Málokedy niekde udrel po stole. Radšej presviedčal, argumentoval
V Košiciach žilo alebo žije nemálo ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňujú históriu mesta. Zaslúžia si teda pozornosť, pripomenutie, krátke ohliadnutie za tým, čo zanechali. I preto sme pripravili nový publicistický cyklus, v ktorom každý prvý piatok v mesiaci prinesieme niečí životný príbeh. Vyrozprávaný či už ústrednou postavou alebo jeho najbližšími. Dnes sme na návšteve u bývalého kapitulného vikára ThDr. h. c. Štefana Onderka, ktorý 22. januára oslávil jubileum - 90. narodeniny.
Keď sme Š. Onderka opýtali, či nemá nejaké fotografie zo svojej dlhej éry služby Bohu, podarilo sa mu nájsť len niekoľko. Aj to len uložené v škatuli. Albumy nemá, pretože ako vtipne poznamenal, má sa natoľko rád, že sa nikomu neukazuje. Zato sa priznal, že má jedno veľké hobby - hubárčenie.
"Huby zbieram od jari takmer do prvého snehu. Mojím spoločníkom je štvornohý kamarát, pes Charlie, ktorý je tiež veľký ´hubár´. Občas síce odbehne a hodinu ho nevidím, no potom sa vráti a zase je chvíľku pri mne, aby ňufákom rozhrabával lístie a hľadal klobúčiky húb." Ešte viac ako ísť von miluje Charlie voziť sa v aute. I keď Š. Onderko vchádza autom len do dvora, aby ho zaparkoval, aj ten malý kúsok z ulice musí havkáč sedieť vo vozidle, poklebetil Š. Onderko na Charlieho. Dostal ho od brata a pôvodne sa volal Boby. Keďže však čaptavou chôdzou, a ešte viac, keď si sadol, smiešnym položením nôh pripomínal komika Charlieho Chaplina, pán vikár ho premenoval.
Bohoslovcom od roku 1934
Rodiskom Š. Onderku je Humenné. Narodil sa v rodine, ktorá bola podľa jeho slov bohatá na deti, bolo ich deväť, jedna sestra však zomrela, zato chudobná na majetky. "Nemali sme dom ani role. Dnes zo súrodencov žije už len sestra, ktorá býva 33 rokov so mnou. Otec bol železničným robotníkom, topičom v rušni." Železničiarskou horúčkou boli poznačení viacerí členovia rodiny. Pôvodne tak vyzeralo, že aj Štefan vstúpi do služieb modrej armády.
Potom sa všetko otočilo iným smerom. Už ako chlapček dennodenne chodil najprv na omšu do kostola, až potom do školy. V kostole, či keď bol ešte v základnej škole, ale aj neskôr, počas stredoškolského štúdia, často i miništroval. Keď pomohol pri založení katolíckeho skautingu a s ostatnými mladými začal lyžovať a chodiť na výlety, po skončení školy bolo jasné, čo bude robiť. "Hoci som čas prihlásenia sa do seminára premeškal, kanoník z nášho kostola intervenoval, a tak som sa po pohovore v roku 1934 dodatočne stal bohoslovcom košického biskupstva. Okrem štúdia som sa venoval svojim záľubám, hlavne športu a divadle."
Keďže sa v seminári na mikulášskych večierkoch vo veršovačkách dalo aj trošku kritizovať, Š. Onderko to využíval a občas si dovolil poukázať na podľa neho zastaralé veci, ktoré sa musia zmeniť. "To, že som kritizoval, sa niekedy obrátilo proti mne. Nie v zlom či trestami, ale mal som ukázať, ako to treba zmeniť. A tak zo mňa urobili precvičovateľa textov, organistu, neskôr hospodárskeho tajomníka i správcu seminárnej pivnice, kde bolo omšové víno pre všetky farnosti. K tomu, ak bolo treba, opravoval som elektrinu či mníškam spojazdňoval pokazený "bigľajz", teda žehličku." Všetko, čo robil, bral v pohode, páčilo sa mu to, a tak sa ani nenazdal ako mu štyri roky štúdia ubehli.
Prišiel však rok 1938, kedy po Viedenskej arbitráži Košice obsadili Maďari. "V prvej chvíli som nevedel, kde školu dokončím. Po rozhodnutí jej vedenia som sa dozvedel, že ma premiestňujú do spišskej kapituly. Tam som absolvoval 5. ročník a v roku 1939 štúdia ukončil. Pán biskup Vojtašák ma vysvätil a stal som sa kaplanom. Tak sa začala moja éra ´dušpastiera.´"
Poldruha roka bol kaplanom v troch farnostiach. Od 1. 12. 1940 sa jeho prvým samostatným pôsobiskom stal Lenártov, dedinka blízko poľských hraníc. Kostol bol malý, no už na pohľad nekaždodenný. Mal tvar rotundy a bol umiestnený vo farskej záhrade. Keďže ako dušpastier nemal veľa práce, pretože v dedinke žilo len 600 ľudí, mohol sa venovať aj iným činnostiam. Ako režisér Š. Onderko nacvičoval s ochotníkmi divadlo, bol zakladateľom kina i premietačom. Vytvoril potravné družstvo, pretože videl, že ľudia sú ako opustené ovečky, nemajú nikoho, kto by sa o nich staral. Spoločne s dedinčanmi, ktorí dali ruky, on predstavu a materiál, dokonca postavili most. Nech do kostola nemusia chodiť cez vodu alebo lávky.
V Lenártove bol farárom skoro 13 rokov. Tam prežil aj vojnu. Nemecký veliteľ býval priamo na fare, čo bola čiastočne výhoda, lebo ostatné nemecké uniformy mu dali pokoj. Š. Onderko sa tiež dozvedel, že Nemci majú označené domy, z ktorých je niekto v horách. Vtedajšiemu starostovi prikázali, že má nahlásiť mená mužov, ktorí nie sú ani doma, ani na fronte. "Veľmi sa bál byť zradcom, no ja som mu povedal, nech zoznam urobí a riadne podá na poštu. Mal mi však presne povedať, v ktorý deň tam list dá. Ja som sa potom postaral o to, že partizáni poštu prepadli a listy zlikvidovali. Starosta bol krytý, mal potvrdenie o podaní listu a ľudia z dediny zachránení..."
33 dní v žalári
Po vojne sa stal Š. Onderko pre isté skupiny tŕňom v oku, pretože ľudí organizoval, aby podporovali demokratov, ktorí sa po vojne ujali moci. Za údajnú protištátnu činnosť sa dostal na 33 dní do žalára. Keď ho pustili, ďalej bol farárom.
Po vymenovaní za dekanu okresu v roku 1952 sa stal o rok neskôr farárom v Bardejove. Pôvodne sa novému pôsobisku bránil. Aj keď na výpomoce do farnosti v Bardejove ako dekan chodieval, definitívne sa tam nechcel presťahovať. "Radšej som na motorke absolvoval 21 kilometrov z Lenártova do Bardejova, odslúžil svätú omšu i odučil náboženstvo na gymnáziu, no večer som sa vracal späť." K rozhodnutiu definitívne sa presťahovať do Bardejova najviac asi prispeli slová biskupa. Povedal mu, že keďže si vie nájsť prístup k ľuďom a od Boha má dané také vlastnosti, ktoré sú dnes pre prácu s veriacimi v okresnom meste veľmi potrebné, musí v Bardejove pôsobiť.
Okrem toho, že bol farárom, od roku 1954 sa stal i generálnym vikárom pána biskupa Čárskeho. Znamenalo to, že okrem činnosti farára v Bardejove musel na "týždňovky" dochádzal na výpomoc do Košíc. "Bolo to náročné, no radšej som cestoval hore-dolu, než by som opustil Bardejov. Hoci som v ňom pôvodne nechcel pôsobiť, postupom času som si toto historické mestečko veľmi obľúbil. Každého som tam poznal, každý poznal mňa. Bol som farárom, ochráncom pamiatok, športovým buditeľom a už vtedy aj sponzorom, pretože som všeličo možné v kultúre a v športe podporoval." (Dňa 19. 1. 2006 mu primátor Bardejova udelil Cenu primátora mesta za zásluhy a rozvoj mesta. Je to ocenenie celoživotnej všeobecne známej ekumenickosti.)
Š. Onderko medzi Bardejovom a Košicami "pendloval" do roku 1960, kedy prišlo definitívne rozhodnutie, že pôjde do Košíc. Mal sa tam stať farárom a popritom i generálnym vikárom. O dva roky neskôr, keď biskup Čársky zomrel, kanoníci sídelnej kapituly Š. Onderku zvolili za kapitulného vikára. Spravoval teda košickú Farnosť sv. Alžbety, aj celé biskupstvo od Nemeckého a Čopu z východu takmer po Starú Ľubovňu a dolu po Turňu nad Bodvou. Túto funkciu zastával od roku 1962 do roku 1990.
"Na práci bolo toho dosť, no s pomocou Božou sa mi, aspoň myslím, podarilo povinnosti zvládnuť a urobiť všetko, čo sa v tom čase urobiť dalo. Snažil som sa byť človekom medzi ľuďmi. Možno preto som si získal dôveru aj tých, čo sa na činnosť kňaza nepozerali najpriaznivejším okom," otvorene sa vyznal Š. Onderko, ktorý bol a zostal budovateľom porozumenia a dobrých ľudských vzťahov, pokoja a mieru národom na celom svete.
Zachraňoval Dóm
Podobne ako Š. Onderko podporoval šport i kultúru v Lenártove a Bardejove, pokračoval aj v Košiciach. Boli časy, keď sa celý športový život dial na druhom poschodí farskej budovy, keďže tam bolo sídlo Krajského výboru Československej telesnej výchovy. Každého prichýlil aj preto, lebo športu bol sám oddaný. Ešte v ľudovej škole začal lyžovať, neskôr bol katolíckym skautom, závodne hrával volejbal. Za koženou ako futbalista síce nebehal, no rád sa na futbalové zápasy pozeral. V Humennom, Bardejove a tiež v Košiciach nebol jediný "mač", ktorý by vynechal. Mal permanentky na Jednotu Košice i na hokejové zápasy.
Nechýbal ani na kultúrnych podujatiach, permamentky mal aj do divadla a Štátnej filharmónie, ktorú pomáhal na fare zakladať. "Mám rád ľudí, aj históriu. Asi aj preto som sa nebál postaviť sa za záchranu najznámejšej košickej kultúrnej pamiatky a kvôli nej zaklopať na ´správne´ dvere. Nechcem si nič privlastňovať, ale som rád, že sa mi podarilo dosiahnuť, aby bol Dóm sv. Alžbety vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a vtedajšia vláda na čele s dr. Petrom Colotkom všetky náklady na opravu uhradila zo štátneho rozpočtu."
Š. Onderko sám zohnal vhodnú škridlu na strechu dómu. Stálo to asi 7 miliónov. V Poľsku objavil dobrú firmu, čo sa pustila do záchrany exteriéru. Hlavne svätyne na východnej strane dómu, z ktorej opadávali niektoré časti. V interiéri zase reštaurovali oltár. Dóm to potreboval, pretože pri príchode frontu Maďari, ktorí vtedy vládli v Košiciach, oltár sv. Alžbety rozobrali, nechali len tzv. menzu. Všetky časti poukladali na nákladné autá a vyviezli do dedinky Hejce blízko slovensko-maďarských hraníc, kde mali biskupi svoje letné sídlo.
"Dlhé roky ležal oltár v debnách. Keď sa vrátili do Košíc, roky stáli, lebo nebolo nikoho, kto by nabral odvahu debny otvoriť. A tiež zobrať zodpovednosť za zreštaurovanie každého kúska. Až doktorka Mária Spoločníková sa za mojej pomoci do toho dala. To, že dnes oltár stojí v plnej kráse, ďakujeme najmä jej," zdôraznil Š. Onderko. Doktorke Spoločníkovej patrí vďaka aj za záchranu Košickej Kalvárie, ktorá je vo výklenku v južnej lodi dómu. "Ako farár, aj ako kapitulný vikár, som sa na záchrane dómu podieľal. Som šťastný, že sa to podarilo. Je to pre mňa od Najvyššieho, teda od Toho, ktorému celý život slúžim, veľký dar."
V roku 1954, keď sa mal Š. Onderko stať generálnym vikárom, povedal, že túto funkciu bude vykonávať len polroka. Nakoniec ju robil 36 rokov! Slovo nuda za svojho života nepozná. Nepamätá si ani, že by mal nejakého otvoreného nepriateľa, i keď prežil niekoľko režimov a zažil viacero vlád. "Nie vždy išlo všetko ľahko. Boli chvíle, keď sa aj v mojom prípade pri kontakte s okolím zaiskrilo. Vždy som sa však snažil hľadať také slová a také spôsoby, aby som bol vždy, v každej situácii, človekom."
Nepozná stres
Každodenný život Š. Onderka napĺňala práca a služba Bohu. Ani teraz, hoci má 90 rokov, nezaháľa. Chodí medzi veriacich a o 7. hodine pravidelne celebruje omšu v Kostole Ducha svätého na Južnej triede. Okrem toho má každú v nedeľu o pol desiatej slávnostnú omšu s kázňou.
A aké sú okrem práce recepty na dlhovekosť? "Treba vedieť chápať, čo sa okolo deje. A rozlišovať, čo sa dá zmeniť a čo ani pri vynaložení maximálneho úsilia nezmením. Preto sa nikým a ničím nedám vyhodiť z rovnováhy. Nepoznám stresy. Málokedy sa stalo, aby som udrel po stole. Radšej som presviedčal, argumentoval." Š. Onderka nikdy nikto nepočul povedať škaredé slovo, i keď ako chlapovi by mu to mohlo ujsť. "Prísne a celý život dodržiavam svoje povinnosti. Keď som išiel na omšu, ľudia si mohli v presnosti podľa mňa nastaviť hodinky. Dokonca, keď som došiel na birmovku skôr, čakal som pred dedinou, aby som sa k oltáru postavil na minútu presne. ´Presnosť zachovať a presnosť zachová teba,´ to je motto, ktorého sa celý život držím."
To platí i dnes. Keby z denného kolotoča "vypadol," stal by sa vraj z neho "troťkoš." Všetko musí do všetkého zapadnúť. Raňajkuje medzi ôsmou a pol deviatou, obeduje o trinástej, večeria o pol siedmej. Medzitým neje nič. V lete chodí do lesa, v zime každú voľnú chvíľu lúšti krížovky, aby si cibril myseľ. Počúva správy, číta. O 22. hodine ide spať, vstáva o piatej. Okrem presnosti sa riadi múdrosťou, ktorá v preklade z latinčiny znamená: "Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba."
"Verím, že všetko na zemi riadi Všemohúci. On rozhodol, aby som tu ešte bol a pôsobil. Prečo je to tak, neviem. Ale ďakujem," dodal ThDr. h. c. Štefan Onderko.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: V PONDELOK 30. 1. 2006
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
