Slovenský raj. Kto trochu rozumie jaskyniarstvu, vie si predstaviť, čo všetko sa skrýva za suchými číselnými údajmi hodiny putovaní za jaskyňami v Slovenskom raji, náročné zostupy do podzemných a často neznámych, možno aj nebezpečných priestorov, chlad, tma, plazenie v blate. Čo ženie ľudí z tepla a pohodlia civilizácie do neprebádaných priestorov, kam často ešte ľudská noha nevkročila? Aj to čitateľom KORZÁRA prezradila dvojica ľudí, ktorí pred 40 rokmi stáli pri zrode speleologického klubu v Spišskej Novej Vsi Ladislav Novotný a Ján Tulis.

Ako obaja zhodne priznávajú, v tom čase boli tridsiatnikmi plnými odhodlania a entuziazmu, pre ktorých nebol problém prejsť aj niekoľko kilometrov dlhé jaskyne, nabrať kilogramy vzoriek a vyniesť ich na povrch, zdokumentovať, zmerať a zakresliť všetko, čo videli pod zemou. L. Novotný vraví, že do podzemia ho ťahali romanticko-objaviteľské nálady, prameniace z čítania dobrodružných kníh o ďalekých cestách a neznámych krajoch.

"Takéto neznáme končiny sú aj u nás, aj keď nie na povrchu zeme, ale v podzemí, kam ešte žiadna ľudská noha nevstúpila. Aj to bol prvý motív, prečo sa mnohí z nás dali na takúto činnosť. A ešte aj záujem o poznanie nového a zaujímavého sveta v podzemí. Zima, blato, špina a iné problémy pri práci v podzemí nám nijako nevadili, lebo to, čo sme tam videli, veľakrát nahradilo túto nepohodu," rozpráva L. Novotný, povolaním geológ.

J. Tulis pritakáva, že túžba po poznaní nového a neznámeho premohla aj nepohodu a úskalia jaskyniarskeho života. "Keď sme robili najťažšie akcie, v zime, keď som prišiel domov, povedal som si, že končím, že ma tam už nikto nikdy nedostane. Boli sme unavení, fyzicky odpísaní. Keď sme v pondelok prišli do práce, rozobrali sme, čo sme videli a zažili, v utorok a stredu všetko prebolelo a vo štvrtok sa vždy niekto opýtal - ideme v sobotu? A tak sme zase šli. Takto sa to opakovalo celých 40 rokov. Koľkokrát človek išiel s batohom aj s nechuťou a keď vošiel do jaskyne, do iného sveta, prišiel na iné myšlienky a fascinujúci svet ho opäť opantal," spomína J. Tulis.

Prvé kroky speleológov viedli v roku 1964 do jaskyne Čertova diera, nasledovala Zlatá diera, Vtáčia, Medvedia jaskyňa, Partizánska, Ružová, Líščia priepasť. Rok 1972 bol prelomový prišla Stratenská jaskyňa a s ňou 30-ročný náročný prieskum, prekopávanie, zliezanie stien, meranie, mapovanie a fotografovanie podzemných priestorov. Málokto z nich vtedy tušil, že je to jeden z najväčších objavov slovenského jaskyniarstva.

Nadšenci z klubu vo svojom voľnom čase zdolali viac ako 20 kilometrov dlhé podzemné chodby. Tento jaskynný systém tvorí 6 jaskýň, medzi nimi aj známa Dobšinská ľadová jaskyňa či Psie diery. Je zapísaný v Zozname svetového prírodného dedičstva UNESCO. Práve prieskum Stratenskej jaskyne je pre oboch speleológov zdrojom nádherných spomienok. "Zážitkov je veľa, najsilnejšie sú vtedy, ak človek príde do úplne nových priestorov a jeho nohy sú úplne prvé, ktoré tam vstupujú. To bolo v niektorých častiach Stratenskej jaskyne, kde sa pred nami otvárali úplne nové obrovské priestory. Vstupovali sme tam s očakávaniami, čo krásne uvidíme, ale aj s obavami, čo si môžeme dovoliť, aby sme neohrozili seba ani tých druhých," vraví L. Novotný.

Nebezpečenstvo je v podzemí prítomné doslova na každom kroku. J. Tulis si spomína na začiatky dokumentovania Statenskej jaskyne a objav priestoru, ktorý nazvali Veľký dóm. "Je vysoký 70 metrov, do 20 metrov široký. Keď tam človek vojde, baníckou lampou osvetlí len malý priestor. Cítili sme sa stratení, hodení do tmy. Nevedeli sme, po čom kráčame, ako zareagujú úlomky hornín, dovtedy neporušené. Necítil som sa najlepšie," priznáva J. Tulis.

V Stratenskej jaskyni je unikátne nájsť rovné miesto na chôdzu či na oddych, reliéf je veľmi členitý. Na vyhliadnutom mieste asi kilometer od vchodu mali podzemný tábor. Na trojdňový pobyt ide jaskyniar s obrovským batohom, spacákom, ležadlom, pomocným materiálom, potrebami na fotenie, meranie a dokumentáciu. To treba natrepať do jaskyne cez úzke chodby a po rebríkoch a to isté spolu s odobratými vzorkami hornín treba vyniesť vonku.

Napriek fyzickej námahe sa obaja jaskyniari zhodujú v tom, že to všetko stojí za to. "Pocit v jaskyni je oveľa lepší ako na povrchu. Ten hluk, ktorý tu na povrchu ustavične vyrábame, tam neexistuje. Je tam absolútne ticho. Ak sa zíde dobrá partia, tak je to aj neobyčajný ľudský zážitok," svorne dodávajú. Jaskyniarstvo vraj naučí človeka zásadám. Je to kolektívna činnosť. Človek sám nič nezmôže. Jaskyniarstvo učí dobrým vzťahom, keď každý je ochotný každému pomôcť, zastúpiť ho, prežívať s ním dobré aj zlé. A nielen v podzemí.

Monika TOPORCEROVÁ

* * * RÁMČEKY NA KRAJ STRANY 5 * * *

Život v jaskyni

Deň vyzerá v jaskyni rovnako ako noc tma, teplota medzi 4 a 6 stupňami, takmer 100-percentná vlhkosť. Ak sa človek prestane pohybovať a pracovať, behom niekoľkých minút ho prepadne výrazný pocit chladu a môže sa podchladiť. V podzemí človek nevníma rozdiel medzi dňom a nocou, riadi sa biologickými hodinami. Podľa skúseností jaskyniarov sa režim posúva, človek vydrží bdelý pracovať do neskorých nočných hodín a na spánok sa ukladá nadránom.

"Spávali sme v horolezeckej sieti alebo na nafukovacích ležadlách, karimatky nie sú vhodné kvôli izolácii odo dna jaskyne. Po niekoľkých pobytoch sme prišli na to, že večer pred spaním sa treba dobre najesť, aby mal človek zásobu energie a vytváralo sa teplo. Ak by ste išli spať hladní, tak zmrznete," hovorí L. Novotný.

A čo jedávajú jaskyniari počas niekoľkodňových pobytov pod zemou? Varia si čaj, konzumujú prinesené konzervy. "Jedávali sme kalorické bomby - ovsené vločky, kondenzované mlieko, med, hrozienka, čokoládu, teda jedlá, ktoré nezaberajú veľa miesta v batohu a dodajú veľa energie. Miešali sme ich v nepredstaviteľných kombináciách napr. s keksami, citrónom, až z toho vznikol taký extrakt, ktorý by človek na povrchu pravdepodobne ani nejedol," zasmeje sa jaskyniar.

Noc v jaskyni je podľa jeho slov úžasný zážitok. Je tam absolútne ticho, aké na povrchu neexistuje. Ruší ho len občasné kvapkanie vody zo stropu. Ak letí netopier, v tichu počuť šelest jeho krídel.

(top)

Chcete sa stať jaskyniarom?

Dvere Speleologického klubu Slovenský raj sú otvorené všetkým záujemcom. Ako vstupné je nutný záujem a seriózna práca v klube. Potrebné informácie sú na internetovej stránke www.speleoraj.sk. Motiváciou pre nerozhodných by mohla byť aj informácia o minimálne troch jaskyniach na území Slovenského raja, ktoré ešte len čakajú na svoje objavenie.

Autor: top

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári