Čoho sa dnes mestá zbavujú, na tom si stredoveké Košice založili svoje bohatstvo a prosperitu
Ťažiskom poľnohospodárskej výroby, domáceho, zahraničného obchodu boli vinice
Košice sa zaradili v stredoveku medzi významné mestá, boli dokonca stredoeurópskym veľkomestom. V období ich najväčšieho rozvoja v roku 1480 mali 8600 obyvateľov. Boli strediskom obchodu, rozvíjali poľnohospodársku výrobu s ťažiskom v pestovaní vinnej révy, zakladaní viníc v iných chotároch, kde kupovali pôdu aj celé obce. Mesto i ľudí živili lesy, tiež pastviny, kde sa pred predajom "dopásal" dobytok, kone ošípané, ovce. Obchod s dobytkom, aj živá lesná zverina, bol dôležitým artiklom, žiadaným za hranicami Uhorska.
Stredoeurópske veľkomesto
Pred titulkom "Aký bol život stredovekého Košičana, čo vyrábal a s čím obchodoval" uverejneným na tejto strane 30. 9. 2005, sme písali o košických mešťanoch, ktorí boli kupci a zároveň poľnohospodári. Dnes budeme pokračovať o aktivitách mesta. Možno niekto sa bude čudovať, že počet obyvateľov 8600 už dal Košiciam punc stredoeurópskeho veľkomesta. Nielen toto číslo, ale aj rozloha. Západoeurópske mestá v 8. - 11. storočí mali rozlohu 9 - 15 hektárov v porovnaní s rímskymi mestami. Väčšie nezvykli byť ani v 12.- 13. storočí (do 20 hektárov). Od 20 do 30 hektárov už bolo veľké mesto. Opevnené Košice v roku 1760 mali nad 21 hektárov, z čoho tretina boli úžitkové stavby. Mesto malo v stredoveku päť brán a tým sa radilo k významným mestám. Jeho deväť veží malo meno po cechu, ktorý mal za úlohu strážiť ich a brániť počas útoku: garbiarska, šlosiarska, bednárska, kolesárska, mäsiarska, hrnčiarska, povraznícko-pugilárska, obuvnícka, kováčska.
Košice nemali polia, mali vinice. Boli ťažiskom ich domáceho aj zahraničného obchodu. Mali z nich najväčší zisk. Od 13. storočia kupovalo mesto vinice mimo Košíc a nielen v tokajskej oblasti. Do polovice 13. storočia sa jednotlivé predmestské osady Košíc špecializovali na určitý druh výroby, čo sa aj odrážalo v ich názvoch ako napr. Cesnaková Ves, Srpová Ves. V Cesnakovej Vsi súvisela veľká spotreba cesnaku s rozšíreným chovom alebo pasením ošípaných a s výrobcami z ich mäsa. V Srpovej Vsi kuli srpy (kosáky, kosy ešte nepoznali), ktorými žali obilie, trávu a vyhľadávali ich nielen domci roľníci, ale aj diaľkoví kupci, aj o tri storočia neskoršie. V Bočiarskej Vsi sa špecializovali na výrobky z dýhy, ktoré sa používali na trasport tovarov. Od polovice 13. storočia už boli v meste ulice, kde sídlili remeselnícki majstri. Vsi sa mohli v staršom stredoveku aj presťahovať s príbytkami. roľnícke a pastierske boli z dreva a prútia, vymazaného hlinou (neskoršie sa vsi volali dedina, lebo tá mala už vymedzenú dedičnú plochu) bez základov, čiastočne zapustené do zeme. Dali sa previesť aj na vzdialené územie a tam poskladať. Takéto sťahovanie bola obrana ľudí pred feudálnymi povinnosťami a v roku 1405 ho zakázal dekrét kráľovskej rady.
Rentabilná investícia
Ako sme spomenuli, mesto kupovalo pôdu v iných chotároch. Investícia do nej bola rentabilná aj z hľadiska získania pracovnej sily v mieste kúpy. Postupne kupovalo miesto aj celé poľnohospodárske Ťahanovce, Vyšné Košice, Vyšný a Nižný Klatov (vtedy Tejkeš), Myslava, Kavečany. Mesto Košice prispelo finančne na vojny cisára Žigmunda v Poľsku a na Litovskej Rusi, za čo sa im Žigmund revanšoval tak, že r. 1429 rozšíril hranice košického domínia na šarišské obce, patriace k hradu Sokoľ - hrad aj dedinu Sokoľ - Suchú dolinu, Tepličany, Kostoľany, Malú Viesku, Veľkú, Malú, Strednú Lodinu, Ružín, Rokycany. V roku 1447 kúpili Košice Bašku, r. 1480 Kalšu pri Slanskom N. Meste, potom banskú osadu Zlatá Idka, v roku 1466 mestečko Garadna, susednú Vyšnú a Nižnú Soboňu. Držali ako záloh niektoré šľachtické hrady v rôznych župách Košickej provincie aj s dedinami panstva.
Lesy - zdroj obživy, výroby, obchodu
Mestu patrili aj lesy. V košickom chotári boli Chrasc, Vyšný Heringeš, Furča, Bankov, Hradová - potom a osemnásť lesov vlastnilo mesto v 18 obciach. Lesy boli dôležité pre zásobovanie mesta, pre remeselnícku výrobu a obchod Až do konca 14. storočia bolo výnosným zamestnaním lov vtáctva. Vtáčkari, lovci vtákov dodávali na trh živé vtáctvo, ich mäso aj surovinu ako perie, kosti. Chytali ich do sietí. Lukratívnym zamestnaním bolo vyhotovovanie sietí pre vtáctvo aj zver, ktorú do nich dostali a živú - najmä vysokú exportovali. Z mestských lesov dodávali na stredovekých hostinách žiadané mäso veveričiek a kún, obchodovali s kožušinami, pretože košické lesy boli plné kožušinovej zveri. Z nej boli ďalšie suroviny pre obchodovanie - srsť, kože, kosti, loj - a s tým súvisiace povolania. Svoje postavenie mal aj vznik kožušníckeho cechu. Jeho stanovy z roku 1307 sú najstarším dokladom pre existenciu cechu v celom Uhorsku a jeho majstri boli známi naozaj široko-ďaleko. To treba povedať aj o košických haringároch a spôsobe zásobovania rýb, ktorý bol známy v 14. storočí v Poľsku aj Sasku.
Košice mali dobre zabezpečené zásobovanie, ktoré bolo v stredoveku v mestách s tisíc obyvateľmi problematické. Bolo oň postarané, veď Košice boli centrum obchodu s dobytkom, koňmi ošípanými, ovcami a vo veľkej miere využívali svoje možnosti v tom, čoho sa dnes mestá zbavujú - v lesoch a poľnohospodárstve.
Občania sa mohli zavčasu vyjadriť k mestským záležitostiam
Košické mestské zastupiteľstvo začalo pracovať po novom
O tom, že sa môže niečo zmeniť k lepšiemu bez dlhých úvah a diskusií, svedčí radikálna zmena práce mestského zastupiteľstva od roku 1923. Znamenalo to koniec provizória v mestskej správe, ktoré bolo podľa mešťanostu Dr. Paola Nováka cestou ku konsolidácii podľa potrieb československého štátu.
Hlavný problém - financie
Mestská rada, pozostávajúca zo 16 členov bola voleným orgánom mestského zastupiteľstva, na rozdiel od prechádzajúceho obdobia, kedy bola kolektívnym orgánom vedúcich úradníkov mestskej správy, čiže orgánom mestskej byrokracie. Navyše bola spochybnená aj odbornosť úradníkov a keď sa k tomu pridružilo aj politické spory na rokovaniach mestskej rady, rôznorodé problémy mesta sa riešili pomaly a neodborne. Do kompetencie mestskej samosprávy pred vznikom ČSR počas predvojnových rokov (do roku 1914) nepatrilo riešenie problémov chudoby, nezamestnanosti, zásobovania obyvateľov Košíc (posledné vybavovali mestskí úradníci ako podnikatelia s financiami mesta), stav verejných budov, mestské hospodárstvo, atď. Mestská rada a mestské zastupiteľstvo od roku 1923 bolo demokratickejšie a chcelo riešiť problémy mestskej správy, predovšetkým mestské hospodárenie a rozpočet na nasledujúce roky. Mesto bolo prakticky insolventné, čo pocítili aj vlastní zamestnanci, keď nebolo peňazí na výplaty. Pomery v meste občania pociťovali na vlastnej koži a začali sa preto viac zaujímať o veci verejné. Chceli byť informovaní o tom, o čom bude rokovať mestské zastupiteľstvo.
Verejná diskusia
V roku 1923 zaviedli nový štýl práce rady a zastupiteľstva a v rámci neho aj prístup občanov k správam, o ktorých mali rokovať. Dva týždne pred zasadnutím zastupiteľstva boli na košickom magistráte k dispozícii jednotlivé správy. Poslanci odhlasovali aj ďalšiu novinku. Bola ňou služba niektorého člena príslušnej komisie pri mestskom zastupiteľstva v kancelárii magistrátu, ktorý vysvetľoval občanom nejasnosti, odpovedal na ich otázky, prijímal návrhy a poznámky. Celý mesiac bol v učtárni mestskej správy v úradných hodinách k dispozícii občanom na verejné posúdenie rozpočet mesta. Vysvetlenie k nemu poskytovali členovia finančnej komisie, ktorá rozpočet posúdila a prijala. Jej úlohou bolo po verejnom posúdení zapracovať do správy k rozpočtu mesta pripomienky voličov a daňových poplatníkov. Táto prax pretrvala do roku 1938.
Prečo sa na fašiangy nesobášilo
Fašiangy roku 1923 boli kratšie, no plné zábavy, plesov, divadelných a filmových predstavení. Jednota divadelných ochotníkov Kollár sa predstavila vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach Moliérovou komédiou Scapincove šibalstvá a "Murgašova družina slovenských ochotníkov košických" hrou Jánošík, s ktorou sa predstavili aj v Prešove a Humennom Všetko sa nieslo v znamení veselých fašiangov, ešte aj film v Kinopalace Centrál v Košiciach mal názov "V omámení karnevalu". V kine Korzo na Hlavnej slzilo nad históriu lásky najmä dámske publikum pri premietaní filmu Lady Hamiltonová.
Podľa starého zvyku na fašiangy bolo najviac sobášov. Oddávna platilo, že ak sa dievčina, ktorá už má "svoj čas", nevydá v období fašiangov, zostane navždy na ocot. V roku 1923 nebol počas fašiangov ani jediný sobáš. Čudovali sa tomu aj kňazi. Tak, ako všetko má voju príčinu, mala ju aj absencia sobášov. Bol to pokyn Ministerstva financií ČSR, ktorý vstúpil do platnosti ešte v novembri roku 1922 a bol záväzný pre štátnych zamestnancov. Podľa tohto pokynu, ktorý vydali po úprave platov štátnych zamestnancov, ak sa niektorý muž ožení po novom roku 1923, nedostane podporu pre manželku, ako predtým. Tí, ktorí mali naplánovaný sobáš na fašiangy, sa oženili hneď po vydaní pokynu, koncom novembra a v decembri, takže podpora pre manželku bola aktuálna.
Starodávne mestské novosti z rokov 1882 a 1889
Štrajk predavačov chleba. Píšu o ňom 5. sept. 1882 noviny Kasschaner Zeitung, kedy sa zhromaždili na košickom námestí predavači chleba, predávajúci pri Urbanovej veži. Protestovali proti určeniu nového miesta predajných stánkov na trhu na Kasárenskom námestí. Hrozili celkovým zastavením predaja chleba.
Hygiena predaja potravín bola veľmi nízka najmä na trhoch a ich kvalita bola v niektorých dielňach tiež zlá, lebo ich falšovali. Preto sa od 9. septembra 1882 museli do kontroly dielní a predaja vložiť aj mestské inštitúcie: mestský lekár a súčasne hlavný hygienik, živnostenskí inšpektori a dôverníci mestskej živnostenskej rady a chemická kontrolná stanica.
Krabice na chlieb boli vynálezom Karola Rippera a propagovala ich tlač po zasadnutí mestského zastupiteľstva, ktoré bolo 22. septembra 1882. Vtedy schválili nový trhový štatút, ktorého súčasťou boli aj hygienické predpisy predaja potravín a chleba. Krabice boli určené na pečivo, ktoré sa vyberalo po jednom kuse, aby sa ostatné kusy nepochytali a aby tiež nevyschlo. Zároveň zastupiteľstvo povolilo predaj chleba na spoločnom trhu pri Urbanovej veži do jedenástej hodiny dopoludnia.
Novinka v cukrárňach. Živnostenský úrad v Košiciach rozhodol o práve majiteľov cukrární podávať aj kávu a čaj so zákuskami, aj samostatne s platnosťou od 13. marca 1889. Najelegantnejším miestom na košickom korze bola kaviareň a cukráreň Kriegelbech, v čase tejto novinky, po renovácii.
Čerstvé pečivo trikrát denne upečené na Hlavnej 108 v novej predajni a pekárni si mohlo kúpiť obecenstvo od 25. júna 1889. Kto chcel, mohol si dať upiecť chlieb z doneseného cesta.
Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
