Komu sa neušlo miesto v izbách, musel spať na chodbe či schodoch

Od 20. januára tohto roku funguje na Rázusovej 37 dočasný bezplatný útulok pre bezdomovcov. Zriadilo ho Mesto Košice ako záchytný bod pre ľudí bez strechy nad hlavou, nech v krutých mrazoch nepomrznú v košických uliciach.

I keď v prvé dni útulok nebol plný, správa o jeho existencii sa rýchlo rozšírila a cez uplynulý víkend v ňom útočište pred nepriaznivým počasím hľadalo vyše 60 ľudí. Keďže to bolo viac ako je jeho kapacita, niektorí opozdilci sa do izieb nedostali a museli spať na chodbách. Dve ženy sa veľmi rady uložili s dekami len na schodoch. Vždy to bolo lepšie ako keby mrzli vonku.

V pondelok sme sa do útulku vybrali i my. Chceli sme sa zoznámiť s chodom zariadenia fungujúceho čosi viac ako dva týždne. A pokiaľ sa nájdu ochotní rozprávači, tak aj bližšie spoznať niektoré z osudov ľudí, čo sa ocitli na bolestivom dne. Teplomer ukazoval mínus 8 stupňov Celzia, keď sme niečo po pol siedmej večer prišli k rohovému rodinnému domu. Postávalo pred ním niekoľko ľudí. Kto mal čo fajčiť, bafkal, ostatní len podupávali nohami a čakali, kedy príde na nich rad a budú sa môcť zapísať, že v útulku mienia nocovať. Službu mal Juraj Gunár, ktorý pár minút pred naším príchodom vystriedal kolegu z dennej zmeny. V zariadení je čosi ako správca. So sociálnou prácou má skúsenosti, lebo je štatutárom občianskeho združenia Košickí Rómovia, sídliacom na Luníku IX a dva roky sa v ňom venoval sociálno-právnemu poradenstvu.

Hneď po prevzatí služby začal zapisovať prichádzajúcich. "V zošite večer zaznamenávam ich príchod, ráno odchod, aj čísla občianskych preukazov, ak tento doklad totožnosti majú. K tomu evidujem, kto čo na noc dostal. Okrem lôžka, ktorým sú niečo ako vojenské nosítka, prideľujeme nocľažníkom i deku..." J. Gunár rozprávanie prerušil, pretože starší muž, ktorý už bol ubytovaný, sa zaujímal, či sa v kope oblečenia, čo dodala charita, nenájdu nejaké nohavice, prípadne aj čiapka. "Teploty sa nie a nie zmierniť, a ja nemám nič teplé, keď ráno odídem," tvrdil záujemca o šatstvo. J. Gunár mu nohavice ponúkol, ale čiapku nemal. Len čelenku chrániacu najmä uši, ktorú muž odmietol. Má vraj už svoje roky na to, aby vyzeral ako indián...

Niektorí sa, ako pokračoval J. Gunár, do útulku prídu len vyspať a ráno idú opäť do ulíc. Zopár ľudí tu však trávi aj celý deň. Najmä takí, čo prespávali vonku a boli vystavení chladu, si túto možnosť bývania vážia. I keď vedia, že je dočasná a až mrazy pominú, útulok sa zatvorí. J. Gunár musel rozprávanie prerušiť, pretože prišla ďalšia záujemkyňa o prenocovanie. Žena v rokoch, sivé vlasy jej vykúkali spod šatky, zato veselosť ju neopúšťala. Hoci sa posťažovala, že niektorí z rodiny majú strechu nad hlavou, no pre ňu sa tam miesto nenájde, vzápätí sa radostne objímala s ďalšou ženou približne v jej veku. Tá už mala nocľah zabezpečený a len zbehla dolu, aby jej J. Gunár uvaril čaj. V útulku sa aj táto služba poskytuje.

"Dnes spím s vami," zvestovala ubytovanej. "U vás je teplejšie a dúfam, že tam bude aj tichšie. Nemám chuť zase počúvať vystrájanie niektorých, čo sa popijú a potom nedajú ostatným spať." To, že poniektorí nocľažníci sa nevedia vpratať do kože, potvrdili s neskrývanou zlosťou aj ďalší bývajúci z útulku. Boja sa hlavne toho, že kvôli vystrájajúcim sa nakoniec zariadenie zatvorí, na čo doplatia tí nevinní a vzorne sa správajúci.

Do útulku prichádzali ľudia rôzneho veku, od 20-ročných mladíkov po zrelých šesťdesiatnikov. Väčšinu tvorili Rómovia, ktorí sa z rôznych dôvodov ocitli bez miesta, kde by mohli zložiť hlavu. Okrem správcov je od večera do rána zabezpečená aj prítomnosť mestského policajta. Aj muž v uniforme tam musí byť. Kvôli udržaniu poriadku a pokoja pre tých, čo vidia v útulku hlavne obrovskú šancu prežiť nemilosrdnú zimu.

Naleteli "realitke" a skončili na ulici

Celý čas, kým sme boli v útulku, sme na jednom z lôžok zložených na chodbe neďaleko vchodu registrovali staršieho muža v čiapke. Všímal si, čo sa deje okolo neho, ale sám sa takmer nikam nepohol, iba sedel na jedných z nosítok. Vyzeralo to, že sa snaží uchrániť pred ostatnými "vybojované" miesto, kde sa bude môcť vyspať. Ručičky na hodinách totiž ukazovali niečo po ôsmej večer a do útulku prichádzali ďalší záujemcovia o nocľah. "Záverečná" tam totiž nie je stanovená. Ľudia prichádzajú, kedy kto to ako stihne. Už sa stalo, že aj o jednej v noci jedného prichýlili.

Muž v čiapke sa predstavil, že je Dezider a na ulici je v porovnaní s inými pomerne krátko. Len štyri mesiace. No akurát v najhoršom čase, keď začala zima. "S manželkou sme mali jednoizbový byt. Jedného dňa prišiel za nami človek, ktorý sa predstavil, že je z realitky. Ponúkol nám, že ho môžeme vymeniť za rodinný dom v istej dedinke neďaleko Košíc. Prečo by nie, spýtali sme sa sami seba. Súhlasili sme." Pán Dezider podpísal príslušné papiere a aj s manželkou sa presťahovali do rodinného domu. No "realitka", a teda ani oni, nemali od domu žiadne doklady, a tak boli z neho veľmi rýchlo deložovaní.

"Na staré kolená, mám 66 rokov, sme prišli o byt aj o dom. Súdiť sa nemôžeme, pretože notárovi sme všetko podpísali. Manželka býva u brata, ja sa pretĺkam, kde sa dá. Keď ma o jednej v noci vyhodili zo stanice, párkrát sa mi podarilo spať v telefónnej búdke. Pokiaľ tam voľné miesto nebolo, išiel som pod most alebo som sa zložil na lavičke." V tuhej zime si dával pán Dezider niekoľko kartónov, aby ho pri ležaní aspoň trochu chránili od priameho dotyku so zemou. "Takýto život nie je ľahký. Ešteže som teraz tu, v útulku."

Uvažuje však, že kým zima trvá, zrejme sa pokúsi dostať do Bratislavy. Prečo? Železničnú stanicu tam nezatvárajú a je viac ako pravdepodobné, že v stanoch, ktoré sú tam postavené, je o trošku viac miesta.

Potuluje sa tri roky, ale ešte nežobral

K momentálne stálym obyvateľom útulku patrí pán Peter. Aspoň tak sa predstavil. Na pravej ruke jeden prst zaviazaný a keď chodil, nohy dosť ťažko niesli telo. "To všetko zima. Niečo mi urobila s nechtom na prste. Keď som ho chcel napraviť, potiahol som a necht mi ostal v ruke. Zato sa namiesto neho objavila bolestivá živina. No a nohy? Zmrzli mi v tej hroznej zime. Ešte šťastie, že som o palce neprišiel. Potrvá však dlho, kým sa ako tak upravia," rozhovoril sa o svojich telesných bolestiach muž, ktorý sa nechcel dať odfotiť.

O duševných sa mu hovorilo oveľa ťažšie. Pôvodne mal trojizbový byt. V jeden deň sa objavil človek, ktorý mu navrhol, že ho presťahuje do menšieho, dvojizbového, a rozdiel mu vyplatí na ruku. "Samozrejme, že išlo o podvod. No to som zistil až potom, keď ma z bytu dostal preč, ale žiaden rozdiel mi nevyplatil. To sa stalo pred troma rokmi. Odvtedy som na ulici." Pán Peter je rozvedený a bývalá manželka o jeho osud nejaví záujem. Ešte dobre, že deti má už dospelé, takže sa s ním nepretĺkajú ulicami, ale stoja na vlastných nohách.

"Čakám na súd, pretože som celú vec s bytom podal na šetrenie. I keď neviem, kedy sa pojednávania dočkám, pretože súdy majú času dosť. Správajú sa podobne ako mnohí ľudia, ktorí môj osud berú tak, že, keď som si niečo navaril, tak nech pykám. Ich to nezaujíma. Nemôžem síce hádzať všetkých do jedného vreca, ale viacerí by sa tam mali ocitnúť."

Za tri roky, čo je jeho perinou často len obloha, pán Peter zažil všeličo. I to, že ho zovšadiaľ, kde hľadal miesto, aby sa mal kde zložiť, nekompromisne vyhodili. Ešteže sa nájdu aj dobré duše. V posledných dňoch sú to hlavne mníšky, ktoré mu aj rany ošetrujú, aj nejaké oblečenie už podarovali.

Život na ulici naučí človeka mnohému. Pán Peter je rád, že za celý ten čas ešte na neho nikto nezaútočil, ani ho nikto neokradol. Nebolo by síce veľa toho, čo by mu mohli zobrať, no aj tých pár vecí, čo má, sú pre neho bohatstvom. "Nejaké koruny síce dostávam, no na prežitie to nestačí. Keď mi niekto niečo sám ponúkne, zoberiem si to a som vďačný. Ale, aj keby som bol úplne na dne, určite by som vás nezastavil a nepovedal: ´pani zlatá, prosím, nemáte nejaké drobné...? To by som nikdy nedokázal. Nemám na to," priznal sa človek, ktorý, a to nie je tak dávno, mal aj bývanie, aj prácu. V rámci znižovania stavu ho však z firmy prepustili a odvtedy, čo prišiel aj o byt, sa pán Peter, ktorému tiahne na päťdesiatku, nevie pozbierať.

Prespávali pod mostom, vo vagónoch i na stavbe

V izbe na poschodí sme v útulku pri úpravách na nočný spánok zastihli kompletnú rodinu. Alebo, aby sme boli presnejší, tie rodiny boli dve. Staršiu tvorili pani Verona s manželom Štefanom, mladšiu ich tehotná dcéra Oľga s partnerom Karolom. Ten sa ako prvý začal sťažovať na ťažký život, i na tzv. "kopačkárov." Toto meno dáva každému, kto do nich, bezdomovcov, kope. Nech má uniformu alebo nie, Karol si myslí, že ak sa človek bez strechy nad hlavou kdesi uloží, hoci aj na zem, vždy je človekom a poslať ho preč sa dá aj inak ako kopancami.

"My sme ich dostali niekoľko. Moja žena je pritom tehotná. Čo keby sa niečo stalo jej alebo malému?," pokračoval mladý muž v ponosovaní sa. "Toto je naše druhé spoločné dieťa, ktoré by sa malo každú chvíľu narodiť. (Možno, že v čase vydania tohto článku sa bábä už aj narodilo - poznámka redakcie). Jedno dieťa už máme v domove. Nemohli sme sa oň starať, pretože nemáme dom ani byt. Žijeme, kde sa dá."

Karol býval v dedine neďaleko Košíc. Doteraz tam má trvalé bydlisko. Nevlastná matka, kým bol vo výkone trestu, dom predala. Nejaký kúsok pozemku by sa v dedine aj teraz našiel, takže zbudovať by sa mal kde, keby ... Keby mal peniaze. "Tie nemám ja s Oľgou ani svokrovci. Ešteže sme teraz tu. Boh bol s nami a umožnil nám nájsť si bývanie v tomto útulku," uzavrel Karol svoje rozprávanie.

Budúca mama Oľga sa celý čas len pozerala a počúvala, čo jej partner rozpráva. Sama sa do debaty nezapájala, bolo evidentné, že on je hlavou rodiny. Dozvedeli sme sa akurát to, že hoci má jedno dieťa v ústave, nechce, aby tam skončilo aj druhé. "Po jeho narodení asi pôjdem do azylového domu na Adlerovej ulici. Dúfam, že ma tam prijmú." To, že aj toto riešenie je len dočasné, si Oľga uvedomuje. A čo bude ďalej, nevie. A ani sa nad tým nezamýšľa. Prvoradý je pre ňu teraz pôrod.

Pani Verona s manželom Štefanom a dcérou Oľgou, posledné roky aj so zaťom Karolom, bývajú kde sa dá už vyše osem rokov. Spočiatku byt mali, ale manžel málo zarábal, a tak nevládali platiť všetko, čo s bývaním súviselo. Istý čas sa nasťahovali k svokre, ale ani tam to nebolo ono. Nakoniec ich, aj s dvoma malými deťmi, vyhodila na ulicu. "Mala som síce šťastie, pretože na Ťahanovciach som dostala štvorizbový byt, no dlho som sa z neho netešila. Kvôli peniazom, pretože som nevládala platiť, som aj o ten prišla."

S dcérou Oľgou a manželom Štefanom prespávala pani Verona dlhý čas pod mostom pri Hornáde, kde sa stavala veľká križovatka Prešovská-Sečovská. "Keď bola dcérka malá, viackrát sa mi stalo, že policajti, ktorí vedeli, že tam žijeme, mi dali lístky na jedlo. Vedeli o nás preto, lebo sme si občas, aby sme sa zohriali, urobili oheň."

Ešte viac ako zimy sa pani Verona obávala vyholených hláv, ktoré sa tam občas objavili a robili "poriadky." Vtedy zobrala Oľgu a utekala, kde sa dalo. Párkrát sa potajme ukryla aj do vagónov, len aby sa im nič nestalo. "Asi dvakrát som sa skryla do búdky na zastávke a tam som od žiaľu i strachu plakala." Hrozné je pre pani Veronu to, že z rodiny už nemá nikoho blízkeho, pretože jej pomreli mama, otec i brat. Nemá sa teda kde uchýliť, ani na pleci koho poplakať.

Jej manžel Štefan prišile o prácu a odvtedy sa mu nikde zamestnať nepodarilo. "Žijeme len z toho, čo dostaneme od štátu. Keď tento útulok zavrú, budeme trošku na stanici a až sa celkom oteplí, tak opäť najmä pod mostom. Alebo sa pokúsime nájsť nejakú chatu a až dostanem nejaké peniaze, ktoré si vybavujem, snáď budeme bývať tam. Určite sa nájde niekto, kto nám to dovolí," priblížil kontúry budúcnosti pán Štefan.

Istý čas tieto dve rodiny prebývali aj v rozostavanej budeove v areáli nemocnice na Terase. No keďže tam sa začína stavebný ruch, toto "bývanie" im definitívne odpadá.

LIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári