Škoda, že Švajčiarky v hľadisku pišťali iba kvôli zázraku z Leonu
Keď sme vlani začiatkom leta v súbojoch s Rakúšanmi prvý raz v histórii vypotili postup na majstrovstvá Európy, na Slovensku zavládla hádzanárska eufória. Keď nám v sobotu 25. júna v Luzerne vyžrebovali súperov do bazilejskej B-skupiny, trochu nám spadla sánka. Dvojnásobní svetoví šampióni, Francúzi, úradujúci majstri sveta, Španieli, obhajcovia európskeho titulu, Nemci. Obľúbená slovná hračka - "skupina smrti" - sadla tejto spoločnosti ako uliata. A nebolo ťažké domyslieť si, kto sa môže pred smrťou prežehnať...
Čosi také, ako keby našich futbalistov na majstrovstvách sveta čakali v skupine trebárs Brazília, Holandsko či Anglicko... Schéma európskeho šampionátu hádzanárov je kúštik krutá, posledné mužstvá v štyroch základných skupinách zohnali totiž v ´cestovke´ zvanej EHF (Európska hádzanárska federácia) namiesto dvojtýždňového zájazdu do švajčiarskych Álp iba víkendový pobyt. Čo už za tých pár dní? Ledva začnete vnímať turnajovú atmosféru, už vás vyhadzujú z hotela. "Pre mňa bolo tých päť dní veľmi krátkych i dlhých zároveň. Je to relatívne. Vo Švajčiarsku sme boli síce krátko, ale spolu sme boli vlastne už mesiac predtým, iba sme zmenili krajinu," vraví skúsenejší z dvojice hráčov 1. MHK Košice na majstrovstvách Európy, 32-ročný Ján Kolesár.
Keď si uvedomíte, koľko ľudí sa na vás pozerá...
Za tým "iba" sú však zatiaľ najdôležitejšie dni slovenskej hádzanárskej histórie. Aj keď nijako slávne, máme za sebou premiéru na jednom z podujatí najvyššieho rangu. Trikrát hrali v bazilejskej hale Svätého Jakuba našu hymnu, trikrát sme sklonili hlavu pred zvučnejším súperom. Ale, stálo to za to. "Aj keď sme nezískali ani bod. Bolo to úžasné. Atmosféra i zápasy s takými súpermi," pritakáva stredná spojka reprezentačného tímu.
"To viete, že nervy pracujú, keď nastúpite do arény, kde osemtisíc divákov povzbudzuje svojho favorita. Pred takou kulisou som ešte nehral. Doľahne to na vás aj v polovici zápasu, keď si uvedomíte koľko ľudí sa na vás pozerá," bol to zážitok aj pre 21-ročného Martina Farkašovského, ktorý si užíval každú minútu strávenú na vzácnej palubovke. "Je to pre mňa nesmierna skúsenosť. Očakával som totiž, že tréner Hatalčík zoberie na šampionát troch pivotov, ale on vzal jednu spojku navyše. A musím úprimne priznať, že trošku mi nahralo do karát zranenie Stana Demoviča," ´vyfasoval´ mladý Košičan sadu troch dresov s číslom 18. Napokon sa dostal na ´pľac´ v zápase s Francúzmi a potiahol pár útokov i proti Španielom. No nie celkom tak, ako si predstavoval. "Človek by nikdy nemal byť spokojný sám so sebou, a ja musím povedať, že tie zápasy mi určite nevyšli."
Azda dozvuky zranenia, azda tréma nováčika. "Aj jedno aj druhé. To zranenie ramena je už chronické, nedovoľuje mi strieľať naplno. Menej ho cítim až niekedy v polovici zápasu, keď sa to extrémne zahreje. Preto je pre mňa najbolestivejšia predzápasová rozcvička. Aspoň čiastočne pomôže nejaká emulzia, hrejivka, ktorú mi doň masér vtiera. Žiadne vyšetrenie však neukázalo, čo tú bolesť spôsobuje," nemohol sa mladý hádzanár ukázať pred švajčiarskym publikom v plnej kráse. "Svoje si vzala aj nováčikovská daň. Myslím, že každý z nás nastupoval pred takou kulisou a proti takým mužstvám s rešpektom. Bolo to pre nás ponaučenie."
"Určitá nervozita tam bola," priznáva i jeho klubový spoluhráč Ján Kolesár, že takýto turnaj pôsobí aj na nervovú sústavu ostrieľanejších borcov. "Ale že by sa mi triasli kolená pred takými súpermi, to nie. Skôr som cítil väčšiu zodpovednosť, ako pri iných, obyčajnejších zápasoch. Pred podobnou kulisou som už hral, i keď to bolo dávnejšie, ešte za čias nebohého Papiernika, keď sme nastúpili v pohárovom zápase s Vitrolles v Marseille."
Reprezentačnej osmičke sadol vo Švajčiarsku najmä posledný súper - Španieli, ktorým po šikovných prienikoch nastrieľal šesť gólov. Do robustnej obrany majstrov sveta sa púšťal aj s vedomím, že jeho x-krát zlomenému nosu stačí, keď mu jedno z tých chlapísk po ňom iba brnkne, a môže to rovno zabaliť. "Nestíhali. Keby som to robil pomaly, určite by som po ňom dostal," smeje sa košický hádzanár. "Posledný zápas som bol už v pohode. Proti Francúzom sme boli všetci nervózni, proti Nemcom to bolo oveľa lepšie a proti Španielom už nebolo čo stratiť."
Boli sme vraj sympatickí
Tak, ako jeho výkony, menil sa aj ohlas divákov i odbornejšej verejnosti na vystúpenie nováčika na najvyššom európskom fóre. "Boli sme vraj sympatickí," vraví košický kapitán. Nielen po hádzanárskej stránke. Nikomu nemohlo uniknúť pišťanie zo ženských hrdiel, keď nejakú zo svojich parád predviedol mladík na ľavom krídle. Trochu útly chlapec so šticou neposlušných vlasov na hlave zlomil srdce nejednej z miestnych diev. "To jačanie, keď bol Martin Straňovský pri lopte, sme počuli. Boli to Švajčiarky, ale iba taká platonická láska," uškŕňa sa Martin Farkašovský. "Volali ho zázrak z Leonu. (Benjamínok slovenskej reprezentácie hrá za Ademar Leon v španielskej najvyššej súťaži - pozn. red.). Ale nik mu tú popularitu nezávidel. Aj tak sa nevyhol povinnostiam mladých a lopty, či pitie musel nosiť ako ostatní," tvrdí Ján Kolesár, že nejaká hierarchia musí byť zachovaná aj v národnom mužstve. "Niežeby to bola tvrdá ruka nad mladými, ale nejaká úcta tam musí byť."
Ani syry ich neprebudili
Organizácia šampionátu vraj klape (turnaj končí až v nedeľu) na jednotku, ako povestné švajčiarske hodinky. "Chlapci, ktorí tam pôsobia, Rado Antl či Peter Hlavtúr, boli sami príjemne prekvapení. Podľa nich sú Švajčiari na veľa, vraj sú ešte väčší nacionalisti ako Američania, ale počas nášho pobytu sme to nepocítili. Organizácia bola perfektná. Ubytovanie, presuny na tréningy a zápasy, vybavenosť haly i šatní, všetko bolo na úrovni. O čo si požiadal, to si dostal. Do písmena," tvrdí Martin Farkašovský, že predĺžený víkend pod Alpami nemal chybu. "Ani hotel Radisson, kde sme bývali spolu s Francúzmi. Aj strava bola výborná, na raňajky švédske stoly, takže každý si mohol nabrať koľko len chcel. Som však zvyknutý z domu, že neraňajkujem, takže oželel som aj tie ich vynikajúce syry. Maximálne kávička, pomarančový džúsik. Viem, nie je to veľmi zdravé, ale pred školou do seba nič iné nedostanem. Radšej si trochu dlhšie pospím. Nie som však sám v mančafte, permanentne neraňajkujúci sme piati či šiesti. Raz však boli raňajky povinné, to keď sme hrali už o druhej, tak som ochutnal aj syry. A veľmi mi chutili."
Mesto troch štátov
Bazilej je zaujímavé mesto, nielen preto, že tam kedysi bratislavský Slovan porazil slávnu Barcelonu a vyhral Pohár víťazov pohárov. Skôr preto, že sa rozprestiera v troch štátoch. "Priamo v meste je hranica s Nemeckom i Francúzskom," nestretol sa Martin s podobnou raritou. Nečudo, že počas zápasov Slovenska s Francúzmi či Nemcami bol pomer fanúšikov v hľadisku haly Svätého Jakuba 1:1000. Jeden náš na tisíc Nemcov. "Im stačilo sadnúť na bicykel a boli v hale." Naši to mali predsa len kúštik cez hory a doly. "Ale aj tak tam bola kopa Slovákov," zaregistroval ich v hľadisku i zákulisí Ján Kolesár. "Prišlo sa pozrieť, aj nás povzbudiť, veľa hráčov, ktorí pôsobia v cudzine, či už priamo vo Švajčiarsku alebo aj inde. Stretli sme tam Martina Valenta, ktorý hrá v druhej francúzskej lige, alebo Martina Vala, ktorý strieľa góly v druhej nemeckej bundeslige. Pár ľudí prišlo aj zo Slovenska," museli však nováčikovia na ´sumite´ európskej hádzanárskej elity bojovať s presilou. Početnou v hľadisku, výkonnostnou na ihrisku.
Outsider B-skupiny žiaden zázrak neurobil, vlastne len do bodky splnil to, čo sa od neho očakávalo. Na stupnici hádzanárskeho teplomeru ostal prakticky na nule, výsledky ani výkony sa nevychýlili ani do plusu, ani do mínusu. Že to mužstvo od začiatku do konca deptali zranenia a posledný duel so Španielskom preto dohrávalo v zostave, v akej už asi v živote nebude, nezaujíma ani upratovačku v bazilejskej St. Jakobshalle. Bol to náš problém.
A problém bude niečo podobné zopakovať. "Ja však verím, že z vlaku, do ktorého sme nastúpili, už nevypadneme." Martin Farkašovský je presvedčený, že slovenská reprezentácia nepovedala na podobnom podujatí iba prvé, a zároveň posledné slovo. Trebárs už o rok v Nemecku, kde sa chystá sviatok svetový, by mohla, v prípade priaznivého žrebu, opäť ukázať trojfarebnú kolekciu svojich dresov. Azda aj kvalitnejších, ako v Bazileji. Aby sme sa nemuseli hanbiť, že zo zle nažehlených čísel zostanú v zápale boja iba franforce, čo sa prihodilo Hlavtúrovi v súboji s Nemcami. "To boli len tie modré, na druhý deň, proti Španielom, sme si obliekli biele a boli už v poriadku. Nech sú však hocijaké, pre každého z nás budú cennou pamiatkou na tento šampionát. Mohli sme si nechať všetky tri."
Boli s nimi doma skôr, než si tí najlepší stihli podeliť medaily. Košičania svorne tvrdia, že najcennejšie zavesia na krk Španielom. Prečo nie, ani pre nás to nebude zlá vizitka, veď sme s nimi neobstáli najhoršie...
Bohuš MATIA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
