Pri prvom nálete na Hamburg ho zostrelil nemecký guľomet
Včera sme si pripomenuli 61. výročie oslobodenia Košíc. Hoci cez naše mesto prešiel sovietsky front, porážku fašizmu "nezariadili" iba vojaci tejto armády. Proti Hitlerovi sa postavili aj Francúzi, Briti či Američania. Vojna i SNP sa podpísali aj pod životný príbeh Ing. Jána Skladaného. Kremničana s kanadským štátnym občianstvom, ktorý už takmer 20 rokov žije v Košiciach.
Keďže Janka od malička lákali lietadlá, prihlásil sa v Prahe na leteckú akadémiu. S priebehom štúdia nebol spokojný, lebo dva roky sa učil, ale k lietadlu sa nedostal. "Teória ma ´eroplán´ ovládať nenaučí," zlostil sa. "Nespokojný som sa zbalil a rozhodol sa odísť do Anglicka. Najprv som sa dostal do Nemecka. Odtiaľ, keďže z Hamburgu išla loď k britským ostrovom, podarilo sa mi na ňu prepašovať a načierno sa doplaviť do Veľkej Británie," zaspomínal Ing. Skladaný na obdobie pred vyše 70 rokmi, kedy sa začala jeho nekaždodenná životná púť. Dostal sa do Chesterfieldu, kde mal možnosť zadarmo študovať lietanie. Zároveň podpísal s anglickým velením, že bude bojovať proti Nemcom, ktorí v roku 1939 napadnutím Poľska rozpútali 2. svetovú vojnu.
Zajatec v tábore
"Ostrý let nad Nemecko ma stále len čakal. Konečne sme v máji 1943 dostali príkaz: ´ideme.´ Cieľom leteckého útoku bol Hamburg. Ten istý Hamburg, z ktorého som sa pár rokov dozadu loďou preplavil do Anglie." Prvý a súčasne aj posledný nálet J. Skladaného bol o polnoci. Nemecký reflektor na oblohe okrem iných našiel aj jeho lietadlo a guľometná paľba ho poslala k zemi. "Hoci som bol zranený, stihol som sa katapultovať. Keďže som žiadne vojenské symboly na sebe nemal, Nemci ma zajali ako obyčajného vojaka. Možno uverili, že som Čechoslovák, lebo po slovensky som vedel. Ošetrili ma a potom strčili v Hamburgu do tábora, z ktorého ma po dvoch mesiacoch premiestnili do tábora v Berlíne."
Nemci zajatcov využívali na odpratávanie ruín po bombardovaní alebo upratovanie ciest, aby mali obyvatelia kade chodiť. Väznení vojaci každé ráno na práce nastúpili a večer sa do tábora vracali. Nebola to najľahšia robota, no dala sa zvládnuť. J. Skladaný ju vydržal aj preto, lebo veril, že ujde. Po istom čase si všimol, že pravidelne, približne okolo šiestej ráno, popri nich prechádzalo mladé žieňa. "Raz som sa osmelil a pozdravil: ´Gud moning´. Deva sa na mňa prekvapene pozrela, no neodpovedala. Napriek tomu som ju každé ráno vytrvalo až dotieravo zdravil. Po dvoch týždňoch sa spýtala, odkiaľ viem ich reč. Vysvetlil som jej, kto som, a hoci som riskoval, povedal som i to, že v tábore nechcem ostať..."
Na J. Skladaného sa po tomto priznaní nečakane usmialo šťastie. Dievčina, volala sa Ema, potom jemu, a ešte jednému anglickému farárovi menom Lasance prepašovala do tábora civilné oblečenie. Bolo po jej otcovi - komunistovi, ktorého Nemci na doživotie zatvorili. "Keď 11. augusta 1943 Angličania bombardovali Berlín, s pomocou Emy sa mne i farárovi podarilo ujsť. Hľadali sme úrad, kde by sme sa mohli okamžite zosobášiť. Lenže keď lietajú vzduchom bomby, kto by čakal v kancelárii?" J. Skladaný sa s Emou dostal do miestnosti, kde sa vydávali a potvrdzovali tlačivá o sobášoch. Jedno vypísali, orazítkovali a ako "manželia" nepozorovane odišli z úradu preč.
"Mohol som si to dovoliť, pretože Nemci nemali fotografie zajatcov tábora. Aj keby ma na ulici kontrolovali, nemal som obavy. Nemecky som vedel a mal som predsa doklad, že som zosobášený s Nemkou..." Asi dva týždne bývali u nej. Potom J. Skladaný usúdil, že by bolo načase, aby z Berlína zmizli. Samozrejme, také jednoduché to nebolo. Museli sa skrývať a hľadať spôsoby cestovania. Niekedy sa na kúsku zviezli kdesi načierno, inokedy šliapali pešo. Koncom roku 1943 sa všetci traja dostali do Prahy. Vtedy sa už začalo šuškať, že na Slovensku sa čosi chystá, že ľudia chcú povstať. Preto sa J. Skladaný s anglickým farárom snažili dostať na Slovensku do okolia Banskej Bystrice. To sa im aj zdarilo.
Dostal sa do SNP
"27. augusta 1944 ma poslali do Kremnice, aby som prevzal, už ako kapitán, velenie prvej michalovskej eskadrony. Mali sme s ňou prejsť z Kremnice do Prievidze." To sa im síce podarilo, no povstanie bolo potlačené, a tak mnohí partizáni ostali v horách. "Zdržiavali sme sa hlavne na Prašivej. V lesoch sme prežili i zimu. Tam som, keď nás prepadli Nemci, stratil kamaráta - farára Lasanceho. Na Donovaloch ho trafilo niekoľko nemeckých guliek. O pár dní neskôr zraneniam podľahol. Keď farár cítil, že už nebude dlho žiť, do modlitebnej knihy mi napísal venovanie a k nemu dátum 28.10.1944. Urobil som mu aspoň hrob z kameňov, keď už mal odpočívať v slovenskej zemi..."
V lese sa J. Skladaný aj s ďalšími zdržiaval do marca 1945. Aby prežili, museli zabiť a "na surovo" zjesť koňa, ktorý im pomáhal premiestňovať zbrane. "Stále som však žil, i keď v marci 1945 sa odo mňa šťastie odklonilo. Vracal som sa do Kremnice a urobil som chybu. Keby som bol išiel horou, nič sa nestane, no ja som kráčal po ceste. Došiel som do Tajova, keď zrazu zaznelo: ´Halt! Hende hoch!´ Hoci si Nemci mysleli, že som partizán, ja som stále opakoval, že som ´iba´ vojak." Zabralo, lebo J. Skladaného nezastrelili, ale odviedli do Banskej Bystrice a strčili do žalára. Jeden Nemec mu tam pichal ihly pod nechty troch prstov tak vytrvalo, že sa mu ich podarilo celkom znehybniť. Doteraz si ich necíti.
Nemci, ktorí sa akoby snažili "vyššie šarže" sústrediť na jedno miesto, určili, že J. Skladaný premiestni dvoch veliteľov do Baťovian, dnešného Partizánskeho. Odviesť ich mal starým Wartburgom. Prečo padlo rozhodnutie, že on, väzeň, má byť vodičom, J. Skladaný doteraz nechápe. "Keďže bola ešte zima, na prednom skle auta sa tvorila námraza a ja som pri šoférovaní nič nevidel. Vystúpil som preto von a rukou zoškrabával námrazu. Keďže pravá ruka ma bolela, prešiel som na druhú stranu prednej kapoty a snažil som sa vyčistiť druhú časť skla." Vtedy si J. Skladaný všimol, že jednému z Nemcov, ktorý mal pri sebe pištoľ, trčí frajersky noha z auta von. Veľa nerozmýšľal a prudko trepol dverami. Zrejme mu ju zlomil, pretože Nemec omdlel. Potom ho J. Skladaný jeho vlastnou zbraňou zastrelil a rovnako sa vysporiadal s druhým Nemcom. Auto s oboma mŕtvolami spustil do Hrona. "Konal som ako zmyslov zbavený. Odkedy mi na rukách zomrel farár, mal som na Nemcov veľkú zlosť..."
Keďže sovietske vojská po Československu úspešne postupovali a koniec vojny sa blížil, J. Skladaný, aby ho nikto nechcel potrestať za smrť dvoch Nemcov, sa snažil skrývať. V Rakúsku, Nemecku i Francúzsku. "Ako vojak som sa znovu dostal do Československa, presnejšie do Českých Budějovíc, kde sa ešte bojovalo. Keď sa vojna končila, vydýchol som si, tešiac sa, že konečne príde mier a pokoj... Moja radosť bola predčasná. Najprv som sa 5. mája 1945 na týždeň dostal do pražského väzenia Na Pankráci a potom som bol transportovaný do väznice v Bratislave."
Stal sa takmer vlastizradcom
Ing. J. Skladaný si doteraz, i keď je už takmer nečitateľné, uchováva ako vzácnu relikviu uznesenie Okresného ľudového súdu v Banskej Bystrici z roku 1946. Kládlo sa mu vtedy za vinu, že keď bol po čiastočnom potlačení SNP zajatý Nemcami, na intervenciu svojej manželky Nemky bol prepustený a ostal v službách gestapa. Zaisťoval partizánov a ilegálnych pomocníkov a pri výsluchu ich bil. A tiež, že potravinové články, ktoré od nich zobral, nosil domov manželke. Ďalej sa píše, že J. Skladaný sa pred svedkom "XY" chválil, ako má otlčené hánky od bitia partizánov. On to pritom hovoril len preto, lebo o dotyčnom "XY" vedel, že je členom PEHG a bál sa, aby ho neudal ako účastníka SNP. Našťastie, v závere spomínaného výroku súdu sa uvádza, že keďže sa nepreukázalo, že by obžalovaný spolupracoval s orgánmi SD, potvrdilo sa len to, že opravoval nemecké vozidlá, Okresný ľudový súd v Banskej Bystrici nevidel dôvod na jeho stíhanie. Preto treba návrh na obžalobu a odobretie stíhania proti obvinenému zastaviť.
"Toto bola voči mne veľká nespravodlivosť. Aj keď sa, našťastie, dobre skončila." S druhou sa J. Skladaný doteraz len ťažko vyrovnáva. Keď ho prepúšťali v Bratislave z Československej armády, v ktorej bol od 28.8.1944 do 12.2.1946, vtedajšia vojenská "šarža" - čatár, ho nepekne dobehla. Odobral mu hodnosť kapitána a do správy napísal, že je iba desiatnik. A tiež mu z 2500 korún, ktoré mal dostať, vyplatil len 25. Ostatok si čatár nechal.
J. Skladaný vtedy nadobudol pocit, že na Slovensko nepatrí. Odišiel do Rakúska na kanadské veľvyslanectvo, ktoré mu umožnilo dostať sa do Kanady. Vyštudoval tam vysokú školu strojnícku a podieľal sa na vymyslení viacerých zaujímavých mechanizmov. Popritom 9 rokov lietal pre istého bohatého človeka, ktorý sa narodil na Slovensku, no žil v Kanade. A tiež sa až do roku 1985, ako kedysi sám lyžiarsky pretekár, venoval výchove nových lyžiarskych nádejí. Chodil s nimi na súťaže i na rôzne majstrovstvá.
Ako člen kanadskej lyžiarskej výpravy prišiel aj na Majstrovstvá sveta v lyžovaní, ktoré boli v roku 1970 na Slovensku. Bol to jeho prvý pobyt v rodnej krajine od skončenia vojny. Okrem iného sa s ním mal možnosť stretnúť aj jeho bývalý tréner ČH Banská Bystrica Štefan Slivka, ktorý nechcel veriť vlastným očiam, že ho vidí. Keď sa ľudia, aj novinári, J. Skladaného pýtali, ako je to možné, že slovensky ani po toľkých rokoch nezabudol, odpovedal im: ´Chlapci z hôr nikdy nezabudnú svoju materčinu.´ Priznal sa aj k tomu, že hoci je tvrdý chlap, keď zaznela zvučka Hej, pod Kriváňom, slzy sa mu tlačili do očí.
Manželstvo s Emou, ktoré bolo v Berlíne uzavreté, celý čas trvalo. J. Skladaný ju aj s ich dvoma deťmi, synom a dcérou, dostal po vojne do Kanady. Žili dobre, kým neprišlo to, čo málokto predpokladal. "Dospelý syn sa na Vianoce opil a sadol za volant. Spolu s ním bolo v aute 6 ďalších ľudí. Počas jazdy dostal šmyk a auto zletelo asi dvetisíc metrov dolu zrázom. Telá sa dali len ťažko identifikovať. V aute zahynul syn, dcéra i manželka, teda celá moja rodina..."
Stále drží opraty
J. Skladaný sa do roku 1985 zdržiaval v Kanade. Náhoda však chcela, že v jednej chvíli boli dvaja dovtedy cudzí ľudia na jednom a tom istom mieste. Pani Božena z Košíc ako členka spevokolu šla vystupovať do Amsterdamu. V Bruseli museli presadať. Počas prestávky zastali pred jedným obchodom so sladkosťami a vzdychali, ako by si dali dobrú čokoládu. "Počul som ich prianie v slovenčine. Vošiel som teda do obchodu, kúpil dve škatule a podával som im ich. Boženkina kamarátka zareagovala slovami, že od Angličana nič nechcú. Vtedy som im vysvetlil, že nie som Angličan, ale Slovák ako ony. Ostali prekvapené. Už vtedy som cítil, že toto stretnutie je osudové. Aj som Boženke povedal: ´ty budeš moja.´
Začali si dopisovať. Najprv J. Skladaný chcel, aby ona prišla za ním bývať do Kanady, no s tým nesúhlasila. A tak sa v roku 1987, keď dostal povolenie prísť na Slovensko, rozhodol inak. Ak nie ona tam, on príde sem. Pani Boženka sa stala jeho manželkou a odvtedy bývajú v našom meste.
J. Skladaný sa teda vrátil tam, kde sú jeho korene, do krajiny, ktorú pomáhal oslobodzovať. Hoci v apríli oslávi 86 rokov, z vojny i SNP má pár nepekných zranení, od prerezania krku predným sklom lietadla cez tri nehybné prsty a pomliaždeninu na druhej ruke, cíti sa relatívne dobre. K jeho zvyklostiam patrí, že si každý deň zájde do hotela Slovan na kávu. Aj preto, že mu chutí, a je to tiež príležitosť poprechádzať sa, stretnúť sa s ľuďmi, porozprávať sa, zaspomínať, vypočuť si, čo majú nového.
"Ešte stále držím v ruke ´opraty´. A snáď mi bude dopriané, aby som ich ešte nejaký ten rok držal," pousmial sa stále optimisticky naladený Ing. Ján Skladaný.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: V PONDELOK 16. 1. 2006
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
