V uličke lásky sa forma za pár mariek nemohla stratiť

Vo Švajčiarsku sa čochvíľa začnú 7. majstrovstvá Európy hádzanárov. Prvý raz za účasti nášho národného tímu. Slovensko je nováčikom na vrcholnom podujatí, ale mnoho jeho hráčov je už dávno zapísaných v medzinárodných dejinách hry medzi sedmičkami. Nielen ako účastníci svetových šampionátov či olympijských hier, kedysi sa tu rodili aj hádzanárski majstri sveta a olympijskí medailisti. I keď švédsky Västeräs ´67 či nemecký Mníchov ´72, aj tie mená zo súpisiek vtedajšieho tímu ČSSR, sa už ukrývajú pod hrubou vrstvou prachu čo na ne posypala hádzanárska história.

Písali ju aj Košičania, aj keď len skromne. Na zrátanie odchovancov tunajšej hádzanej, ktorí štartovali na vrcholnom podujatí usporiadanom pod vlajkou EHF, IHF (Európskej alebo Medzinárodnej hádzanárskej federácie), či MOV (Medzinárodného olympijského výboru) vari ešte stále postačia prsty na dvoch rukách. Naším priekopníkom, ešte v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia, bol, dnes už nebohý, ostrostrelec Jaroslav Papiernik. Vzácna výnimka, že sa v reprezentačnom družstve presadil hráč, ktorý neobliekal tehlový dres pražskej Dukly, aj keď ´Detvan´ (ako ho spoluhráči z VSŽ prezývali) si tam dva roky vojenčiny poctivo odkrútil. Hral na dvoch majstrovstvách sveta i dvoch olympiádach, v čase, keď sa aj v Košiciach formoval vynikajúci ligový mančaft, ktorý v sezóne 1977/78 prelomil dlhoročnú hegemóniu Dukly i prešovského Tatrana a získal historický titul majstra Československa.

Kvality košických hádzanárov museli rešpektovať aj zostavovatelia národného mužstva, čo sa odzrkadlilo už v nominácii na svetový šampionát 1978, v jednej z bášt svetovej hádzanej - v Dánsku. Aj to skôr preto, že po Jiřím Víchovi prevzal reprezentačné kormidlo Slovák Ladislav Šesták. Pomer federálnych síl v drese s levíčaťom na prsiach sa ako-tak vyrovnal a počas tuhej zimy pred 28 rokmi boli v lietadle, čo pristálo na kodanskom letisku aj traja Košičania - spojka Jaroslav Papiernik, ľavé krídlo Ján Babic a pivot Dušan Pituch.

"Patril som medzi najmladších hráčov v družstve," spomína vtedy 22-ročný Dušan Pituch, pivot, ktorý svojimi ´gumenými´ kúskami na bránkovisku zabával tunajších fanúšikov viac ako desať rokov. "Do reprezentačného tímu som sa však dostal už počas základnej vojenskej služby v ČH Bratislava. A bolo to ešte za trénera Víchu. Dodnes si pamätám na slová, ktorými ma privítal v hotelovej izbe na pražskom zraze: Tohle je holub z Košic, Dušan Pituch, hráč, kterého znáte z ligy. Predstavil ma skúseným borcom a okrem iného sa opýtal: A doufám, že nekouříš? Ani neviem ako mi vykĺzlo z úst: Kouřím! Hneď som si uvedomil, že som povedal čo som nemal, keď sa na mňa Vícha neveriacky pozeral a rýchlo som sa opravil: Ale, jasné že nefajčím. Robil som sa, že som sprvu nepochopil čo sa tréner pýta. Samozrejme, že som s ´kouřením´ neprestal, aj keď to bolo za Víchu i Šestáka len potajomky. Skrývať sa museli aj starí fotrovia, ako napríklad Kavan. Až za trénera Gubrického sme si občas mohli zapáliť. Ale museli ste spĺňať podmienku - mať viac ako dvadsaťšesť rokov..."

Po šiestom mieste na majstrovstvách sveta v Nemeckej demokratickej republike štyri roky predtým malo národné mužstvo v Dánsku vysoké ambície. Ale dopadlo neslávne. V úvodnom zápase základnej skupiny podľahlo neskorším majstrom sveta, družstvu NSR 13:16, v ďalšom stretnutí aj veľmi silnej Juhoslávii 16:17, a debakel (29:10), ktorý uštedrilo javorovým listom z Kanady, stačil už iba na miestenky druhej kategórie, do bojov o 9.-12. miesto. "Na svojom poste som mal silnú konkurenciu v skúsených hráčoch Krepindlovi a Kavanovi, ale keď mužstvu nevyšiel úvodný zápas s Nemcami, prišiel rad aj na mňa. Proti Juhoslávii som ešte neskóroval, prvý strelecký zápis mám až zo zápasu s Kanadou, a potom aj zo súboja so Španielmi. Ani v skupine o 9.-12. miesto to však nebola z našej strany žiadna sláva." ČSSR remizovala s Maďarskom 18:18, podľahla Španielsku 21:24 a bod stratila aj s exotickým Japonskom (25:25), čo v konečnom účtovaní šampionátu znamenalo iba 11. miesto. "Každý z tých Japoncov bol aspoň o hlavu nižší, ale boli ako z gumy, dokázali nás preskočiť. Pri protiútokoch sme sa za nimi nestačili ani otáčať, takí boli rýchli. Svetový šampionát v Dánsku bol pre nás veľkým sklamaním."

Nebyť novinových výstrižkov a pár obrázkov v zošite, o ktorý sa Dušanovi Pituchovi počas celej kariéry staral otec, veľa by z vyblednutých spomienok v hlave už asi nezostalo. "Voľakedy som sa otca pýtal - načo to robíš? A teraz som rád, keď ten zošit otvorím. Je tam všetko, od žiakov, až po moju rozlúčku s aktívnou činnosťou. Pár fotografií mám aj z toho dánskeho šampionátu. Narobil som ich so starým foťákom značky Vega, otec ma s ním fotil už vtedy, keď som mal tri roky. Dodnes ho doma ešte kdesi mám. Pamätám sa, že vtedy v Dánsku bola príšerná zima. Bývali sme v akomsi prímorskom meste, a keď nebolo treba, z hotela sme radšej nevystrčili nos. Tú pálenku, čo sme tam niesli na šmelinu, sme už predali dávno," smeje sa kedysi skvelý košický pivot, že pri cestách na západ, boli hráči na šmelinu vlastne odkázaní. "Dostali ste vreckové dvesto-tristo mariek a to vám malo stačiť na dva týždne... Povedali nám: vaša odmena je, že ste na západe. A tak mal skoro každý medzi športovým výstrojom vo vaku aj fľašu vodky. Keď ich bolo viac, boli ste príliš nápadný. Colníci už vedeli čo majú robiť, stačilo kopnúť do tašky a keď to v nej čerkalo, boli ste odhalený. V nároďáku sme mali aj takého doktora, sviniara, ktorý nám takto odľahčil tašku ešte pred cestou na západ. Dánom bolo jedno, či je vodka obyčajná alebo originál moskovská, pozerali len na percentá. Keď mala štyridsať, mali ste za fľašu dvestopäťdesiat dánskych korún. Na odbyt išli aj naše cigarety, lebo tam boli veľmi drahé," priznáva D. Pituch, že reprezentanti nikdy neboli svätuškári. "Samozrejme, keď sme už na tom západe boli, chceli sme okúsiť zo všetkého čo doma nebolo. Ani v Kodani sme nevynechali uličku lásky. Čoby uličku, bolo to doslova uličisko, ale za tých pár mariek, čo ste mali vo vrecku, ste sa tam mohli akurát poprechádzať. Formu sme tam určite nestratili," vraví košický hádzanár, že pes bol kdesi inde zakopaný. "Do Dánska išli aj niektorí hráči, ktorí boli už za zenitom výkonnosti, viac-menej za odmenu. Aj preto sme tam tak dopadli."

Titul vybojovala reprezentácia NSR, za ktorú hrali také esá ako Deckarm, Wunderlich, Klühspies, Ehret, či Brand. "Na toho mal Detvan z Dánska nepríjemnú spomienku, keď mu tam zlomil nos. Ani neskôr, keď sa stretli už ako tréneri, mu to nemohol zabudnúť."

Aj napriek dobrej perspektíve bol Dušan Pituch v reprezentácii už iba nasledujúcu sezónu. "Desiate miesto v B-skupine majstrovstiev sveta v Španielsku bola hotová katastrofa, nový tréner Havlík mi prakticky nedával šancu, tak som sa naštval a poslal som ho do teplých krajín." Tým sa preňho táto kapitola uzavrela, hoci takých pivotov ako on na našich bránkoviskách, predtým ani potom, veľa nevyrástlo.

Pár sezón v národnom mužstve ešte vydržal Jaroslav Papiernik a mená košických hádzanárov sa na svetových šampionátoch (európske začali písať svoju históriu až v roku 1994, keď Slovensko prišlo o ´predponu´ s menom suseda) či olympijských hrách v ďalších rokoch objavovali veľmi sporadicky. Jediným tromfom bol vlastne gólman Ľubomír Švajlen, inak boli Košičania vo federálnom tíme viac-menej svetlou výnimkou. Hotová explózia nastala až v roku 1990, keď dvanásty svetový šampionát hostilo práve Československo. A jednu zo štyroch základných skupín nová mestská hala v Prešove.

Martin Lipták, Csaba Szücs, Ľudovít Para, Ján Sedláček a brankár Jiří Shejbal, takmer tretina kádra, ktorý pre majstrovstvá sveta opäť vyberal Jiří Vícha, mala v zátvorke za menom zhodnú klubovú príslušnosť - úradujúceho šampióna VSŽ Košice. A pokojne by sme k nim mohli pridať i Ľubomíra Švajlena, ktorý v čase turnaja už hájil svätyňu bratislavskej ČH. "No jednotkou v bráne národného mužstva bol vtedy Michal Barda. Odchytal všetky zápasy základnej skupiny v Prešove, my sme sa s Ľubom Švajlenom pri ňom striedali," pre vtedy už 33-ročného Jiřího Shejbala sú spomienky na jediný šampionát v kariére aj tak príjemné.

Tím s iniciálmi ČSSR a s levíčaťom, čo dlho žilo s hviezdou nad hlavou, mal jedinú úlohu, zaistiť si na domácej pôde účasť na barcelonskej olympiáde. Cestu za výborným siedmym miestom, ktoré mu ju zaručovalo, začal trochu s odretými ušami. Ani nadšenie prešovského publika mu nepomohlo k víťazstvu nad Švajčiarskom (12:13), nad jeho sily boli aj Rumuni (17:25), a postup do druhej fázy zachránila až prestrelka s Kóreou (29:24). "Prešov sme si vybrali sami. Pred šampionátom sa pýtali hráčov, v ktorom meste by chceli hrať základnú skupinu. Urobili sme dobre, atmosféra tam bola vynikajúca. Aj v Ostrave, kde sme sa presťahovali na druhú fázu šampionátu."

Švédskym strelám (20:26) ešte čelil Čech Barda, ale keď ho po nešťastnej lopte z ktorejsi francúzskej ruky museli kriesiť pätnásť minút, zodpovednosť padla na plecia košického gólmana. Jiří Shejbal vychytal proti rodiacemu sa elitnému svetovému tímu cennú remízu 21:21, a ďalší bod s Maďarmi (20:20) nás už posunul do boja o 7. miesto. "V pražskej športovej hale sme vyhrali nad ´dederónmi´ (rozumej reprezentanti NDR - pozn. red.) o gól, 17:16, a olympiáda bola v suchu." Tam už Jiří Shejbal necestoval, v Barcelone by mal odchovanec piešťanskej hádzanej už 35 rokov...

"Oslava tridsiatich troch vyšla práve počas svetového šampionátu u nás. Narodeniny mal vtedy aj Ľubo Švajlen. Už ani neviem, kto to pripomenul, ale vyhnúť sme sa tomu nemohli. Nechali sme si to na Ostravu, pravdaže, roztočili sme to v rámci normy." Raritou bolo, že Jiří Shejbal slávil na tunajších palubovkách aj ´comeback´ do reprezentačnej brány, po deviatich rokoch. "Už počas svetového šampionátu v Dánsku, čo spomína Dušan Pituch, som bol náhradníkom, ale vtedy tu vládla silná dvojica Packa - Hirner. Pamätám sa, keď ma prijímali do národného mužstva, ako bažanta, tradičnému rituálu - namydlenou rukou pod sprchou po holom zadku - som tiež neušiel. A nik ma nešetril. Ani tréner Havlík. Tú železnú výstuž, ktorú mal v palci, som veru ešte dlho cítil."

Oveľa neskôr, na svetovom šampionáte v Československu, zas cítil šancu, že sa ešte niekde môže predať. "Vtedy to vôbec nebolo jednoduché. Museli ste spĺňať nejaké kritériá, aby vás pustili hrať vonku, museli ste mať cez dvadsaťosem rokov, a tuším že trikrát ste museli byť majstrom republiky a mať na konte päťdesiat či až sto reprezentačných štartov. Pre moju budúcnosť by bolo asi lepšie, keby sa ten šampionát konal niekde v Nemecku alebo vo Švajčiarsku, ale aj tu sa mi počas turnaja naskytla príležitosť. So španielskym celkom San Antonio už boli dohodnuté všetky podmienky i odstupné, ktoré by Košičania dostali, ale ´vďaka´ jednému funkcionárovi nebolo z môjho prestupu napokon nič. Zmyslel si, že by od Španielov mali za mňa dostať viac. Nahneval som sa a prestúpil som do Trnavy..."

Až odtiaľ, a po revolúcii, viedla cesta na západ. Šesť rokov pôsobil Jiří Shejbal ako hrajúci tréner v tretej nemeckej lige, aby sa (hoc sa narodil v Česku) vrátil domov, do Košíc, do svojho klubu. "Aj keď som sem prišiel ako dvadsaťdvaročný, cítim sa byť Košičanom, veď tu žijem už dvadsaťpäť rokov."

Toľko dvaja košickí hádzanári, aspoň o tom, že tunajšia hádzaná má svoju premiéru na svetovom fóre už dávno za sebou. Aj o tom, aby sme na Jána Kolesára, Martina Farkašovského, Radoslava Antla či Martina Pramuka a ich európsky šampionát, nemuseli opäť dlhé roky iba spomínať.

Bohuš MATIA

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári