kedy si Košice pripomenuli výročie oslobodenia, a kedy sa len o pár kilometrov ďalej, vzdušnou čiarou päť minút letu, stala obrovská tragédia. Slovenské vojenské lietadlo so 43 ľuďmi na palube sa zrútilo do neprístupného terénu pri maďarskej obci Hejce. Až na jediného všetci zomreli.
Vojaci pôsobili v jednotke KFOR a ich úlohou bolo udržiavať na území Kosova pokojnú situáciu medzi srbskou menšinou a kosovskými Albáncami. Celý čas dozerali na pokoj a životy Albáncov a Srbov, a riskovali svoje. Ich misia nebola jednoduchá a bezpečná, žiadna prechádzka ružovým sadom, nikdy nevedeli, kedy, odkiaľ vyletí hoci len zblúdilá guľka či vybuchne granát, no počas polročnej práce sa nikomu nič nestalo. Šťastena šesť mesiacov stála pri nich. Až kým neprišiel deň návratu. Deň, kedy sa tešili, že podobne ako si zvyknú pospevovať žiaci pri návrate z úspešného školského výletu, aj oni si budú môcť zaspievať: ´Sláva nášmu výletu, nezmokli sme a sme tu...´ Chýbalo len pár kilometrov a mohli uvidieť svetlá Košíc. A keby leteli vari len o 20-30 metrov vyššie, na rad by po pár hodinách prišlo veľké objímanie s blízkymi, radosť, stisky, slzy šťastia.
No tie neprišli. Lietadlo zo zatiaľ nevysvetliteľných dôvodov narazilo do kopca a na maďarskú zem dopadli nielen jeho trosky, ale i 42 nevinných tiel. Ťažko sa dá nájsť odpoveď na otázku, prečo sa to stalo. Prečo tak civilisti, ako aj vojaci, nemali súdené vrátiť sa domov. Osud? Náhoda? Zlyhanie niekoho alebo niečoho? Túto tému tu nebudem rozoberať. Odpoveď na príčinu pádu a nelogickú smrť 42 ľudí dajú expertízy odborníkov.
Ja sa skôr pýtam, ako môže niekomu vadiť, že štát chce odškodniť rodiny obetí. Lebo aj také reči som už počula. Vraj v Kosove nič nerobili a ešte za ich smrť všetci zaplatíme najvyššiu možnú hranicu, aká sa pozostalým môže priznať. Človeku, čo vedie také reči, by som vedela dať pár faciek. Dá sa odhadnúť, akú cenu má ľudský život a čo jeho strata znamená pre matky, otcov, manželky a deti tých, čo sa domov nevrátili? I keď muži a ženy išli na misiu aj kvôli financiám, čo je pochopiteľné, hlavne boli reprezentantmi štátu, pomocou civilistom v Kosove a participovali pri udržaní mieru vo svete. Určite teda robili a urobili viac ako účastníci rôznych súťaží a reality šou, kde niekedy stačí ukázať nahú časť tela, využiť krásu danú hlavne prírodou alebo preukázať IQ na úrovni dreveného vláčika, a môžu za to získať milióny. Dajú sa vôbec porovnať tieto dva spôsoby zárobku? Nedajú. A preto česť pamiatke tých, s ktorými sme sa včera rozlúčili i rodinám, ktoré stratili tých najdrahších.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
