Na ženskej šatni visí ceduľka: "Nadáva sa iba po anglicky!"

Dosiahla to, po čom na prahu novej sezóny túžila. Čo iní od nej očakávali, a najbližší priali. Dvadsaťročná krasokorčuliarka košického Kraso centra Jacqueline Belenyesiová sa pri svojom druhom štarte na európskom šampionáte prebojovala medzi 24 najlepších. Napriek finálovej účasti v lyonskom "Palais des Sports", a určite ešte perspektívnemu veku, je jej ďalšie účinkovanie na amatérskom, pretekárskom ľade, neisté...

"Bola som nadšená z postupu do finále," zahnal v nej lyonský úspech aspoň na chvíľu myšlienku rozlúčiť sa s jazdením za body a priazeň rozhodcov a skúsiť to v celkom inom svete, svete revue, kde to skákanie a krútenie piruet čosi aj vynáša. "Navyše, o rok sú majstrovstvá Európy blízko, v poľskej Waršave, tak ma to trochu povzbudilo." No ešte ani táto sezóna sa nechystá spustiť oponu nad svetovými klziskami, ešte je priskoro prestať brúsiť korčule. Olympiáda je pasé, ale nominácia na svetový šampionát v Kanade otvorená. Aj keď zväzoví funkcionári sa tvária inak. Cesta za more čosi stojí, a nepísané pravidlo, že na majstrovstvá sveta ide každý, kto sa na Európe dostal do finále, nie je písmo sväté...

Zahnať rozladenie z neochoty zväzu nahlásiť jej meno na ISU (Medzinárodná korčuliarska únia) pomáhajú aj učitelia zo Športového gymnázia na Popradskej ulici, kde sa "Žaky" čochvíľa chystá maturovať. "Všetci mi po návrate z Lyonu gratulovali a presviedčali ma, že o štyri roky určite budem na olympiáde. Takže, ešte neviem, čo bude ďalej, ťažké je rozhodnúť sa. Kým nemám nejakú veľkú medailu, škoda by bolo skončiť..." smeje sa súčasná slovenská krasokorčuliarska jednotka, že predsa ešte nad koncom amatérskej kariéry trošku pohúta. Keď je doma taká podpora. "Učitelia vidia, že sa snažím a mám aj výsledky, tak mi vychádzajú v ústrety ako sa len dá. Každý kto ma učí, ale najviac určite triedna, bez jej pomoci by to išlo veľmi ťažko."

Ozajstná maturita, a pár týždňov driny nad učebnicami, ju ešte len čaká. Ale aj tá pretekárska čosi stála, kým svoj program vybrúsila do takej podoby, že sa s ním mohla ukázať na európskom ľade. Nešla do Lyonu len s tým, že sa možno šťastie usmeje a sadnú otázky. "Veľa som dala do krátkeho programu. Po Turíne som ho musela zmeniť, lebo som ho mala už dosť dlho. Michael Jackson sa vyvinul v lete na sústredení a v Lyone bol ten kraťas najlepší, aký som kedy zajazdila. Na košických majstrovstvách republiky to bolo naopak, vtedy som ho zbabrala a všetko zachránila až voľná jazda. Vo Francúzsku sa to obrátilo. Ale vo finále vlastne už o nič nešlo, len o to, keď to pôjde, trošku si aspoň vylepšiť celkové umiestnenie." Rozlúčka s "Mužom so železnou maskou" znamenala celkové 23. miesto, rovnaké, s akým do voľných jázd Jacqueline nastupovala. "Musím zmeniť aj voľnú a už premýšľam, čo to bude. Strašne sa mi páčila strieborná Ruska Sokolovová a jej Rómeo a Júlia, taká modernejšia verzia, tá hudba pre voľnú jazdu ma láka," svedčia jej slová o tom, že sa možno nechá presvedčiť. Veď revue určite počká.

