Rozbehol sa hlavou proti múru, aby sa zabil krvácaním do mozgu

V súčasnosti mnoho ľudí zvláda svoj každodenný život pomocou tabletiek predpísaných psychiatrom. Takýchto ľudí je v našom okolí veľa a ich počet stúpa geometrickým radom. O mnohých nevieme, pretože povedomie verejnosti ešte návštevu psychiatra nevníma rovnako ako návštevu u zubára.

To, ako sa človek dokáže vysporiadať s ťažkými životnými situáciami, ako dokáže riešiť svoje problémy, je súhrnom mnohých faktorov. Vo vývoji ľudskej psychiky zohráva dôležitú úlohu genetika, výchova v rodine, v škole. Neustále našu psychiku formujú a dotvárajú v lepšom i horšom slova zmysle skúsenosti, s ktorými sa počas svojho života stretávame. Takmer každý z nás má nejaký menší či väčší psychický problém, pretože nikto nemôže vyrásť v ideálnej rodine, v ideálnej škole, s ideálnymi priateľmi...

Iba 76 postelí

"Je známe, že úzkostliví rodičia vychovajú zase len úzkostlivé deti," hovorí prednostka I.Psychiatrickej kliniky Lekárskej fakulty UPJŠ, MUDr. Eva Pálová, PhD. "Rodičia, ktorí svoje deti nadmerne rozmaznávajú, z nich vychovajú ľudí nepripravených pre tento život, ktorých často aj banálny neúspech môže zložiť, nakoľko na zvládanie takýchto situácií nie sú v rodine pripravení. Pritom sa paradoxne môže často jednať o osobnosti s veľmi dobrým intelektom, vzdelané, s vynikajúcim všeobecným rozhľadom."

Málo pozornosti sa venuje aj faktu, že na psychiku človeka negatívne pôsobí permanentné zotrvávanie v deprimujúcom a málo stimulujúcom prostredí. Vzťahy v rodinách sú častokrát frustrujúce, závisť, intrigy, a podrazy na pracovisku sú stále častejšie, "vrčanie" v obchodoch a neochota na úradoch nás už často ani neprekvapujú... Súhrn týchto nepriaznivých vplyvov spôsobuje, že ľudia sú často v nepohode, napätí a sú nespokojní takmer so všetkým a všade.

Za posledné dva roky bola kapacita kliniky neraz nedostačujúca. Kvôli akútnym príjmom nových pacientov, museli lôžka opustiť tí, ktorých stav by si ešte vyžadoval hospitalizáciu. Takýto nápor sa odráža na kvalite liečby pacientov. "Minulý rok sme mali vyše dve tisíc príjmov a to na 76 postelí. Často sme museli situáciu riešiť na hraniciach terapeutických možností, pretože doba hospitalizácie sa skrátila pod 19 dní, oficiálne by mala byť v priemere 21 dní," informuje nás prednostka. Z kliniky putujú ťažšie prípady do psychiatrických liečební, ľahšie do denného stacionáru pri klinike. V rámci neho sa pacienti rôznymi formami psychoterapie a ergoterapie pripravujú na zaradenie do života.

Momentálne je klinika obsadená na 95 percent. Liečia sa tu všetky psychiatrické diagnózy. Od úzkostných porúch, ťažkých depresií, anorexie a bulímie, alkoholických a drogových delírií až po alzheimerovú chorobu a starecké demencie. "Stúpa počet ľudí závislých na alkohole, mužov i žien a znižuje sa vek nástupu. Tento trend je u nás i vo svete. Stále viac našich pacientov, ktorí prichádzajú kvôli problémom v dosledku alkoholu je mladších 20 rokov. Ich počet sa každý rok zvyšuje."

Pacienti v alkoholickom delíriu majú poruchy vnímania, rôzne halucinácie a vidiny. Nevedia kde sú, aký je deň. Vidiny sú pre nich často veľmi nepríjemné, utekajú pred nimi a majú smrteľný strach. Jeden z takýchto pacientov mal živú predstavu, že na neho útočia hady, bránil sa, utekal, chcel si nájsť miesto, kde by sa pred nimi ukryl. "Bol skutočne vydesený na smrť. Nemuseli sme ho však ani fixovať, sám vošiel do špeciálnej ochrannej postele, ktorú používame v prípadoch keď pacienta musíme fixovať na jednom mieste. Bol presvedčený, že do tej postele mu hady nevlezú," ilustruje prednostka jeden z príkladov.

Nechcela jesť

Komplikovaná je liečba anorexie. Choroba je špecifická tým, že ňou trpia mladé, zvyčajne 14-ročné dievčatá. Jedna pacientka si v škole vypočula poznámku, adresovanú jej "veľkému" pozadiu. Zobrala si ju natoľko k srdcu, že cieľavedomo začala "pracovať" na zmenšení svojho "problému". V jej živote už neexistovalo nič iné. Prestala jesť a všetok voľný čas venovala zhadzovaniu "prebytočných" kilogramov. Každú noc, keď rodičia zaspali, hodinu behala po schodoch v paneláku hore-dolu. V zrkadle však stále videla len dievča, ktoré ešte potrebuje zhodiť. Vážila 30 kg a svoju "osvienčimovskú" vychudnutosť jednoducho nebola schopná vidieť.

"Takéto dievčatá strácajú menštruácie, sú unavené. Ich telo nemá dostatok výživných a minerálnych látok. Až 30 % anorektických pacientiek umiera, lebo im z nedostatku výživy zlyhajú orgány. Liečba je komplikovaná, pretože na rozdiel od iných pacientov nechcú s lekármi spolupracovať." Aj spomínaná pacientka sa snažila lekárov oklamať. Používala rôzne triky, ktoré jej mali pomôcť pri "priberaní". Dávala si do vrecák kľúče, kamene, alebo sa do plna napila vody, aby si umelo navýšila kilogramy. Len aby ju už konečne prestali nútiť jesť...

S otvorenými útokmi sa personál stretáva len výnimočne, aj keď nekľudných pacientov je často niekoľko. Rozrušení pacienti sa niekedy bránia podaniu infúzie, injekcie alebo tabletky. Ide skôr a odmietanie terapie než útok voči personálu ako taký. Stáva sa, že nekľudného pacienta donesú policajti a majú čo robiť, aby ho udržali. "Je to otázka prístupu. Náš personál je školený a vie s takýmito ľuďmi zaobchádzať. Okrem toho, policajná uniforma často všeobecne provokuje ľudí a príkazová komunikácia niekedy zhoršuje situáciu." Na druhej strane sa však vyskytnú aj situácie, pri ktorých si prácu s agresívnym pacientom bez pomoci polície nevedia predstaviť. "Sú pre nás neoceniteľnou pomocou a pomáhajú aj chrániť náš personál."

V súčasnosti sa na zvládnutie problematických pacientov používajú účinné farmaceutické prostriedky, ktoré do 20 minút dokážu človeka ukľudniť z extrémnych prejavov. Len v nevyhnutných prípadoch a v minimálnom množstve personál používa "iné" formy. Buď pacienta zafixujú k lôžku, alebo umiestnia do špeciálnej ochrannej postele. "Mali sme pacienta, ktorý trpel ťažkou depresiou, mal pocit, že umiera. Chcel sa vyhnúť utrpeniu tak, že sa rozbehol hlavou proti múru, aby si navodil krvácanie do mozgu a tak sa zabil. Čiže jediná možnosť bola imobilizovať ho, aby si neublížil."

Veľmi často hospitalizujú ľudí so samovražedným správaním. Vek pri tom nezohráva žiadnu úlohu. Určité špecifikum sú pokusy o samovraždu kvôli nešťastnej láske, pretože tie patria takmer vždy do mladšej vekovej kategórie. Ľudia rokmi získajú bohatšie životné skúsenosti a zistia, že problémy s opačným pohlavím sa dajú riešiť aj ináč. Pod stratu vôle žiť sa podpisujú predovšetkým ťažké depresie, ktoré môže vyvolať množstvo udalostí. "Sú to často tzv. skratové jednania. Môže ich spôsobiť nezamestnanosť, úmrtie v rodine, závažná choroba. Ženy v depresiách, ktoré kvôli tejto chorobe majú výčitky svedomia za to, že sa nevedia dobre postarať o svoje deti a rodinu, často uvažujú tak, že keď tu nebudú, uvolnia cestu niekomu lepšiemu kto sa o deti postará." Dve tretiny pacientov s depresívnymi poruchami sa zaoberá myšlienkami na spáchanie samovraždy, ale len 10 až 15 % z nich ju naozaj vykoná.

Prevažujú ženy

Ani sociálny status, intelekt, či finančné zabezpečenie nás nechráni pre vznikom ťažkých depresií, či duševných porúch. Dokazuje to mnoho verejnosti známych prípadov. Samovraždu spáchala manželka nemeckého kancelára Helmuta Kohla i spisovateľ Ernst Hemingway. Samovraždy nájdeme aj medzi hviezdami šoubiznisu. Vlastnou rukou skončil herec Ivan Mistrík, syn speváka Michala Davida, totalitný populárny spevák Jiří Schelinger, či Kurt Cobain z Nirvany.

Depresia nie je výsledkom súčasnej doby, je stará ako ľudstvo samo. "Hovorí sa, že tak ako boli v histórii 19.storočie storočím vynálezov, že 20. storočie bolo storočím úzkosti a 21. storočie je storočím depresií. Naozaj súčasný životný štýl prináša väčšiu záťaž pre človeka. Prílišná technizácia spoločnosti vedie k izolácii." Súčasník má čoraz menšiu potrebu komunikácie. Rozhovor s ľuďmi vymenil za počítač a internet, alebo za televízne vysielanie. Je to jednoduchšie, pretože počítač sa neháda, nementoruje, neodporuje a nekritizuje...

Podľa najnovších údajov a vyhodnotení svetovej zdravotníckej organizácie by v roku 2020 mala byť depresia pre spoločnosť najdrahším ochorením. "Ekonomické straty sú v dôsledku opakujúcich výpadkov z práce, invalizidácie, častých zranení, samovrážd. Je dokázané, že pacienti s depresiami majú oveľa častejšie pracovné úrazy, častejšie navštevujú všeobecných lekárov, pretože depresia je často spojená s mnohopečetnými bolesťami celého tela. Nástup depresie sa posúva do mladších vekových kategórií, čo znamená že aj ochorenie ako také sa predražuje".

Vznik duševných porúch sa nedá dávať do priamej súvislosti so žiadnymi kritériami. "Zaujímavé zistenie priniesla jedna sociologická štúdia v USA, ktorá poukázala na to, že kým ženatí muži trpia depresiami menej než slobodní, vydaté ženy majú depresie častejšie než slobodné," hovorí prednostka. Na košickom psychiatrickom oddelení je prevaha žien. "Je to najmä preto, že úzkostné a afektívne poruchy sa vyskytujú viac u žien ako u mužov."

Dva prípady pacientiek, ktoré so svojimi problémami museli navštíviť I. Psychiatrickú kliniku Lekárskej fakulty UPJŠ

Nevedela sa obliecť, umyť ani učesať

Boženu sme stretli na klinike, kde pravidelne dochádza na kontroly. Psychiatrické oddelenie pozná dôverne, bola tu hospitalizovaná už štyrikrát. Prvý raz, keď mala 18 rokov a psychicky neuniesla rozchod s chlapcom. Ťažká, niekoľko mesiacov trvajúca depresia, spôsobila, že Božena "nevedela existovať". "Mala som vidiny a predstavovala si niečo, čo v byte nebolo. Nevedela som si nájsť šaty, obliecť sa, ani umyť či učesať," spomína. Pomocou psychoterapií a liekov sa napokon z depresie vystrábila.

Život išiel ďalej, zamilovala sa znovu. Jej nová láska zďaleka nebola ideálna. Priateľ bol ženatý a rád sa pozeral na dno pohárikov. Ale rozumeli si. Vedel sa s Boženou porozprávať, porozumieť jej a mal podobné názory. Rozviedol sa a ona s ním otehotnela. Keď porodila dcérku, vrátil sa k bývalej žene a ona zostala opäť sama. Depresia z rozchodu a po pôrode Boženu na kliniku doviedli opäť. K tomu sa pridružili existenčné problémy z nedostatku financií, pretože otec na dieťa neprispieval. "Liečila som sa veľmi ťažko. Pustili ma z nemocnice domov a o chvíľu som bola naspäť. Až potom čo mi pani prednostka našla prácu, som sa z toho dostala."

Osud bol k Božene krutý. Jej zamestnávateľ znižoval stavy a ona s nálepkou "psychiatria" bola vyhodená medzi prvými. Dieťa chodilo do školy a aj keď žila veľmi skromne, nestačila ich existenciu utiahnuť. Opäť sa zrútila. Až tak, že jej sociálne pracovníčky chceli odobrať dieťa. "Mala som veľké výčitky svedomia, ale toto ma položilo úplne. Opäť ma pozbierali na psychiatrii. Snažila som si nájsť prácu, ale márne. Ako liečenú na psychiatrii ma nikde nechceli zamestnať. Znovu mi prácu pomohla nájsť prednostka," končí svoje rozprávanie Božena. V súčasnosti sa lieči ambulantne.

Trikrát za sebou si umývala ruky

S pacientkou z Bratislavy, ktorá do košickej psychiatrickej kliniky dochádza na kontroly sme sa porozprávali telefonicky.

"Nemala som ľahké detstvo. Otec bol alkoholik, ktorý robil viackrát týždenne scény," spomína 26-ročná Daniela na strastiplné chvíle, ktoré jej navždy poznačili život. "V alkoholickom amoku veľakrát vyhnal mamu i mňa na ulicu, niekedy aj v spodnom prádle. Bil nás, kričal a robil ešte iné hrozné veci... Hanbili sme sa, báli, mala som komplexy menejcennosti."

Napriek takémuto rodinnému "zázemiu" sa podarilo utiahnutej Daniele úspešne zmaturovať na strednej ekonomickej škole. Bola uzavretá a kamarátky nemala. Žila v svojom svete. Po skončení školskej dochádzky sa uzavrela úplne. Nechodila von, nehľadala si prácu. "Robilo mi problém pozerať sa na ľudí, hovoriť s nimi. Vôbec som si neverila. Nebola som schopná sa ísť prihlásiť na Úrad práce, ani si vyplatiť šek na poštu. Robila to za mňa mama. Musela, pretože ja by som radšej zomrela, ako išla von." Keď pod nátlakom mamy išla do obchodu, bála sa dotknúť kľučky na bráne, výťahu, košíku s ktorým pred ňou niekto nakupoval. "Bála som sa, že dostanem nejaké choroboplodné zárodky, že ich na šatách donesiem domov. Keď som prišla, trikrát som si umyla ruky, aby som sa cítila lepšie. Oblečenie som ihneď išla prať. Všetko som dezinfikovala. Chvíľu som bola spokojná a potom som si zase išla umývať ruky."

Na oddelenie psychiatrickej kliniky ju pod nátlakom doniesla mama. Hospitalizovali ju na dva mesiace s diagnózou - obsedantno kompulzívna porucha. "Cítila som sa hrozne, nechcela som sa ničoho dotknúť, ľahnúť si do nemocničnej postele aj keď som vedela, že mi dali čisté prádlo. Vyhýbala som sa ostatným pacientom, nechcela som s nimi jesť ani s nimi byť. Lekári mali so mnou veľa práce." V súčasnosti sa Daniela lieči medikamentózne a je schopná normálne žiť medzi ľuďmi. Našla si priateľa za ktorým sa nebojí dochádzať sama vlakom...

Andrea BOŽINOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári