nielen vďaka mnohým hitom, ktoré naspieval, ale aj tým, ktoré zložil pre iných interpretov. Jeho plagát v osemdesiatych rokoch nechýbal v žiadnej dievčenskej izbe, no aj teraz, sťaby distingvovaný pán v rokoch vie rozprúdiť davu krv v žilách. Jeho hity totiž už zľudoveli nielen medzi staršími, ale i medzi tínedžermi - a to z Davida robí viacgeneračného interpreta.

Skôr, než ste vyrazili na cestu v popovej branži, pohrávali ste sa s jazzom. Nikdy ste neľutovali svoje rozhodnutie?

- Nikdy som neľutoval nič, čo som urobil. Pretože keď niekto kalkuluje príliš, tak to proste nefunguje. Čo sa týka toho jazzu, to bola jedna moja etapa, ktorá ma veľmi bavila a dávala mi určité uspokojenie. Potom ale prišiel skutočný život - nie je to len o tom, že človek robí hudbu a že ho to baví. Je to aj o tom, že musíte uživiť rodinu, ak si ju založíte. Musíte byť zodpovedný a zarobiť tie peniaze. Tieto všetky veci sa postupne nabaľovali a udávali smer, ktorým sa mám uberať. Jazzom sa proste človek neuživí, jazz môžete robiť ako koníček. Pre mňa samotného to bol výborný štartovný mostík, ale...

Kedy teda nastal ten zlom a prechod ku komerčnej popovej hudbe?

- V tom období, keď som hral jazz, som počul v rádiu pesničku od Jany Kratochvílovej a tá sa mi veľmi páčila - zaujal ma hlasovo a aj pesnička bola fajn. Tak som si povedal, že s touto speváčkou by som rád spolupracoval. No a druhý deň prišla ponuka, aby som práve s touto speváčkou hral.

To už vyzerá ako osud...

- Čo sa práce alebo našich ciest týka, tak to bolo určite osudové. Táto cesta ma zaviedla k šoubiznisu a k tomu čo robím...

Ste teda fatalista?

- Jasné, že som. Osud sa dá ovplyvniť v istých veciach, ale určite nie v tých radikálnych...

Vy ste považovaný za najväčšieho hitmakera na domácej scéne. V istom období ste ale viac skladali pre iných, ako spievali. Je jednoduchšie byť skladateľom alebo interpretom?

- Nič nie je jednoduché, každá práca poskytuje iné hodnoty. Takže ja, keď píšem hudbu a nejaký kolega alebo kolegyňa ma osloví, že či by som pre ňu nenapísal pesničku, tak ja to robím väčšinou na telo. Napríklad dodnes mi hovoria: "Ty si blbej, že si si tu Dlouhou noc nenaspieval sám". Lenže Dlouhá noc bola napísaná pre Helenku Vondráčkovú. A možno by to nebol taký veľký hit, keby som to naspieval ja, keby to neotextovala Hanka Sorrosová a nevolalo by sa to Dlouhá noc. Proste všetko má svoje jasné motivácie. Keď teda robím pre nejakého svojho kolegu, tak mu pesničku robím na telo. Neviem si predstaviť, že by som si to naspieval sám. Lebo je to pre toho daného človeka, ktorého som si zaškatuľkoval - každý má nejké hlasové dispozície, nejak sa predvádza a prezentuje. Čo sa týka práce na muzikáli, to je niečo úplne iné, tam idete po téme a nejakým spôsobom sa snažíte urobiť ucelené dielo. Pri koncertnej činnosti, to je taká pohoda, ja so pri tom strašne odreagujem. Mám rád kontakt s publikom, kontakt s ľuďmi, ktorí si s vami tie pesničky spievajú, bavia sa, tancujú...

Čo sa týka tých muzikálov - Kleopatra sa všeobecne považuje za váš umelecký vrchol. Máte pocit, že ste neurobili už nič lepšie?

- Je možné, že to bol môj vrchol, pretože Kleopatra sa robila, keď sme ja aj môj spolupracovník Zdeněk Borovec prechádzali tragickým obdobím v živote. Zdeněk so mnou začal a v priebehu výroby muzikálu zomrel, takže do tvorivého procesu vstúpila jeho dcéra Lucka Stropnická a Lou Fanánek Hágen, ktorí so mnou to dielo dokončili... Čo sa týka muziky, v tom figurovala moja osobná tragédia, keď mi zomrela dcéra, a tak sa to všetko nakulminovalo. No a po tomto všetkom takéto dielo môže človek asi ťažko zopakovať... Stále robíte v určitých hĺbkových, nostalgických stavoch, kedy vám prichádzajú do hlavy iné myšlienky, ste napojená na úplne inú vibráciu. Každá takáto väčšia vec je ťažko s niečím porovnateľná. Má vždy svoj vlastný život, svoje vlastné osudy...

Celý prierez vašou tvorbou vyzerá ako cesta nahor. Mali ste však niekedy pocit, že stačilo? Nikdy ste nechceli s tým všetkým skončiť?

- Ale áno... Takýto pocit máte vždy, keď dokončíte napríklad muzikál. Pretože to je tak náročné dielo, že väčšinou, keď ho dokončíte, máte v hlave strašne prázdno. Keď dlho robíte na výsledných dve a pol hodinách muziky, ktorá má nejakým spôsobom oslovovať toho návštevníka, ktorý si sadne na stoličku a má to pretrpieť... (smiech) Je to ťažká práca, ktorú keď dokončíte a máte po premiére, tak si sadnete a poviete: 'Preboha, čo ja budem robiť?' a naviac máte aj prázdno invenčné - tie nápady sa proste vypotrebujú.

Ako bude vyzerať rok 2006 u Michala Davida?

- Celý rok budem pracovať na ďalšom muzikáli Angelika, markíza anjelov. Bude to čisto v duchu rýdzeho francúzskeho romantizmu. Ďalej, po veľkom úspechu s DaMiChi 3, vydávame DaMiChi 4 a to v júni... (DaMiChi je skupina v zložení Davide Mattioli, Michal David a Chiara Grilli, ktorá prespievala najväčšie talianske hity, pozn. red.) Považujeme to za letné CD-čko, myslíme si, že by tom mohli byť nejaké letné hity a možno by sa to mohlo chytiť aj v rádiách... Takisto plánujem vydať CD so svojimi vlastnými pomalými pesničkami v novom kabáte, v nových aranžmánoch. To bude také romantické CD-čko, urobím si radosť - sú to pesničky, ktoré mám rád a ktoré prezentujem na mnohých akciách...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári