Záchranári nie sú adrenalínoví blázni, ktorí testujú hranice svojich možností
Stretávajú sa so životom a smrťou. Vidia hranicu medzi týmito dvoma protikladmi. Ironicky ale trefne povedané - kradnú ľudí hrobárovi z lopaty. Špecializovaní košickí odborníci na palubách vrtuľníkov Leteckej záchrannej zdravotnej služby sú ľudia, ktorí si vedia vážiť život, ale neboja sa smrti.
Motívom pre vznik tohto článku bolo nielen predstaviť náročnú prácu záchranárov, ale aj tragická havária vrtuľníka v okrese Žiar nad Hronom začiatkom januára tohto roka. Počas jedného z výjazdov zahynuli traja členovia posádky, medzi ktorými bol aj 33-ročný košický lekár Dalibor Timko.
"Poznala som celú posádku a s doktorom Timkom som dlhé roky spolupracovala. Je mi veľmi ľúto, čo sa vtedy stalo," spomína námestníčka riaditeľa košickej záchrannej zdravotnej služby MUDr. Beáta Bodnárová. Na otázku, či po takýchto leteckých tragédiách nemá strach, odpovedá, že nie. "Nebojím sa smrti. Ukončuje život ako bodka vetu. Nie je pre mňa dôležité žiť dlho, ale plnohodnotne. Smrť kolegov ma mrzí o to viac, že kvalifikovaných špecialistov záchrannej zdravotnej služby je málo. Všetci z nich verili, že život človeka stojí za primerané riziko a má zmysel ho zachraňovať. A práve kvôli nim budem pokračovať v tejto práci," hovorí cez slzy, ktoré jej bránia plynulo pokračovať.
"Viem, že každý člen posádky pozná dôkladne svoje povinnosti a bez zaváhania - do bodky ich vykonáva s absolútnou presnosťou. Ani jeden z nás neohrozí zbytok posádky tým, že si ich nesplní. Nikomu z nás sa nechce ´odísť predčasne´, nemyslite si, nepodceňujeme situáciu, aby sme sa nezmyselne vystavili neúmernému riziku. Ak má pre nás osud iný scenár, s tým nič neurobíme, ale nie sme adrenalínoví blázni, ktorí testujú hranice svojich možností... Nerobíme nič pre seba, vždy za tým treba vidieť bezmocného a chorého človeka."
Záchranári sú pre pacienta ochotní urobiť všetko čo im dovoľuje zákon, dopravný prostriedok, počasie i vlastné sily. Vlastný život však dobrovoľne neriskujú. "Hrdinov sú plné cintoríny. Akonáhle ktokoľvek z letovej posádky vysloví pochybnosť o lete, ostatní sú povinní to akceptovať," dodáva MUDr. Bodnárová. Tragické udalosti zakaždým otrasú aj s pevnou psychikou záchranárov, pretože pripomínajú, že sa môžu stať aj im. Nie však do takej miery, aby zavesili profesiu na klinec.
"Letecké záchranná zdravotná služba zasahuje v urgentných prípadoch, pri infarktoch, dopravných nehodách, pri pádoch a nehodách vo vzdialených lokalitách a ťažko prístupnom teréne, kedy pacientovi nezostáva toľko času na to, aby mohol počkať na sanitku," vysvetľuje MUDr. Bodnárová, ktorá v leteckom záchranárskom "fachu" pracuje už 12 rokov. Aj banálna zlomenina, ktorá sa človeku stane v neprístupnom teréne, v horách, alebo v lese, a ktorá mu znemožní pohyb je indikáciou na zásah vrtuľníka. "Veľmi ťažko sa zasahuje v husto osídlených oblastíach, v meste, na dedine, lebo sú tam naťahané elektrické a telefónne káble. Vrtuľník potrebuje určitú plochu na bezpečné pristátie aby nezachytil rotorom stožiar, kábel, alebo strom. Nie vždy sa vhodná plocha na bezpečné pristátie nachádza v blízkosti nehody. Vtedy sa hľadá najbližšie možné miesto pre vyloženie posádky i medicínskej techniky. Deje sa tak najmä vtedy, ak sme privolaní k lyžiarskym úrazom na svahoch, alebo úrazom v šikmom teréne."
Ďalším dôvodom pre letecký zásah rýchlej pomoci sú prepravy pacientov z nemocnice do špecializovaného zdravotníckeho zariadenia. Ide prevažne o pacientov s poruchami kardiovaskulárneho systému, ťažkými poraneniami ako sú napr. úrazy chrbtice, rozsiahle popáleniny alebo predčasné narodené deti s funkčnými poruchami vitálnych funkcií. Červení anjeli, ako sa leteckým záchranárom zvykne hovoriť, sa používajú aj pri pátraní po nezvestných a zblúdilých osobách, i takých ktorých treba rýchlo evakuovať. Ostatné lety sa vykonávajú napr. pri prevoze krvi, transplantov, operačných a transplantačných tímov a pod.
Občas sa stáva, že ľudia leteckú záchrannú službu nechtiac zneužijú. Svoje urobí vystrašenie a panika. Banálnu situáciu môžu považovať za život ohrozujúcu. Tak ako v prípade rodičov malého dievčatka, ktorí vrtuľník zavolali s tým, že sa ich dieťatko dusí, modrie. Vložilo si do úst kocku z lega, ktorá sa mu pri koreni jazyka zakliesnila. "Dieťa začalo plakať, tiekli mu sliny, kašľalo. Nedusilo sa, len zaskočilo svojich rodičov. Namiesto toho, aby urobili základné úkony prvej pomoci, aby ho aspoň otočili, chytili za nožičky, alebo sa snažili vybrať mu to z úst, tak si ho tisli do náručia. Tým mu upchali aj nos. Akonáhle som dieťa zobrala mamičke z náručia a spolohovala ho, predmet mu z pusy vypadol sám," spomína MUDr. Bodnárová na jeden z prípadov.
Náklady na výjazd helikoptéry sú oveľa vyššie ako na výjazd sanitky. Jedna letová minúta stojí zdravotnú poisťovňu 2000 korún. Frekvencia leteckých zásahov je závislá od ročného obdobia. V zime je ich oveľa menej ako v lete. Napriek tomu, že úrazy na lyžiach sú pomerne časté. "Je to aj tým, že lyžiarske svahy sú už zabezpečené zdravotníckym personálom. V lete si človek v rámci dovolenky dovolí to, čo neriskuje celý rok. Skúša nové druhy športu, jeho pozornosť je rozptýlená a aj teplo spôsobuje viac infarktov."
Aj keď sa záchranári pri dlhších letoch riadia predpoveďami počasia, príroda je nevyspytateľná. Príkladom môže byť prevoz pacienta na transplantáciu srdca do Bratislavy. Kvôli počasiu sa tam nedalo pristáť, preto ho v Žiline preložili do sanitky a odviezli do bratislavskej nemocnice. Darcovský orgán sa totiž pacientovi musí transplantovať v presne vymedzenom čase, ináč to nemám význam. V tomto prípade sa všetko stihlo včas a pacientovi sa darí dobre.
MUDr. Bodnárová má príjemnú spomienku na záchranu pacienta s ťažkým infarktom, ktorému život visel na vlásku. Prišli si po neho do zdravotníckeho strediska v menšom mestečku, kde mu poskytli základnú neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Jeho stav si však vyžadoval urgentnú liečbu na špecializovanom kardiologickom pracovisku. "Bol to človek - bojovník. Poprosil ma, aby sme vytiahli roletky, lebo chcel z výšky vidieť kopce po ktorých chodil celý život. Hoci by to malo byť posledné, čo vo svojom živote uvidí. Miloval turistiku, prešiel celé Slovensko, ale všetko poznal len zo zeme. V tej chvíli bol tento pohľad tým najlepším liekom pre jeho dušu."
Andrej Kohút, ktorý má nalietaných už vyše 6350 hodín, tvrdí:
Pilot sa môže pomýliť iba raz
Najskúsenejším pilotom košickej leteckej záchrannej služby je Andrej Kohút, ktorý lieta už 23 rokov, z toho 16 rokov ako pilot záchranárskeho vrtuľníka. Kolegovia mu hovoria "Pán pilot". Má nalietaných vyše 6350 hodín, mnohé v najťažších podmienkach - vo Vysokých Tatrách.
"Najhoršie sa letí v Tatrách pri extrémnych horúčavách. To je nebezpečné. Vďaka tomu, že svieti slnko, sa prúdy vzduchu dávajú do absolútne nepredvídateľného pohybu," vysvetľuje A. Kohút. Počas praxe sa ani raz neocitol v situácii, ktorá by mu nahnala strach. "Môžu ma prekvapiť poveternostné podmienky, ktoré sa zmenia počas letu. Dokážem ich však včas vyhodnotiť."
Ku každej situácii musí pilot pristupovať individuálne, pretože každá je iná. Keďže táto práca je o ušetrených minútach, ktoré pacientovi zachraňujú život, rozhodovať sa musí rýchlo a správne. "To je dôležité, lebo pilot sa môže pomýliť iba raz..." Vrtuľník vzlietne len za vyhovujúcich poveternostných podmienok. Nevyštartuje, ak je nízka oblačnosť, zlá viditeľnosť, mrznúce mrholenie, silná búrka s krupobitím.
Najťažšie lety sú vo Vysokých Tatrách. Tam nemôže letieť začínajúci pilot, alebo taký, ktorý s horskými masívmi nemá dosť skúseností. Pri týchto zásahoch musí byť pilot vybavený manévrovacou zručnosťou i dokonalým poznaním a chápaním vysokohorských klimatických zákonitostí. Musí brať do úvahy aj vzdialenosť od skál, aby vedel lekára bezpečne spustiť do terénu. Lebo v Tatrách sa v 95 percentách zasahuje práve takto. "Vlani v jeseni sme na Kriváni spúšťali na navijaku lekára niekoľkokrát. Nemusí sa to vydariť na prvýkrát. Nedá sa totiž vždy presne odhadnúť, akou silou sa bude vietor zapierať do jeho lana. Ak sa to nedarí, pilot musí špekulovať, ako sa tam dostať, skúsiť ´nadbehnúť´ z inej strany, ísť nižšie, či vyššie."
V pohoriach pristáva vrtuľník veľakrát v šikmom teréne. Na mieste, ktoré je vhodné aspoň pre "podoprenie" jednej jeho lyže, pričom druhú má vo vzduchu. Takéto núdzové "státie" si vyžaduje nielen akrobatickú šikovnosť pilota, ale aj ďalších dvoch členov posádky. Tí totiž musia za takýchto podmienok vystúpiť s "príručnou" zdravotníckou "batožinou" aby postihnutému človeku poskytli prvú pomoc, stabilizovali jeho stav a dopravili ho do vrtuľníka.
Piloti lietajú s vrtuľníkmi zn. Agusta, ktoré boli na Slovensku uvedené do prevádzky pred troma rokmi. Ide o špičkové talianske stroje, zakúpené od švajčiarskej leteckej záchrannej služby REGA. Spĺňajú všetky predpoklady na náročnú prevádzku v slovenskom členitom i vysokohorskom teréne. Okrem štandardných leteckých prístrojov sú vybavené autopilotom, digitálnou mapou, systémom GPS /Global Positioning System/, viackanálovou rádiostanicou, zabudovaným mobilným telefónom i prístrojmi, umožňujúcimi nočné videnie.
Ing. Viliama Kriváka prešiel k záchranárom z radov vojakov
Koľko vzletov, toľko pristání
Ako pilot ATE Poprad pracuje Ing. Viliam Krivák už osem rokov, predtým bol pilotom slovenskej armády. Nalietal vyše 2 100 hodín a na konte má 6200 letov. Pri záchranných letoch sa za najzložitejšie a najťažšie považujú stenové záchranné akcie. "Profesionálnym vrcholom a najväčším umením je záchrana zo skalnej steny napríklad vo Vysokých Tatrách. Takto sa zachraňujú najčastejšie horolezci," vraví Ing. Krivák.
Aby pomohli zranenému, musia sa s vrtuľníkom priblížiť ku skalám veľmi blízko, aby k nemu mohli spustiť lekára na lane. Manévrovacia technika takejto akcie je veľmi zložitá, pretože pilot musí mať všetko detailne pod kontrolou a udržiavať od skál bezpečnostnú rezervu, ktorá je často len niekoľko metrov. Obzvlášť nebezpečné je to pri nepriaznivom vetre, ktorý je v horách skôr pravidlom ako výnimkou. Stačí chvíľka nepozornosti, zaváhania, či nepredvídania a listy rotoru môžu zavadiť o nejakú časť brala...
"Pri kolmej stene je to veľmi nebezpečné. Tam už musí byť zručná celá posádka. V podstate vrtuľník visí na jednom mieste vo vzduchu a záchranár vypúšťa lekára na lane pomocou navijáku. Keď je lekár pri pacientovi, pripraví ho na transport lanom a pricvikne k sebe. Spolu ich potom navíjame a neskôr nakladáme na palubu stroja. Ak to čas a miesto nešťastia dovolí, pilot podáva primerané lieky, pripraví pacienta na nosidlá a v nich je spolu s lekárom transportovaný na palubu. Závisí to od prípadu." Červení anjeli, vrtuľníky Agusty, sú vybavené palubným navijakom s nosnosťou 204 kg a dĺžkou 50 m, pomocou ktorého je možné vyzdvihnúť pacienta a lekára priamo z terénu. V prípade potreby dlhšieho lana je možné použiť podves s nosnosťou až 1000 kg pri preprave ľudí alebo nákladu.
Takýchto vrcholov záchranného leteckého umenia už Ing. Krivák zažil niekoľko. Napríklad v doline Zeleného plesa, asi kilometer od Brnčalovej chaty. Horolezcovi sa vtedy utrhla skoba a ostal visieť v strmom teréne. Pomoc privolala priateľka. "Lekára sme dopravili v podvese na 40 metrov dlhom lane. Horolezec ešte žil. Z miesta nešťastia sme ho vyprostili na lane a pristáli blízko chaty. Po pristáti sme ho ešte 30 minút defiblirovali, bol napojený na kyslíkový prístroj, ale bezvýsledne. Nezachránili sme ho." Pri pádoch horolezcov dochádza takmer vždy k zraneniam, po ktorých potrebujú pomoc. Aj keď ich rezervné lano zachytí, úderu o skalu pri páde sa väčšinou nevyhnú. Žiaľ, úder niekedy býva tragický.
Pády lietadiel a vrtuľníkov pilotom strach nenaháňajú, skôr v nich vzbudzujú rešpekt. Snažia sa z nich poučiť. "Pri stretnutiach si piloti vždy vzájomne želajú, aby mali toľko pristáti koľko vzletov," uzatvára rozhovor Ing. Krivák.
Andrea BOŽINOVSKÁ
Autor: Nová výstava v STM
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