V skromnej výprave vo futbalovom meste robil Košičanke Jacqueline Belenyesiovej spoločnosť iba ukrajinský rodák Igor Macypura, ktorý v tejto sezóne jazdí v slovenských farbách, ale najväčšou oporou v Lyone, okrem trénerky Hany Tőczikovej, jej bola mamka. Tiež Jacqueline. "Veď sme s tým mali problémy pri akreditácii. Pani Tőcziková ju nahlásila ako druhú trénerku, ale dosť dlho trvalo, kým organizátori pochopili, že Jacqueline Belenyesiové sú dve. Divili sa, že ju nahlasujeme ešte raz, že oni už také meno v počítači majú. Napokon to dobre dopadlo a mamku som mala počas voľnej jazdy aj pri mantineli, spolu s trénerkou. Každého pretekára mohli sprevádzať dvaja členovia výpravy. Viete, že kým som bola na ľade, ani som ju nevnímala, ale keď som čakala na body a videla v opakovaných záberoch na monitore ako mi fandila a tlieskala pri každom skoku, veľmi ma to potešilo. Aj to plyšové kačiatko, ktoré priletelo odkiaľsi z hľadiska. Veľa fanúšikov sme tam nemali, akurát jeden manželský pár, ktorý nevynechá žiadne veľké krasokorčuliarske podujatie a podporuje slovenských pretekárov. No tlieskali mi aj Francúzi. Asi pre to moje francúzske meno."

Doma jej krátky program i voľnú jazdu nahrával otec. "Takže už som videla všetky svoje chyby. Ale celkovo môžem byť spokojná, s jazdami, výzorom i oblečením. Chválili ma aj komentátori Eurosportu." Trochu ju však prekvapilo priveľa voľných sedadiel v Palais des Sports počas ženského večera. "Pred rokom, v Turíne, bolo viac divákov, aj na náš krátky program. Teraz všetci asi čakali iba na mužov. Keď som chcela vidieť ich voľné jazdy, takmer som nenašla miesto v hľadisku, pretekári ich nemali v Lyone vyhradené. Hala bola veľmi pekná, len ľad sa mi zdal akýsi malý." Skoky naň ešte vedela umiestniť, ale kroky bolo treba dobre vyrátať, aby ich nemusela končiť kdesi za mantinelom. "Krokovú pasáž po priamke som musela natlačiť na seba, inak by mi celá nevošla. Doma to bolo v pohode. Dozvedela som sa totiž, že pôvodne je to hádzanárska hala a iba ju prispôsobili na korčuľovanie a tento šampionát, preto boli rozmery trošku menšie."

Lyon je pekné mesto a "Žaky" mala príležitosť trošku sa po ňom poobzerať. ISU totiž povolila organizátorom zmenu v koncepte šampionátu a prehodila ženy s mužmi. Sobotňajšie popoludnie a záver súťaží už dlhšie patril ľadovým gráciám, ale tentoraz v posledný deň podujatia prebiehal na zrkadle športového paláca duel mušketierov. A Francúzi verili, že aspoň jeden z troch (Joubert, Dambier či nováčik Preaubert) sa preseká k vytúženému zlatu. "Pre nich to bol tentoraz vrchol, takže my sme si odjazdili krátky program i voľnú jazdu hneď za sebou, v stredu a vo štvrtok. Aspoň sme mali trochu voľna. Aj keď zo zemepisu maturujem a mala by som čosi vedieť o tých miestach kde cestujem, o Lyone som nevedela nič. Iba to, čo ste napísali, že sa tam Nepela stal majstrom sveta."

Prekvapením bolo príjemné počasie, v túto dobu aj na stredné Francúzsko nezvyčajný jav. "Teplo, cez deň okolo deväť stupňov, takže som neľutovala, že som si brala iba tenkú bundu. Po návrate som sa zhrozila z tých mrazov čo u nás panujú. V Lyone som bola už od soboty, ale až do súťaže som takmer všetok čas trávila na ľade. Iba čo som si odskočila do jedného nákupného centra, poobzerať sa po nejakom oblečení a darčekoch. Objavila som tam dokonca obchod s mojím menom a tričkom, po ktorom som zatúžila. Bolo čisto čierne a vzadu malo tiež nápis - Jacqueline. No smola. Nebolo na predaj."

Po súťaži, hoci ju trošku trápila svalovka, sa vybrala aj za pamätihodnosťami malebného mesta na Rhône. "Na vrchu nad mestom bola nejaká bazilika, tak som sa na ňu vyštverala, aby sa nepovedalo, že som nikde okrem obchodov nebola." Vo Francúzsku sa jej zišla angličtina, aj keď je o Francúzoch známe, že s Angličanmi sa príliš neráčia. "S mojou angličtinou som to skúšala a dalo sa. Keď som si napríklad pýtala na hotelovej recepcii telefónnu kartu, alebo zisťovala, kto by ma mohol odviezť na letisko, keď som tam išla čakať mamku."

Pred odchodom na šampionát sa vedela po francúzsky iba pozdraviť. "Samozrejme že niečo pribudlo, pár slovíčok som sa naučila. Ale neboli to nadávky, ktoré sa na človeka nalepia najskôr. Nebolo od koho. Medzi babami totiž idú nadávky po anglicky." A veruže v šatni niekedy aj poriadne zahrmí. "Bola tam jedna taká, Chorvátka. Nebola spokojná so svojou jazdou, či s bodovaním rozhodcov, vletela do šatne celá rozčúlená a nadávky len tak sypala. Potom sa zavrela na záchod, a dovidenia... Hrešila tam ako najatá." A vraj sú krasokorčuliarky krehké stvorenia... "Svoje súperky poznám. Aj keď nie všetky po mene, aspoň viem ktorá je z akej krajiny. Najviac si rozumiem s Češkou Ivanou Hudziecovou, sme už dobré kamarátky. Na ľade, i mimo neho."

No užiť si trošku sladkého Francúzska nebolo jednoduché. Pravda, keď tam idete s cieľom niečo dosiahnuť. "Pred súťažou som bola rada, že som sa večer dostala na hotel, tréningy boli dvojfázové, v tréningovej hale i na hlavnej ploche. A večer aj tak dlho nevydržím byť hore, kvôli tým skorým tréningom chodím doma aj skôr spávať. Mám s tým zvyčajne problémy aj na Silvestra, pred polnocou som už väčšinou v posteli. Tak bolo aj v záverečný deň, keď bola po bankete na radnici pripravená pre pretekárov ´Skater party´. Na tú som už nešla, lebo domov sme cestovali v nedeľu skoro ráno. Už na radnici, kým sa vyrozprávali všetci papaláši a poroznášali všetky chody, sa mi zatvárali oči. Keď nám priniesli štvrtý, posledný, bola už jedna hodina v noci. Kto by sa ešte trepal na diskotéku?"

O Jaqueline sa nedá povedať, že je krasokorčuliarske tintítko. Ako nejaké začínajúce šestnástky. Je naozaj ženská, so všetkým čo k tomu patrí. "Nerada sa vážim, na váhu takmer vôbec nepozerám. Až keď mi nejdú skoky, je to signál, že treba čosi zhodiť. No všetci mi vravia, že od majstrovstiev Slovenska som výrazne schudla. Len na váhe to nie je nijako vidieť, stále mám tých svojich šesťdesiat. Akosi s tým neviem urobiť nič." Pôst nie je podľa nej cestou k ľadovému úspechu. "Milujem zmrzlinu, tak som si ju dopriala aj tam. Je dobrá, ale u nás doma je lepšia. A hlavne lacnejšia. Ale inak mi tá francúzska kuchyňa už trošku liezla na nervy. Stále sme mali to isté jedlo, rovnakú zeleninu, jeden druh mäsa, zemiaky či aspoň ryža väčšinou chýbali. Aj polievka bola vždy tá istá. Keď som prišla domov, hneď som si dala domácu, rezancovú, ktorú mi ocko navaril. Jediné čo mi tam chutilo, boli bagety, tie boli vynikajúce."

Lyonský šampionát a zatiaľ najväčší osobný úspech jej bude pripomínať figúrka krasokorčuliara ako prívesok na kľúče, za ktorý dala pár drobných priamo na štadióne. Pár podobných suvenírov kúpila i pre známych a priateľov, ktorí jej doma stískali palce. "A sestričke Evelyn (má desať rokov a robí spoločenské tance - pozn. autora) taký moderný sveter. Hneď na druhý deň sa ním bola popýšiť v škole. Sebe som kúpila, aj keď to vyzerá trošku nezvyčajne, pyžamo. Najradšej spím v krátkych tričkách, na čo sa mamka hnevá. Tak som jej spravila po vôli a vybrala som si také, čo je až po kolená..."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári