Mnoho ľudí malo mnoho odbornýcu názorov
Skutočnú realitu výskumov nepoznáme ešte ani dnes
Časť štvrtá Prekvapivé dómske vykopávky
V dnešnom poslednom dieli seriálu o košickom farskom kostole sa konečne dostávame k obdobiu, keď bol tento predchodca dómu svätej Alžbety objavený (to, čo z neho ostalo) a ako tak popísaný a publikovaný. Bohužiaľ musíme hneď aj konštatovať, že terajšia rekonštrukcia dómu sa deje bez archeologických výskumov a tak všetky problémy a pochybnosti, ktoré výskum v závere 19. storočia priniesol a nedokázal vyriešiť, ostávajú aj dnes, v úvode storočia 21. nastolené a nevyriešené. Snáď sa to podarí našim nasledovníkom, ktorí si už nebudú musieť lámať hlavy nad počtom pôvodných farských kostolov.
FARSKÝ KOSTOL
Vykopávky ktoré odhalili zvyšky farského kostola sa realizovali počas takzvanej veľkej rekonštrukcie dómu v roku 1882. Pôvodné dómske základy potrebovali úpravy a popri tom sa prišlo aj na predtým tu stojaci farský kostol, ktorý stával skoro presne tam, kde aj jeho nasledovník. K datovaniu farského kostola významne prispeli náhrobné kamene, ktoré naši predkovia zamurovali do základov dómskych pilierov. Tieto kamene boli neskôr nainštalované v ochodze Urbanovej veže, kde ich vidieť dodnes, takže si ich môžeme aj dnes ohmatať, prečítať (ak to vieme) a zamyslieť sa nad našou dávnou minulosťou. Kamene vyrobené nepochybne ešte za éry fungovania farského kostola boli vytesané v rokoch 1374, 1375 a 1378.
Všetky tri kamene majú vytesané veľmi podobné kríže s ľaliovým ukončením ramien a polkruhovou podstavou. Majuskulový latinský nápis najstaršieho kameňa hlása podľa knižky doktora Wicka: HIC . EST . SEPULTUS . ANDREAS . SE . IP. AN . D . M . CCC . LXX . QUARTO, čo po slovensky znamená: Tu je pochovaný Andrej Se. Ip. roku Pána 1374. O rok mladší náhrobný kameň má značku v štíte opretom o kríž a minuskulový latinský nápis: hic . est . sepulta . mater . jacobi... noie . katherina . a . d . mccclxxv. Po slovensky to znamená: Tu je pochovaná matka Jakubova... noie Katarína, roku Pána 1375. Najmadší publikovaný kameň s podobnou značkou v štíte má majuskulový latinský nápis: HIC . EST . SEPULTUS . IACOBUS . POLONUS . ANNO . DNI . M . CCC . LXX . OCTAVO . Slovenský význan nápisu je: Tu je pochovaný Poliak Jakub v roku Pána 1378.
Archeológovia tých čias dospeli podľa nálezu uvedených kameňov (neviem, či boli skutočne iba tri, alebo ich bolo ešte viac) k logickému názoru, že dóm postavili neskôr, ako boli pod týmito kameňmi uložení nebožtíci. Pre nás to znamená, že buď vo farskom kostole, alebo v jeho blízkosti, sa v sedemdesiatych rokoch 14. storočia ešte bežne pochovávalo. Samotný nález farského kostola popísal priamo v čase kopania Imrich Henszlmann v časopise Archeologické zvesti ročník 1884. Neskôr sa ním zaoberal Jozef Mihalik v knižke Košický kostol svätej Alžbety v roku 1912. Už v tých časoch však existovali o farskom kostole názory, že na jeho mieste mohli stáť pôvodne dva kostoly starší románsky z čias založenia mesta a novší gotický.
Pre nás Slovákov popísal po prvýkrát objav zvyškov farského kostola v českom texte doktor Josef Hofman v knižke Staré umění na Slovensku. V slovenskej verzii svojej knižky o dóme svätej Alžbety údaje publikoval kanonik doktor Vojtech Wick. Táto jeho knižka vyšla tlačou v roku 1936, čiže vyše päťdesiat rokov po samotnom objave a desiatky rokov potom, čo boli nálezy publikované generáciou, ktorá v časoch ich objavov žila a "bola pritom". Povedzme si však aj to, že doktor Wick síce publikoval iba údaje o jednoloďnom staršom kostole, ale nezatajil fakt, že niektorí historici umenia veria v starší románsky a mladší gotický farský kostol.
KNIŽKA DOKTORA WICKA
Doktor Wick popisuje v úvode svojej knižky najprv hlbokú úctu Košičanov k ich patrónke svätej Alžbete, ktorú zobrazili na svojej najstaršej známej pečati ako rozhadzuje pravou rukou peniaze almužny a po okraji má v obkolesení dvojitej perlovej šnúry latinský nápis: S . ELISABET . SIGILLUM . CIVIVM . DE . CASSA, čiže po slovensky: svätá Alžbeta, pečať košických občanov. Popisovaná scéna na pečati má podobu trojdielneho gotického oltára, ako to v tých časoch bývalo bežne zvykom. Historici umenia boli v tej dobe presvedčení, že sa jedná o zobrazenie pôvodného oltára našeho farského kostola, a mnohí sú o tom presvedčení ešte aj dnes.
Wick túto skutočnosť potvrdzuje vlastným textom s poznámkou, že takýto spôsob zobrazenia sa ...na pečatiach miest a biskupov často vyskytoval... s poznámkou platnou pre Košice, že: Na listiny menšej dôležitosti dávala mestská rada menšiu pečať. Tá predstavovala najstarší znak mesta s nápisom SIGILLUM . MINUS , CIVIUM . DE . CASSA, čiže menšia pečať občanov Košíc.
Najzaujímavejší je však nepochybne Wickov text znejúci: Skutočnosť, že miesto terajšieho dómu stál prv jednolodný gotický kostol, dokazujú bez pochybností základové múry vykopané v roku 1884 pri poslednej reštaurácii dómu (1877 - 1896). Tieto jasne dokazujú, že pôvodný kostol bol kratší, ale o niečo širší ako terajšia hlavná loď a jeho apsida bola uzavretá troma stranami osemuholníka.
Tento jednolodný kostol bol o trinásť metrov kratší, ako kostol terajší. Jeho sanktuárium bolo o deväť metrov a západný vrchol o štyri metre viac položené do vnútra. Svätyňa bola dlhá jedenásť a pol metra, široká desať metrov dvadsaťpäľ centimetrov, loď mala dĺžku dvadsaťsedem metrov osemdesiat centimetrov, šírku štrnásť metrov a celý vnútorný priestor mal rozlohu 520 metrov. Tento kostol v druhej polovici štrnásteho storočia vyhorel, načo občania Košíc hneď započali stavbu terajšieho mohutného trojlodného kostola. My dnes na rozdiel od doktora Wicka vieme, že požiar mesta a aj jeho farského kostola sa konal okolo roku 1380, presnejšie kedy však nie.
SZTEHLOVE VÝKRESY
Doktor Wick mal odvahu uverejniť, že boli i takí, čo boli presvedčení o existencii až dvoch starších farských kostoloch v Košiciach. Pravdepodobne to nemohol doložiť výkresami. No existoval muž, ktorý na dómskych vykopávkach osobne pracoval, najprv ako Steindlov (to bol šéf reštaurovania) asistent, neskôr ako architekt krajinskej komisie pre pamiatky, a začiatkom dvadsiatych rokov vytvoril sériu výkresov, kde sú znázornené dva úplne odlišné staršie kostoly na mieste dómu svätej Alžbety. Tu v Košiciach boli do prvej polovice osemdesiatych rokov Sztehlove výkresy neznáme, potom je však trestuhodné, že sa im nik náležite nevenoval, nevyvracal, prípadne nepotvrdzoval ich. Čo teda na nich je?
Nuž Sztehlo nakreslil svoje predstavy oboch kostolov, ktoré dómu predchádzali, vystavil ich v Budapešti a tesne potom bohužiaľ zomrel bolo to v roku 1923. Na mieste, kde iní videli jednolodný farský kostol videl Sztehlo staršiu románsku trojlodnú baziliku a mladší, pravdepodobne prestavbou svätyne a stropov upravený dvojlodný kostol v goticko románskom štýle. Kostoly Sztehlo pomenoval ako kostol číslo I. a číslo II. a toto očíslovanie striktne užíval. Nakreslil ich dokonca aj v pohľade, ako si predstavoval, že asi vyzerali.
Románska bazilika mala tri lode s piatimi konštrukčnými poľami, jedinou centrálnou vstupnou bránou so stupňovitýn portálom a dvoma vežami na západnej strane. Na severnej strane baziliky bola menšia miestnosť, pravdepodobne sakristia. Svätyňa baziliky bola výrazne dlhá, s dvoma konštrukčnými poľami a polkruhovým uzáverom, v ktorom asi bolo centrálne okienko. Polkruhové uzávery mali aj bočné lode baziliky. Sztehlove výkresy nemajú kreslený oporný systém kostola I. Jeho maximálna dĺžka je asi 33, 6 metrov, vnútorná šírka 13,7 metrov a vnútorná šírka strednej lode je 5,1 metrov. Uzáver hlavnej lode je asi o 10 metrov dlhší ako ostatok baziliky.
VÝKRES KOSTOLA II.
Tento výkres je viac vypracovaný a osobitne gotické prvky vykreslil Sztehlo starostlivejšie. S detailami kostola si robil autor jeho rekonštrukcie veľa práce a existujú vo viacerých málo odlišných variantách. Veľkosť kostola ostala rovnaká v hmotách lodí, kde sa zmenila iba stropná konštrukcia. Zväčšili sa veže na západnej strane a prevláda ich nesymetrické umiestnenie! Zväčšil sa však uzáver kostola, je hranatý trojdielny, širší a dlhší. Asi aj preto to vyzerá tak, ako keby bol kostol iba goticko - románsky upravený.
Dve symetricky rovnaké lode kostola majú opäť po päť konštrukčných polí a štyri nosné stĺpy v stredovej osi. Na západnej strane je chór, kam sa vystupuje z oboch bokov schodami, na východnej strane sú dve kruhové schodištia do podkrovia. Dvojlodie má štyri vonkajšie oporné stĺpy a ako operáky slúžia aj veže na západnej a schodištia na východnej strane. Do svätyne sa vystupovalo piatimi schodami a pod svätyňou bola krypta, do ktorej sa schádzalo inými schodami z prechodu lodí a svätyne. Hlavný oltár bol postavený až na úrovni trojdielneho uzáveru svätyne kostola. Polia svätyne a jej uzáveru mali tiež oporné stĺpy na vonkajšej strane. Sakristia bola v tomto prípade pristavaná na severnej strane svätyne.
Kostol čislo II. bol predĺžený vo vnútornom priestore o 1,5 metra a celá stavba tak mala vonkajšiu dĺžku o 2,5 metra väčšiu, ako predchádzajúca bazilika. Prestavaná svätyňa kostola bola zvnútra širšia asi o tri metre. Hlavná východozápadná os oboch farských kostolov bola zhodná a podľa Sztehla bola posunutá asi o šesťdesiat centimetrov viac smerom na juh, ako má dnešný dóm svätej Alžbety. Ale na rôznych Sztehlových výkresoch sú tieto údaje mierne odlišné, takže ich treba brať s určitou rezervou.
- - -
Sztehlove výkresy majú tú vlastnosť, že to nie sú dokumenty z vtedy realizovaných vykopávok, neukazujú teda to, čo sa vtedy vykopalo, ale to, ako si vykopávky Sztehlo interpretoval a skalopevne veril, že to takto bolo. Skutočné výkresy z vtedajších vykopávok by to tak nedovoľovali vidieť, pretože sa vo viacerých detailoch od Sztehlových predstáv líšia, najmä v miestach okolo kostolného vstupu a veží na západnej strane. My však dnes nevieme, kto sa vtedy viac mýlil čia interpretácia je reálnejšia. Na samom začiatku seriálu sme uviedli, že to, čo sa udialo z hľadiska klasickej histórie, by dalo za pravdu skôr Sztehlovi. Ani dnes však nevieme, ako to presne bolo, či ako to vôbec chápať.
Farský kostol teda ostáva aj naďalej v mnohom nevyriešenou záhadou. Najmä ak aj súčasná doba a veda prinášajú stále nové teórie o tom, ako tieto veci vysvetľovať. Svojho času sme už písali, že istý náš vedec považoval kaplnku svätého Michala za pokus o náš prvý kostol v meste, iný vedec si predstavoval, že prvý kostol mal iba jedinú vežu (čo je celkom možné), či fakt, že istá vedkyňa už nie je medzi nami považovala podzemie Michalskej kaplnky za oveľa staršie, ako jej nadzemnú časť. Ktovie, ako to v skutočnosti bolo.
Farársky synček z Dobšinej, ktorý to všetko videl ináč
Michalskej kaplnke vrátil pôvodný stredoveký vzhľad
HISTORICKÁ PERLIČKA
Keďže sme sa toľko venovali Sztehlovým výkresom, sluší sa, aby sme uverejnili aspoň minimum jeho životopisných údajov. Otto Sztehlo sa narodil v Dobšinej 10. decembra 1851. Tento talentovaný človek pochádzal z rodiny evanjelíckeho farára. Vyštudoval architektúru na Budapeštianskej technike a už ako mladý absolvent sa tu stal asistentom Imricha Steindla, ktorý viedol obnovu dómu svätej Alžbety v Košiciach. Pre krajinskú pamiatkovú komisiu robil najprv kresliča, neskôr po roku 1894, plnohodnotného architekta.
Keď sa skončila obnova dómu, robil na ďalších významných Košických akciách, napríklad na úpravách Urbanovej veže, na rekonštrukcii Michalskej kaplnky a jej uvedení do pôvodného stavu a tiež na úpravách Levočského domu, ktorému dal dnes známy pseudogotický ráz. Po skončení prvej svetovej vojny ostal žiť v Budapešti a tu spracoval po rokoch svoje poznatky z rekonštrukcie dómu svätej Alžbety. V Budapešti aj zomrel, ešte relatívne mladý, 23. júna 1923.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
