Marián Pivarník z Michaloviec, ktorý na 5 mesiacov vymenil Slovensko, plné výdobytkov za krajinu, kde sa spôsob života obyvateľov za možno tisícročia zmenil len veľmi málo.

Aj dnes sú v Sudáne realitou ľudia, bývajúci v jednoduchých malých, hlinených obydliach kruhového pôdorysu s jednou miestnosťou pokrytých slamou, bez nábytku... Ľudia, z ktorých mnohí nevedia písať, dokonca nepoznajú ani svoj vek, chodia peši, väčšinou bosí, netušiac čo je počítač, internet, televízia či telefón ale ani tkáčsky stav, pluh, motyka či nožnice ..

"Ale myslím si, že aj napriek tomu, že často nemajú zabezpečené ani základné životné potreby ako potrava, odev, obuv či bývanie, sú spokojní a šťastní. Len v januári roku 2005 sa tam skončila vyše 20 rokov trvajúca občianska vojna. Jej zdrojom boli spory medzi Arabmi - islamským Severom a čiernymi Afričanmi - kresťanským Juhom."

Do Južného Sudánu sa dostal ako jeden z viacerých slovenských lekárov, ktorí tu poskytujú zdravotnú starostlivosť často ako jediní pre veľkú spádovú oblasť v nemocniciach v Mapuordite, Nyamlleli, a Gordhime. Zo Slovenska ich vysiela Trnavská univerzita a Univerzita sv. Alžbety. okrem Sudánu chodia aj do Kene a Kambodže: "Striedajú sa v asi tri až šesť mesačných intervaloch, ja som tam bol prvýkrát." Do Južného Sudánu priletel v júli a pôsobil v oblasti Gordhim, kde je malá nemocnica zo spádovou oblasťou veľkou ako niekoľko našich okresov.

Nemocnicu vybudovali z príspevkov aj slovenských charitatívnych a dobročinných organizácii a je jedným z mála murovaných objektov. Organizačne ju spravujú rehoľné sestry kongregácie misionárov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. "V nemocnici je zriadená ambulancia pre deti, dospelých, chirurgická ambulancia, malé laboratórium s jedným zrkadlovým mikroskopom, výdajňa liekov a lôžková časť pre TBC a malomocných pacientov. Pre akútne stavy sme mali len asi 10 lôžok. Prístrojové vybavenie v nemocnici je veľmi skromné, nie je k dispozícii röntgen, o ultrazvuku či CT ani nehovoriac. Na miestne pomery je to však najmodernejšia a najlepšie vybavená nemocnica. Ja som pracoval v chirurgickej ambulancii a kolegyňa lekárka mala na starosti detskú. Čakáreň bola vonku - v tieni pod stromom na nemocničnom dvore. V areáli je vo výške asi 5 metrov umiestnená plastová nádrž, kam sa prečerpáva voda pomocou čerpadla zo studne a potom samospádom cez potrubie priteká aj do priľahlých objektov - takže sme mali umývadlo s tečúcou vodou v obidvoch ambulanciách, dokonca aj v izbách."

Priznáva, že tam je to luxus, domorodci za vodou musia chodiť peši aj niekoľko kilometrov k studniam, ktoré vyhĺbili medzinárodné humanitárne organizácie alebo vláda. Keďže v krajine neexistuje pevná telefónna sieť, mobily ani pošta, kontakt lekára s rodinou bol obmedzený: "Používali sme špeciálny telefón, napojený na satelit. Domov som posielal SMS správy alebo telefonoval raz - dvakrát za týždeň asi po päť minút."

V Južnom Sudáne nie je takmer žiadny priemysel a je málo rozvinutý obchod. Slováci preto museli "vyjsť" s tým, čo si doniesli z domu alebo čakať na potraviny a lieky, ktoré im dovážali lietadlom z Kene asi raz za dva mesiace. Najbližší trh bol asi 3 kilometre, ale sortiment ponúkaných výrobkov bol veľmi skromný. "Chlieb ako ho poznáme my, zemiaky či mlieko, sú tam vzácnou pochúťkou alebo snom. Základom jedálnička je kaša medida, ktorá sa varí z kukuričnej múky alebo čapaty lokše, upečené z múky. Miestni obyvatelia pestujú na malých políčkach pri svojich obydliach podzemnicu olejnú, sezam a duru, čo je rastlina podobná kukurici. Z nej sa získava zrno podobné prosu, ktoré drvia v drevených mažiaroch a takto si dorábajú múku na každodennú potravu. Chovajú kozy, kravy a ovce, ktoré sa voľne pasú po okolí."

Za zmienku stojí aj nemocničná kuchyňa - ohnisko prikryté plachtou, upevnenou na 4 koloch, okolo ktorého sa od rána zvŕtali dve domorodé kuchárky... Cestovanie, návštevy či len stretnutie s kolegami nie sú jednoduché. Najbližšia nemocnica, kde tiež pôsobia slovenskí lekári, je v Nyamlelli vzdialenom asi 80 kilometrov od Gordhimu. Cesta trvá terénnym automobilom asi 4 hodiny, bicyklom asi 8, ale v období dažďov je nepriechodná a aj v období sucha sa musí prejsť asi 200 metrov dlhým močaristým, bažinatým, nebezpečným úsekom a nakoniec prebrodiť alebo preplávať rieka: "Domorodci chodia všade peši, v lepšom prípade na bicykli. Vzdialenosti sa preto nemerajú na kilometre, ale prepočítavajú na dni pochodu alebo cesty na bicykli."

Slovenskí lekári začínali ordinovať ráno okolo deviatej, kedy už v čakárni pod stromom a na dvore čakali desiatky pacientov v početnom doprovode rodinných príslušníkov. Niektorí sem "cestovali" na vlastných aj 4-5 dní, ťažké prípady priniesli na nosidlách z konárov stromov či podomácky vyrobených kreslách, ktoré pripojili na bicykel: "Denne sme ošetrili okolo 150 pacientov. V období dažďov, kedy je veľmi vysoký výskyt malárie, moja kolegyňa ošetrila až 90 detí denne. Najčastejšie sme sa stretávali s maláriou, infekciami dýchacích ciest a rôznymi druhmi parazitárnych ochorení. Výnimkou neboli ani popáleniny z ohňa či vriacej vody, keďže sa tam varí na priamom ohni. Časté boli aj rôzne zápalové, hnisavé ochorenia kože a podkožia. "

Nezriedka riešil aj úrazy, na európske pomery naozaj unikátne: "Vyskytli sa aj poranenia oštepom alebo staršie strelné poranenia ešte z čias občianskej vojny, uhryznutie hadom či škorpiónom nie je zriedkavosťou, zlomeniny sa však vyskytujú menej často ako na Slovensku."

Zdravotnícke služby sa poskytujú bezplatne, neplatia za ošetrenie, ani lieky. Najčastejšie sa predpisujú antimalariká, antibiotiká, antiparazitiká a antipyretiká (proti horúčke) pričom sa stáva že sa zásoby niektorých liekov mínu skôr ako dorazí zásielka nových.

Väčšina ošetrení vyžadovala prekladateľa z domorodého jazyka Dingo, ktorým sa tu hovorí, do angličtiny: "V južnom Sudáne nemajú rodné listy, občianske preukazy, karty ani karty poistenca. Negramotnosť je tam vysoká, mnohí nepoznajú ani svoj vek. Údaje o veku a roku narodenia sme určovali a písali do zdravotnej dokumentácie iba odhadom a po dohode s pacientom a príbuznými. Iba máloktorí majú hodinky a preto zabezpečiť užívanie liekov pacientom doma, v pravidelných časových intervaloch napríklad každých 6, 4, 8 alebo 12 hodín, je dosť problematické. Plastové vrecká, do ktorých sa lieky dávkujú, sú preto označené značkou východ Slnka, poludnie, západ Slnka a Mesiac - noc. Pod každou značkou sa napíše číslica alebo nakreslia značky, čo znamená počet tabliet a čas kedy, ich má pacient užiť."

Najvyčerpávajúcejším obdobím, ktoré poriadne vyskúšalo odolnosť oboch lekárov, bol čas malárie, ktorú prenáša komár rodu Anopheles: "Chodili k nám celé rodiny. Doteraz nie je k dispozícii očkovacia látka proti malárii. Preventívne užívanie antimalarík a ochrana kože pred poštípaním komármi odevom alebo repelentmi nemusí byť vždy 100% účinné. Ročne na maláriu v Afrike umiera asi milión detí. Dá sa liečiť, ale aj po prekonaní ochorenia a liečbe vzniká iba krátkodobá imunita a človek môže ochorieť po určitom čase opakovane. Prejavuje sa zvyčajne vysokou horúčkou, triaškou, bolesťami hlavy, brucha, v ťažkých prípadoch bezvedomím ale klinický obraz môže napodobňovať obraz ktoréhokoľvek infekčného horúčkovitého ochorenia." Lekár dodáva, že aj on sám sa stal jej obeťou. Slabosti a dvojdňovej horúčke najskôr nepripisoval dôležitosť, ale neskôr si dal urobiť testy, ktoré potvrdili diagnózu: "Dostal som sa z toho, dúfam, že bez väčšej ujmy."

Sudánci chodia väčšinou bosí a muži aj s oštepom v ruke alebo so samopalom na ramene, ženy s plastovou nádobou na vodu alebo raždím na hlave: "Muži z kmeňa Dingo si dodnes na vyholenej hlave robia nožom dva až tri rovnobežné rezy na koži, smerujúce z čela šikmo hore dookola hlavy. Keď sa rana vyhojí, jazvy vytvárajú rovnobežné čiary po obvode hlavy, ktoré považujú za ozdobu. Ženy si podobné "ozdoby" robia na koži brucha a hrudníka, kde si tenkou ihlou vypichajú rôzne obrazce. K ďalšej tradícii Dingov, ktoré už pomaly zanikajú, patrí vytrhávanie predných zubov spodného zuboradia, čo je určitý poznávací znak Dingov." Keďže do Sudánu dodnes "nedorazil" tkáčsky stav, látky tam nepoznajú - ženy ešte donedávna chodili v sukniciach z trávy alebo palmových listov, dnes ich nahrádzajú pestré šaty a šatky na hlavách.

Napriek kresťanskému náboženstvu tu pretrvalo mnohoženstvo, podľa lekára to možno súvisí práve s vojnou, v ktorej zahynulo veľa mužov: "Ale je to aj tradícia. Ženy sa vydávajú v 14 - 16 rokoch, ich úlohou je starať sa o domácnosť a deti - v jednej rodine je ich 5 - 7 aj viac." Zaujímavosťou je, že otec za dcéru požaduje protihodnotu - jej výška sa dohodne ešte pred svadbou a väčšinou sa "vypláca" v naturáliách, najčastejšie kravách, ktorých počet sa pohybuje od 20 do 120.

Sudánske rodiny žijú v chatrčiach kruhového pôdorysu z hliny, ktoré sú pokryté strechou zo slamy. Každá rodina má vlastný komplex, pozostávajúci z 3-4 chatrčí - jedna slúži rodine, v ďalšej je dobytok a v ďalšej menšej sú uskladnená potraviny a skromná úroda dury, podzemnice olejnej, alebo sezamových semiačok, ak nejaká bola.

Typickým znakom Južného Sudánu je množstvo detí, ktoré vidno všade, luxus študovať je však dopriaty len máloktorému. Lekár hovorí, že v škole pri nemocnici študovalo asi 800 detí: "Ale do školy chodia väčšinou len chlapci. Dievčatá už od útleho veku pomáhajú v domácnosti alebo sa starajú o mladších súrodencov. Učiteľmi sú rehoľné sestry, kňazi, katecheti a už aj čiastočne kvalifikovaní učitelia z miestnych obyvateľov. Vyučovacím jazykom je angličtina. Školská dochádzka nie je povinná - deti chodia do školy nie preto, že musia, ale preto, že chcú. Sú učenliví a túžia po vzdelaní. Tašky na zošity a knihy si vyrábajú ručne z vrecoviny. Nezriedka začínajú chodiť do školy aj vo vyššom veku. Na ambulancii opakovane chceli byť prednostne ošetrení dospelí pacienti, ktorí s hrdosťou udávali že sa ponáhľajú do školy a chodia už do piatej triedy.

Napriek zážitkom, ktoré na tvárach civilizovaného Európana vyvolávajú výraz pochybností, prekvapenia, šoku a potom krútenie hlavou a záchvevy smiechu, považuje michalovský lekár svoj pobyt za prínos. Priznáva, že sa vrátil skôr ako plánoval, ale neľutuje, že tam bol a aj by sa tam ešte rád vrátil.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári