učiteľ. Tesne po zložení štátnic sa okrem učiteľských "flekov" uchádzal aj o post historika Ľubovnianskeho múzea. Keďže bolo obsadené, dostal sa ku funkcii, ktorá sa v dnešnom, 21. storočí, radí už medzi manažérske. Lebo byť správcom hradu nie je podľa neho len o zabezpečovaní prevádzky hradu, ale aj o príprave komerčných zážitkov, ktoré sú u dnešných turistov na prvom mieste. "Poväčšine ich len cez tieto zážitky privedieme k poznaniu histórie. So starými metódami, ako postaviť návštevníkov k nejakej tabuli a čakať, že budú nadšení, už neuspeje žiaden múzejník," vysvetľuje nám Dalibor Mikulík.
Netradičné povolanie prinieslo so sebou začiatočnícke trampoty. Mikulík si trúfal maximálne na trojmesačné pôsobenie v zodpovednej funkcii. "Bol som hodený ako ryba do vody, nikto ma nevodil za ruku, aj keď som mal vo vedení oporu," spomína na začiatky hradný pán. Neskôr nachádzal v práci čoraz väčšie potešenie a teraz ďakuje náhode, že mu zo škôl chodili väčšinou záporné odpovede na žiadosti o prijatie do zamestnania. Aj keď vyštudoval históriu, ďalšie vzdelávanie u neho neskončilo. "No a samozrejme správny kastelán musí poznať aj legendy a mýty o hrade. Čo sa týka ľubovnianskej pevnosti, je ich neúrekom," prezrádza Mikulík.
Najstaršou a najrozšírenejšou je určite legenda o založení hradu. "Bolo to ešte v dobách, keď neboli hranice, a vtedajší šľachtic Ľubovenský, starší pán, ktorý mal troch synov, sa vydal na cestu k rieke Poprad a celá jeho družina sa zastavila na miestach dnešného hradu. Nechcelo sa mu už kráčať ďalej, a tak sa rozhodol, že postaví hrad. Lenže to, čo majstri a tesári cez deň postavili, za noc zmizlo. Totiž táto časť zeme, skalné bralo, vraj patrilo čertovi. Tak ho šľachtic navštívil a upísal mu dušu a sľúbil, že mu bude slúžiť, len aby mohol hrad dokončiť. Podpísal túto dohodu vlastnou krvou, troma krížikmi, a spolu so synmi si vystavali svoje sídlo. Keď však starol, trápilo ho svedomie, a tak zašiel k mníchom do Červeného kláštora, aby sa vyspovedal. Odporučili mu, aby sa stal rehoľníkom. Čert sa to dozvedel, chcel zničiť hrad skalou, avšak vtedy sa ozvali zvony z kláštora. Čert stratil svoju moc, skala spadla a dodnes sa nachádza v obci Hajtovka," dozvedeli sme sa o najstaršom mýte o hrade od Mikulíka.
Hrad Ľubovňa mal vraj aj tajné chodby do mesta Stará Ľubovňa a do lesa, v súčasnosti sú ich náznaky zasypané. Mýty hovoria aj o starej, 150 metrov hlbokej studni, v ktorej skončil nejeden zajatec.
Najpreslávenejším je však útek známeho slovenského dobrodruha Mórica Beňovského, ktorý práve útekom z hradnej veže začal svoju veľkú cestu po svete. "Vtedy len 22-ročný Beňovský bol mladým rebelom, ktorý sa pripojil k poľskej opozícii. Tá cítila voči cárskemu Rusku veľkú nenávisť. Móric Beňovský nebol veľmi úspešný rebelant, a tak ho s vtedajším veliteľom posádky ľubovnianskeho hradu zatkli a uväznili na hrade," prezrádza z histórie hradu jeho správca. Zároveň so smiechom dodáva, že podobne ako dnešní turisti, aj Beňovský strávil na hrade letnú sezónu. Jeho útek z hradu je dodnes opradený tajomstvom. "Rozlúštiť sa ho nepodarilo žiadnemu historikovi. Rozprávajú sa legendy, že sa zamiloval do mladej panny zo Spiša, ktorej rodičia boli bohatí, a tak podplatila posádku. Ďalšie hovoria, že utiekol okienkom, lenže do toho by sa vošla akurát nejaká z dnešných anorektických modeliek," dopĺňa Mikulík. Tak či onak, Beňovský nakoniec skončil na Madagaskare ako kráľ.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
