svojom konte má operu, hudobnorevuálne programy a viac než tisíc populárnych piesní. Na Slovensku i v zahraničí oddirigoval desiatky opier, v Košiciach dirigoval naposledy orchester Štátnej filharmónie na Plese U. S. Steel. Tam sme sa stretli a porozprávali sa.
Na plesy chodievate vraj výlučne pracovne...
- Áno, na plesy súkromne vôbec nechodievam, lebo muziku vnímam celým telom, ale nevyjadrujem ju tanečne. Milujem pozerať sa, keď niekto tancuje, ale ja to prežívam vnútorne. Málokedy ma niekto videl tancovať. A keď už, to som musel byť v hroznej guráži.
A aký ste vtedy tanečník?
- Viacerí vraveli, že vraj tancujem slušne. Ale je to naozaj zriedkavé. To skôr uloví človek v našich vodách delfína, ako by ma videl tancovať.
Aký rok máte za sebou?
- Nechcem povedať, že veľmi dobrý, aby mi ľudia nezávideli... Ale bol výborný. Dôvodov je niekoľko. Absolvoval som vydarené koncerty v zahraničí, naposledy len nedávno v Innsbrucku Novoročný koncert. Boli tam kvalitní sólisti, takže som bol ako dirigent veľmi spokojný. Čo sa týka kompozície, splnilo sa mi želanie a uviedol som nový titul High Life (Život na vysokej nohe). Dal som tam svoje posledné skladby, čo som spravil a je skvelé, že sa s tým mladá generácia stotožnila. Mnohé z pesničiek bodujú v hitparádach, takže som veľmi spokojný. Navyše aj divadlo Teatro Wüstenrot (R. Geri je jeho šéfom, pozn red.) malo veľmi dobrú sezónu. November a december bol beznádejne vypredaný. Čo viac si môžem želať? Systematická práca priniesla plody. No mám ešte jeden nesplnený sen a tým je, že by som rád častejšie chodil do Košíc s divadlom, prípadne ako dirigent a túžim napísať niečo špeciálne pre Košice.
Istá forma návratu k domovine?
- Sú tu výborní muzikanti, ľudia... Aj moja spolupráca s filharmóniou bola úžasná, až to ťažko pomenovať. Toľko priateľov, toľké srdečné prijatia... A myslím si, že Košice si zaslúžia mať jeden kvalitný, špičkový muzikál. Dokonca som uvažoval o tom, že by mohol byť naživo hraný, lebo je tu mnoho výborných muzikantov. Či to bude ešte v roku 2006, ťažko povedať. Ale začnem o tom aspoň rozprávať a rozmýšľať.
Vraj čím je človek starší, tým viac ho to ťahá ku koreňom, k domovu...
- Tento deficit pociťujem stále. Ale zvláštne na živote, ktorý žijem a žije ho veľa hudobníkov, ktorí majú tú česť, že sú cenení aj v zahraničí, je, že sa cítim doma tam, kde je teplý radiátor, raňajky a milí ľudia. Môj domov sa teda rýchlo mení. Je to trošku kočovný život...
Čo pre vás znamená život na vysokej nohe, teda High Life?
- Recesiu. Tak ako keď sa na mňa niekto pozrie, mám frak, všetko sa leskne, "mám" orchester. Ale to neznamená, že odchádzam na ferrari. Povedal by som, že u nás si môže dovoliť povedať, že žije na vysokej nohe, pár vyvolených. A ja sa cítim ako úplne normálny "súťažiaci". Ale som spokojný s tým, čo mám.
Ale nejaké zatiaľ nesplnené súkromné túžby určite v talóne máte..
- Mojím snom je, že keď si kúpim rybársky lístok, aby som na tie ryby aj šiel. Keď je streda, aby som si zahral tenis... Je začiatok roka a už som päť týždňov tenisovú raketu v rukách nedržal. A veľmi by som si želal, aby bola dostavaná diaľnica medzi Košicami a Bratislavou, aby Košice kvitli tak, ako teraz...
Aký rok vás čaká teraz?
- V zahraničí plánujem dokončiť muzikál Cantervillské strašidlo, ktorý píšem s Wolfgangom Kunzom. Píšem ten titul v nemčine. Chcel by som tituly, čo máme v Teatre Wüstenrot, presadiť na európskom trhu. V marci plánujeme uviesť predstavenie Basisti s Milanom Markovičom a Rasťom Piškom, na jeseň plánujem svoj titul, ale ten ešte nechcem konretizovať. Tento rok bude taký skôr prípravný. Ja to mávam tak, že párne roky sú akousi prípravou na nepárne roky.
To ste tak vypozorovali?
- Áno. Žijem akoby život dvojročného cyklu a nepárne roky akoby rodili ovocie. Takže tento rok bude hlavne o prípravách a možno nás aj niečo prekvapí...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
