Kto chcel získať vstupné víza, stačilo mu prihlásiť sa na kung-fu

Austrália je kontinent, ktorý láka najmä turistov, ale aj mladých ľudí, ktorí idú na opačnú stranu zemegule študovať angličtinu a pracovať. Červený kontinent zlákal aj Košičanku Zuzana Szabóovú, ktorá po skončení vysokej školy chcela spolu s priateľom Vilim trochu cestovať a najmä sa dobre naučiť po anglicky. Rozhodli sa pre Austráliu...

"Odlietali sme v novembri 2004 a vrátili sme sa v októbri minulého roka. Najprv sme zvažovali aj Anglicko a USA, ale nakoniec zvíťazila Austrália. Vedeli sme, že po škole, ktorú tam absolvujeme, chceme cestovať a na to nam tento kontinent pripadal priam ideálny," prezradila nám Zuzi.

Prv, než opustili starú dobrú Európu, museli si obaja vybaviť víza. "Zaujímavé je, že nám každý vravel, aká je to zložitá záležitosť. Až v Austrálii sme zistili, že sme si to pokojne mohli vybaviť aj sami a nemuseli sme sa spoliehať na agentúru. Ak by sme šli opäť, už by sme si všetko vybavovali sami..."

Cesta bola dlhá, veď Zuzi s Vilom sa potrebovali dostať na opačnú stranu zemegule... "Mali sme veľa batožiny, takže sme najprv z Košíc leteli do Viedne a potom odtiaľ do Sydney s medzipristátim v Kuala Lumpur. Bol to aj s prestávkami 24 hodinový let. Z Košíc sme vyrážali skoro ráno a keď sme vystúpili v Sydney, boli tam štyri hodiny popoludní. Boli sme príšerne unavení, prespali sme 16 hodín. Chvíľu nám trvalo, kým sme sa vyrovnali s časovým posunom." Šok mali aj z toho, že zatiaľčo v Košiciach v čase ich odletu mrzlo a poletoval sneh, v Sydney bolo horúco. "Museli sme sa aklimatizovať a to sme mališťastie, že vtedy tam ešte nebolo tak horúco... Asi mesiac na to tam už boli aj 35 stupňové horúčavy a bez fľašky s vodou sme sa vôbec nevybrali z domu..."

Nevýhodou pre obyvateľov východnej Európy je, že do Austrálie sa bez víz nedostanú. Zuzka s Vilom zvolili pre nich najvýhodnejší variant - na začiatku mali študentské víza, neskôr turistické. "Študentské víza dostanete, ak si zaplatíte kurz - jazykový alebo odborný. Jazykové školy sú v Austrálii kvalitné, ale drahé. A čo sa týka odborných - väčšinou sú na úrovni našich stredných škôl a keďže väčšina Slovákov a Čechov, ktorí tam prídu, sú buď skončení vysokoškoláci, alebo prerušili štúdium, tak im to nič nové nedá... A iné im neostáva, len sa učiť nepodstatné veci. Sprísnili sa totiž podmienky na študentské víza tak, že pokiaľ človek nemá 80 percentnú dochádzku na kurz, ktorý si zaplatil, vyhostia ho z krajiny."

Nevýhodou študentského víza je, že človek musí ostať na jednom mieste, pravidelne navštevovať školu a nemôže teda cestovať po krajine. "Preto sme si náš pobyt rozdelili. Všetko, čo sme v Sydney zarobili, sme minuli na cestovanie po Austrálii..."

Sydney si Zuzi a Vili vybrali preto, že majú práve v tomto mesta známu. "Na začiatku nás prichýlila ona. Inak však nie je problém zohnať si cez internet alebo rovno cez agentúru, ktorá vybavuje školu, aj ubytovanie. My sme najprv bývali u známej asi 10 dní. Potom sme sa k jednému páru z Thajska nasťahovali do spoločného bytu. Boli sme takí spokojní, že sme tam ostali až do konca nášho pobytu v Sydney." Všade po meste sa dá nájsť množstvo vylepených papierikov s ponukou na bývanie a s telefónnymi číslami. "Stačilo ich pozbierať, obtelefonovať si to a vybrať si. My sme mali šťastie a bolo to v pohode. Lenže vzhľadom na to, že sme boli v pol dňa v škole a potom v práci, tak nám stačila na noc dobrá posteľ...."

Drahšia škola je kvalitnejšia

Výber škôl je v Austrálii veľmi veľký, dá sa povedať, že drahšia škola je aj kvalitnejšia. "My sme mali šťastie na naozaj skvelú jazykovú školu - vraj patrí medzi najlepšie v Sydney. Bola som prekvapená tým, koľko tam bolo študentov z Ázie - Japonci, Číňania, Korejčania... Bolo nás v triede 25 a 90 percent z toho boli ázijskí študenti. Okrem toho nejakí Poliaci, Česi a študenti z Južnej Ameriky..."

Systém vzdelávania na jazykovej škole bol postavený na týždenných cykloch, počas ktorých sa študenti učia nové veci a koncotýždenný test ukáže, či si ich osvojili a môžu postúpiť do ďalšieho stupňa. "Väčšina Európanov, ktorí prídu do Austrálie, je v angličtine dobrá, takže postupujú rovno do vyšších tried, kde sme sa učili aj menej bežnú terminológiu či rôzne výnimky."

Austrálska angličtina je odlišná od americkej i britskej. "Musím povedať, že práve austrálska sa mi páči najviac. Nebol problém rozumieť, pokiaľ človek ovládal slovíčka. Nebolo to také, že by Austrálčania rozprávali divne či s prízvukom. Pravda je, že v škole a často aj v práci sme sa stretávali najmä so zahraničnými študentami, takže nebolo veľa možností pohovoriť si s Austrálčanom..."

Po trojmesačnom jazykovom kurze si Zuzana a Vilo - ako absolventi ekonomickej vysokej školy - vybrali ekonomický odborný kurz. Systém vyučovania síce v Austrálii nie je diametrálne odlišný od nášho, no rozdiel je hlavne v kvalite. "Kam sa ´hrabú´ na náš systém. Európania sú oveľa vzdelanejší. Tam sa dáva dôraz na to, aby mladých ľudí naučili byť priebojnými, a tak sa nezriedka stalo, že sme natrafili na 15-ročného Austrálčana, ktorý bol až príliš sebaistý a popri ňom staršieho Čecha či Slováka s vysokou školou, ktorý toho vedel oveľa viac, no bol utiahnutý."

Technické zabezpečenie austrálskych škôl je však vraj na vysokej úrovni. "Dobré je najmä to, že keďže väčšina študentov sú z rôznych častí sveta, majú k dispozícii internet, aby mohli komunikovať s domovom. Každá škola je klimatizovaná, lebo inak by sa tam asi nedalo vydržať." Študenti sú hodnotení týždenne a mesačne, väčšinou na základe testov, ktoré Zuzi považovala za dosť jednoduché. Po skončení jazykového i odborného kurzu dostali Zuzana i Vilo certifikát.

"Jazyková škola stála naozaj za to, aj keď mňa mrzelo, že sa mi často menili lektori, ktorí potom nevedeli posúdiť, ako na tom som. Šla som teda za asistentom na škole, ktorému som povedala, že mám pocit, že by som mala byť vo vyššej skupine. Sú to predsa moje peniaze a chcem sa za ne čo najviac naučiť... Hneď ma presunuli. A čo sa týka odborného kurzu - keď si ho spraví niekto s našou vysokou školou, je mu na nič. Novinkou je, že teraz na udelenie víz stačí, aj keď si vyberie školu zameranú na telocvik. Takže mnohí si popri jazykových kurzoch namiesto odborných dajú napríklad kurz kung-fu a dá im to viac..."

Nájsť si robotu nebolo jednoduché

Pred odchodom do Austrálie každý Zuzke i Vilovi tvrdil, že nájsť si tam prácu bude jednoduché a že na pracovné ponuky natrafia na každom rohou... "Nebolo to úplne tak. Prišli sme tam síce v ich letnej turistickej sezóne, kedy je viac pracovných miest, než zvyčajne, no prileteli sme o mesiac neskôr, ako sme pôvodne plánovali. Preto bolo v Austrálii už mnoho najmä Írov, ktorí tam vždy v lete chodia. Keď sme teda prileteli, voľné pracovné pozície už boli z väčšej časti zaplnené. Nebolo to teda úplne jednoduché, predsa sa nám však podarilo prácu si zohnať. Tam človek nemôže čakať, že hneď na začiatku získa dobre platenú prácu niekde vo firme na administratíve alebo podobne. Najčastejšie práce, ktoré tam študenti môžu získať, sú tie v zábavných parkoch, v reštauráciách a upratovacie služby..."

Aj napriek tomu, že Zuzi s Vilim pracovali na polovičný uväzok, keďže vždy dopoludnia mali školu, podarilo sa im celkom dobre zarobiť. "Mali sme slušné platy, vďaka ktorým sme mohli vyžiť - platiť si ubytovanie, stravu, cestovné a čosi aj odložiť a potom precestovať. Veľa ľudí tam malo aj druhú či tretiu prácu, my sme si však povedali, že to za to nestojí. Museli by sme robiť od ´vidím do nevidím´... Radšej sme sa stretávali s ľuďmi, učili sa tak jazyk, spoznávali kultúru a ľudí."

Vilo pracoval ako čašník, Zuzana ako upratovačka. "Prišlo mi veľmi zábavné to, že u nás je upratovačka väčšinou staršia pani, ktorá si privirába k dôchodku. V Austrálii sú upratovačky vzdelané, krásne, mladé ženy z východnej Európy. Bolo to však slušne platené zamestanie a hlavne stálejšie ako v reštauráciách, kde sa mohlo stať, že si majiteľ z týždňa na týždeň zmyslel, že chce čašníka vymeniť... Popri tom sa vždy dali nájsť aj nejaké ´bokovky´ na víkend..."

Skúsenosť Zuzky a Vila bola taká, že kým na začiatku to nebolo vôbec jednoduché, keď Sydney po pol roku opúšťali, sami dostávali ponuky na zaujímavé práce... "Keď sa tam človek ´rozkuká´ a nájde si množstvo známych, tak je to samozrejme úplne iné. Ale tak je to asi všade na svete... Nevýhodou pre nás bolo to, že sme mali dopoludnia školu, a tak sme sa nemohli uchádzať o prácu vo veľkých firmách, ktoré počas dňa potrebovali takzvaných poskokov. Iné nám teda neostávalo, než hľadať prácu, ktorá sa dá robiť večer..."

Vilo počas polročného pobytu v Sydnes prácu nemenil, robil čašníka, Zuzi však najprv začínala vo fastfoode. "Viac mi však vyhovovalo robiť upratovačku. Bola to dosť stála práca, takže som sa nemusela báť, že o ňu prídem. Zaujímavé je, že tam všetko funguje v týždňových cykloch. Po týždni sa dáva výplata, vypláca sa ubytovanie, strava, cestovné..."

Svet je malý

V Sydney Zuzku prekvapilo to, keď zrazu na ulici stretla spolužiačku z Košíc. "Netušila som, že je v Austrálii a ona pritom bývala v tej istej štvrti päť miliónového mesta... Bola som prekvapená, koľko Slovákov a Čechov tam bolo. Po čase som už vedela iba pohľadom odhadnúť, kto je ´náš´. Keď som tamojším vravela, že Slovensky sú považované za najkrajšie na svete, vraveli mi, že síce o tom ešte nepočuli, ale že mi musia dať zapravdu. Kam sa na nás ´hrabú´ Austrálčanky..."

Vďaka tomu, že je Sydney obrovské mesto, stále sa v ňom niečo zaujímavé dialo. "Učitelia nám poradili internetové stránky, na ktorých sme si našli aj rôzne kultúrne akcie s voľným vstupom. Tak sme boli na jednom úžasnom jazzovom koncerte, na výstave obrazov, fotografií. Pokiaľ šlo o platené vstupy, zistili sme si, či to stojí za to a šli sme sa pozrieť, lebo sme boli veľmi zvedaví a chcel sme sa veľa dozvedieť o tamojšej kultúre, o ľuďoch, prírode. Zaplatili sme si vstupy do múzea, chceli sme vedieť viac aj o kultúre aborigincov."

Samozrejme, že nemohli obísť ani najznámejšiu dominantu Sydney - budovu opery. "Škoda, že sa do nej nerobia len vstupy, lebo lístok na predstavenie bol pre bežného študenta veľmi drahý. Zdiaľky vyzerá opera naozaj úchvatne, ale keď človek príde bližšie, tak zistí, že je to kopa betónu a samé kachličky... Sprvu mi prišlo zvláštne, keď som denne chodila okolo a videla na túto budovu, ktorú keď som pred tým doma videla na obrázku, mala som pocit, že je to niečo nedosiahnuteľné. Po čase som si operu aj prestala všímať," dodala Zuzka s úsmevom.

Ak ste zvedaví, čo všetko stihla Zuzka s Vilom v Austrálii precestovať, či videla v mori žraloka, či pohladkala kenguru a ako na ňu zapôsobili pôvodní obyvatelia Austrálie, čítajte Košický večer aj o týždeň.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári