priestor, v ktorom je svet i realita iný, aspoň trochu lepší a krajší. Muzike a jej čaru podľahol v puberte, ako samouk začal hrať na gitare a hoci poznal len päť akordov, už mal potrebu skladať vlastné veci. Dnes je učiteľom hudby v Základnej umeleckej škole v Kežmarku a na svojom konte má hudobnú spoluprácu s popradským Divadlom Commedia, dve vlastné cédečká a čerstvo dokončenú scénickú hudbu pre jedno z pražských divadiel. Jeho cesta k naplneniu vlastného sna však priamočiara ani jednoduchá nebola.
"Keď som začal hrať, dali sme s kamarátmi v Batizovciach dohromady kapelu. Hral som na basgitare. Ako pätnásťročný som začal chodiť do ľudovej školy umenia, vybral som si kontrabas, asi preto, že je to nástroj podobný basgitare a napokon, je základom hudby," hovorí učiteľ a muzikant Vinco Jaš. Kontrabas si vybral aj ako nástroj počas štúdia na košickom konzervatóriu. Pôvodne chcel študovať kompozíciu, ale namiesto vzdelávania na "konzerve" si musel mesiac po nástupe do školy obliecť zelený mundúr a absolvovať povinnú vojenskú službu. Dva roky straty. Dva roky dezilúzie a zabrzdeného rozletu.
Ani po vojenčine však Vinco Jaš nedal "konzerve" pokoj. Opäť nástup do školy, opäť kontrabas, ale teraz už rýchlym tempom, nastúpil rovno do druhého ročníka a piaty a šiesty už zvládol za rok a diaľkovo. Vyskúšal si aj chlebík muzikanta vo Švajčiarsku. "Takéhoto hrania som sa rýchlo vzdal, prišla rodina a ja som rodinne založený človek, chcel som vidieť, ako mi rastú deti," listuje v pamäti muzikant.
Dnes už štrnásty rok učí kežmarské deti hrať. S tými staršími dokonca dal dohromady zoskupenie, s ktorým pripravujú recitál na Kežmarskú hudobnú jar. "Hráme veci z môjho druhého cédečka a myslím, že ich to dosť motivuje, najradšej by skúšali každý deň. A ja tiež," priznáva sa muzikant, ktorému sa profesia pedagóga celkom zapáčila. Tvrdí, že nie je inštrumentalistom, aj keď hrá na gitare, kontrabase, saxofóne, ústnej harmonike...
Jeho muzikalitu s nadšením pred rokmi objavili aj členovia popradského Divadla Commedia. Vinco Jaš vytvoril hudbu pre viaceré ich predstavenia, no s najväčším úspechom sa stretla Malka podľa Švantnerovej novely. Tam je Vincov kontrabas doslova nosným prvkom deja. A práve kamarátstvo s divadelníkmi ho posunulo aj k naplneniu sna o vlastnej muzike. "Chalani vedeli, že mám pár pesničiek, texty nič moc, príliš jednoduché. A tak som sa dohodol s Vladom Vaľkom, že skúsim zhudobniť niektoré z jeho básní. Tak vzniklo prvé CD Rána smutných havranov," zaspomínal si Vinco Jaš.
Koncom minulého roka k nemu pribudlo druhé cédečko, Druhý plameň, opäť Jašova muzika, Vaľkove texty a výtvarnú podobu obalu strážil maliar Maroš Čižmárik. Prepracovanejšie aranžmány, žánrová pestrosť a spontánna radosť z objavovania. To sú hodnoty, ktoré majiteľov Druhého plameňa v Jašovej hudbe nadchýnajú.
Hoci mu je jasné, že čoskoro sa pokúsi uzavrieť "cédečkovú trilógiu", momentálne má hlavu plnú scénickej muziky, ktorú nedávno dokončil pre pražské pohybové divadlo. "Boli to tri mesiace roboty a výsledkom je hodina hudby. Teraz si uvedomujem, aká to bola ťažká, ale krásna robota, no predovšetkým veľká výzva. V podstate som 'dopasovával' hudbu k pohybu, k obrazom, veľa som študoval, inšpiráciou mi bola literatúra o Odyseovi, pretože jeho bájny príbeh je základom predstavenia," popisuje Vinco Jaš svoju novú skúsenosť.
Priznáva, že občas sa aj trápil, niekedy aj po štyroch hodinách práce vzniklo len desať sekúnd hudby. Keď mal pocit, že už je z toho unavený, vypol počítač, šiel sa prejsť, ventiloval. "Samotný proces tvorby ma však pohltil, strhol, až som bol prekvapený, ako som sa dostával priam do inej sféry, akoby som bol mimo tejto reality," opisuje muzikant.
Ak jeho muzika v Prahe uspeje, je šanca, že talentovaný hudobník spod Tatier si v pražských divadelných kruhoch nájde veľké pole pôsobnosti. Zatiaľ sa však na to neupína. To, čo robí, robí rád. Bez nároku na slávu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
