne platí, že čo rodič do výchovy dieťaťa vloží, to sa mu vráti. Napríklad vo výbere vhodného partnera," netají I. Radičová spokojnosť. Výborný vzťah medzi ňou - svokrou a zaťom sa potvrdil aj nedávno, keď sa už ako ministerka vrátila raz večer domov veľmi, veľmi unavená. Zať sa na ňu pozrel a s úprimnosťou jemu vlastnou jej povedal: ´Ja chcem späť svoju pôvodnú svokru...´

"Myslím, že toto bol najväčší kompliment, ktorý som mohla dostať. Predtým, keď som došla z práce domov, džavotala som o všeličom možnom a mala som čas na tisíc vecí. Posledné mesiace prídem domov a keď som naozaj hrozne unavená, len si sadnem, mlčím, neodpovedám na otázky. A to je pre neho šokujúce."

Mať doma pohodu, dobré zázemie a ľudí, ktorí sú oporou a majú vás radi, to je podľa pani ministerky obrovské životné šťastie, ktoré ona do vienka dostala. Ju však láskou obdarúvajú aj "štvornohí bezdomovci". Tak volá svojich päť mačičiek a psíka. Keď všetci začnú vystrájať a domáhať sa jej pozornosti, a to sa všetci domáhajú, je to to najčarovnejšie rozptýlenie, aké si vie predstaviť.

"Okrem pozornosti a lásky odomňa nič nechcú. Len to, aby som sa im venovala. Dve mačky som našla ja na Riviére. Dve ďalšie si našli nás. Išli za mnou, mňaučali a boli také úžasné, že som ich nedokázala odohnať. Lenže, už začínam mať pocit, že tieto mačacie potvorky zrejme chodia po okolí a ostatným dávajú avízo, nech idú tam a tam, teda k nám, kde ich určite nevyhodia."

Že na tom niečo pravdy bude, potvrdzuje podľa I. Radičovej piata mačička. "Dcéra sa s manželom vybrala na diskotéku. Keď sa na druhý deň okolo obeda zobudili, ešte v pyžame prišla Evka za mnou a s gúľajúcimi očami sa išla priznať, že niečo spravili. V momente som začala tušiť, čo sa asi stalo..."

Nemýlila sa. Cestou späť sa mladí zastavili na benzínovom čerpadle a domov prišli s malým čiernym mačiatkom. Chúďatko bolo týrané, dobité, tak sa postarali o veterinára. "No a odvtedy máme piate klbko. Len vás prosím, nešírte tieto fakty o nás ďalej, lebo čochvíľa pribudnú ďalšie mačky. Aj z Košíc," zažartovala si I. Radičová o nekaždodennosti v ich rodine.

Pes sa snaží mačaciu famíliu tolerovať. Teda, aspoň, keď je pani ministerka doma. Vtedy sa tvári, že niet pre neho väčšieho šťastia ako to, že má mačky po svojom boku. Pravda však vyšla na povrch, keď vlani odišla s manželom na dovolenke. Akonáhle boli Radičovci preč, pes mačky vyhnal. Nielen z domu, ale i zo záhrady. Celý týždeň im dcéra musela dávať žrádlo až von, za plot pozemku. "Späť im dovolil sa vrátiť až vtedy, keď sme sa vrátili aj my. Podľa mňa je to jasný dôkaz, že mačky trpí len kvôli nám. Ale akonáhle sme vytiahli päty, ukázal, kto je pánom v dome."

Okrem domáceho zverinca je pre I. Radičovú relaxom čítanie. K najobľúbenejšiemu titulu patria Traja kamaráti od E. M. Remarquea. Momentálne má rozčítanú knihu Láska nie je v programe. Je vraj úžasná a inšpiratívna. Nedávno dočítala Hon na ovcu. Aj túto knihu doporučuje každému. Hoci podľa názvov ide skôr o "vážnejšie" čítanie, pani ministerka si myslí, že tieto knihy sú ľahšie ako realita, ktorá je okolo nás.

"Rada, teda hlavne predtým, som tiež šila. Pre manžela, dcéru, i seba. Je to koníček, pri ktorom je výsledok takmer okamžite viditeľný a hmatateľný. No na šijací stroj už dosť dlho sadá prach..." Túto zimu sa I. Radičová zatiaľ nedostala ani na lyžiarsky svah, aj keď zjazdovky miluje. Bežky nie, na tie je vraj lenivá, ale spustiť sa z kopca, v zime nič lepšie nepozná. V lete miluje more. Ktorékoľvek a kdekoľvek. "Nepatrím však k vášnivým plavcom rozhodnutým prekonávať samých seba. Ja si chcem vodu vychutnávať. Ležať na nafukovačke a nechať sa unášať vlnami..."

A čo obľúbené jedlo a kuchyňa? Tými "naj" sú tvarohové kysnuté buchty. Od mamy. "Tie moje sa im nevyrovnajú. V kuchyni som sa rada pohybovala, no teraz mám ´pech´. Zať totiž skončil strednú hotelovú školu a to, že špičkovo varí, si overil v prvotriednych zariadeniach v Rakúsku. Takže, ja dnes môžem ukuchtiť čokoľvek, aj keď ma nechce uraziť, občas podotkne, že do dokonalosti mojim jedlám ešte dosť chýba..."

Pri otázke, ktorá je najneobľúbenejšia činnosť, pani ministerka bez rozmýšľania riekla, že "počúvať" hovorcu, teda Martina Danka. "Prídem napríklad ráno do práce a vyhlásim: ´Dosť. Končím. Odchádzam.´ No a Martin na to povie, dobre, balím sa aj ja... Potom však nezabudne podotknúť, že ako ministerka práce by som nemala rozširovať nezamestnanosť. A tak ostávame. Ja, aj on."

Podobne ako M. Danko, vraj i ďalší mladí na ministerstve občas vedia zodvihnúť šéfke hladinu adrenalínu aj tým, že problémy zo všetkých strán radi analyzujú. "Jednoduchšie povedané, hučia do mňa. V jednom okamihu som im povedala: chlapci, veď ja vás počúvam. To ale neznamená, že aj poslúcham. Ja som predsa ten, kto za rezort zodpovedá a kto nosí kožu na trh."

Na záver sme sa pani ministerky, už bez zapnutého diktafónu spýtali, či, ak by to tak vyšlo, chcela byť vo vláde a nosiť kožu na trh, i ďalšie štyri roky. V septembri budú predsa parlamentné voľby a po nich sa čaká rozdeľovanie kresiel. Veľmi úprimne sa rozosmiala a s neskrývaným ženským šarmom dodala: ´ak byť vo vláde, tak jedine ako premiérka.´

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári