Nepoznajú ho, prípadne nerozlišujú od dómu svätej Alžbety
Od uhorského Simplicissima po kronikára Turčániho
Časť druhá: Čo o ňom píšu starší kronikári
Vedomosti o prvom košickom kostole kolonistov, či povedzme to inak, o najstaršom farskom kostole mesta, prešli komplikovanou a spletitou cestou. Muselo sa na te zabudnúť, a až tak ich mohli naši predkovia znovuobjaviť. Mesto muselo prejsť obdobím, keď boli jeho ľudia presvedčení, že dóm svätej Alžbety, ten čo poznáme aj dnes, tu stál od nepamäti, a pred ním tu ničoho podobného nebolo. Aj tie najmúdrejšie hlavy si to takto mysleli a ani by ich nenapadlo hľadať čosi staršie. Tento stav vydržal niekoľko storočí, v podstate celý novovek, až do 19. storočia. Až sa tomu nechce veriť.
V STARŠÍCH SPRÁVACH HO NENÁJDEME
V časoch, keď pôvodný farský kostol existoval, ľudia v Košiciach o ňom prirodzene vedeli a táto vedomosť sa musela zachovať ešte aj istý čas po jeho odstránení a nahradení krajším a výstavnejším dómom svätej Alžbety. Predpokladáme, že o pôvodnom farskom kostole sa v 15. storočí ešte vedelo. Ostatne dóm ešte nebol dostavaný (tak, ako nie je dodnes) a cirkev ešte nebola rozštiepená vznikom protestantských hnutí (tak, ako už bude navždy). Kedy sa na farský kostol začalo zabúdať, je však záhada, vieme len, že novodobé písomné správy už tento kostol nespomínajú a popisujú už iba dóm svätej Alžbety. Pozor to, čo sme nazvali novodobé správy, je potrebné datovať tiež poriadne hlboko, do polovice 17. storočia. Konkrétne je to popis Košíc v diele Uhorského Simplicissima, fantastický popis v diele tureckého autora Kniha ciest Evliu Celebiho a popis Košíc v knihe Martina Stiera Ortelius Redivivus et Continuatus.
Tých popisov je potom v 17. a 18. storočí samozrejme viac, ale všetky sa vyznačujú tým, že popisujú iba existujúci stav Košíc, nie však ich dejiny a v súvislosti s nimi budovy, ktoré sa z nejakého dôvodu nezachovali. Neopisujú teda ani pôvodný farský kostol a tvária sa, akoby nikdy nič také neexistovalo. Ignorovanie pôvodného starého farského kostola je v minulosti dokonalé a on sa nakoniec objavuje ako dejinný faktor voľakedy mladých Košíc až vďaka vykopávkam v druhej polovici 19. storočia.
Nemožno síce povedať, že by ten kostol zmizol zo sveta úplne, ba skôr naopak, našlo sa dosť učených mužov čo o veciach kostolov vedeli veľa, no na farský kostol sa zabudlo a to, čo zostalo v ľudskej pamäti, sa pomiešalo s údajmi o dóme svätej Alžbety. Takže v 18. a prvej polovici 19. storočia vznikol celý rad údajov, ktoré pridali rad historiek k dómu a hlavne predĺžili jeho dejiny. Dnes samozrejme vieme, že dóm začali stavať na samom sklonku 14. storočia, no v kronikách z polovice 19. storočia sa dočítame o dóme aj predtým, pričom však čítame veci, ktoré sa vlastne týkajú dómskeho predchodcu - farského kostola svätej Alžbety. Ten sme však znovuobjavili až keď sa urobili vykopávky v roku 1884.
Najstaršie kroniky
Text najstaršej známej kroniky, ktorú vraj nechal spísať košický richtár Michal Vaš na začiatku 17. storočia, je stratený a súčasnej generácii neznámy. Nevieme teda, či o pôvodnom farskom kostole svätej Alžbety v tej dobe vedeli a či ho v tejto kronike vôbec spomenuli.
Nasleduje Ján Baptista Trsťanský, ktorý je autorom dielka považovaného za dnes najstaršiu zachovanú kroniku Košíc. Mohli by sme síce polemizovať o tom, či je to vskutku kronika, alebo čo vlastne to je, v každom prípade sa jeho knižka, ktorá vyšla koncom júla 1732, zaoberá aj dejinami mesta, osobitne dejinami jeho významných stavieb, pochopitelne hlavne kostolov. Katolícky historik a jezuita Trsťanský síce farský kostol ešte neobjavil, ale veľa o ňom vedel a považoval to za záležitosti patriace k dómu.
A tak si povedzme, že celá tretia kapitolka jeho Košíc starých a nových je venovaná "bazilike božskej Alžbety, svätej dcére uhorského kráľa Ondreja II.", no hneď v jej úvode je zamyslenie, kto vlastne založil tento kostol, pričom mu vychádzajú dve kráľovné, a to buď Alžbeta Piastovna, manželka kráľa Karola Róberta, alebo Alžbeta Luxemburská, matka kráľa Ladislava Pohrobka. Hneď potom sa nad vecou zamýšľa a sám zdravý rozum mu hovorí, že to predsa z viacerých dôvodov musela byť Alžbeta Piastovna, kdežto Alžbeta Luxemburská najskôr nie (zdravý rozum u Trsťanského prehovára až obdivuhodne často). Pohrobkova matka matka to predsa nemohla stíhať časovo a tiež vtedy neboli k dispozícii potrebné peniaze.
Potom sa v rámci listinného dokazovania zaoberá (čiže to ovláda) prípadom košických kožušníkov z roku 1382 , ich bohoslužbami pri oltári svätých Petra a Pavla (budeme sa nimi ešte zaoberať), ale hlavne tradovaným miestom, kde kráľovna Alžbeta zakladateľka kostola, v ňom rada sedávala, čo však nemôže byť pravda, pretože táto časť kostola nebola podľa listín ešte oveľa neskôr, v korvínovských časoch, hotová. Trsťanský síce ešte nevie, že bol voľakedy starší farský kostol v Košiciach, niektoré jeho veci však popisuje, ba dokonca správne datuje.
TURČÁNIHO POHĽAD NA VEC
Uplynulo storočie a dva roky naviac, keď košický kráľovský zapisovateľ Jozef Turčáni ukončil v roku 1834 rukopis svojej kroniky známej pod názvom "Košické storočia". Turčániho dielko sa z mnohých aspektov síce nedá porovnávať s Trsťanského knižkou, ale kronika to je a Trsťanského dielo posúva o čosi ďalej. Síce to nie je tak pútavo napísane a Turčáni rozhodne nebol ako znalec histórie na takej úrovni, ako Trsťanský, autor prvej citovanej kroniky, nemôžeme ho však obísť. Hneď na úvod si však povedzme, že ani Turčáni ešte o predchádzajúcom farskom kostole nevedel. Pustime sa však do jeho textov.
Dôležitá vec je, že datuje založenie kostola do roku 1324. Nad týmto udajom vonkoncom nešpekuluje, preberáho ho podľa starších tradícií a samozrejme si predstavuje, že je to dátum založenia dómu, my však vieme, že dóm vtedy ešte nestál, takže toto dátum sa týka staršieho kostola. Turčániho text je doslova takýto: " 1324. Dcéra Ladislava Lokietka, poľského kráľa ktorého poddaní vyhnali a ktorého palatín Omodej prijal na hrade Göncz, hostil ho s príslušnými poctami, ba čo viac, prinavrátil mu aj trón, táto dcéra Alžbeta, štvrtá manželka uhorského kráľa Karola Róberta z Anjou, kladie základný kameň pod kostol svätej Alžbety".
Na manželku Karola Róberta z Anjou, skutočne až štvrtú v poradí, sa zakladateľstvo košického kostola nalepilo asi hlavne kvôli jej menu Alžbeta, zhodnému s menom patrónky nášho mesta. Ostatne, stále je lepšie mať zakladateľku kostola z kráľovského rodu, ako si priznať, že ani nevieme, kto ten základný kameň položil, a hlavne, že to nebol ten kostol, na ktorý kronikár myslel. Kráľovná Alžbeta však nepochybne čosi pre košický kostol urobila, o čom si povieme na inom mieste. Potom nasleduje niekoľko kronikárskych záznamov iného významu a opäť sa zjavuje náš farský kostol:
"1382 Veľký kostol bol už natoťko dokončený, že sa v ňom už dali vykonávať bohoslužby." Táto zmienka však rozhodne nie je z obdobia, keď sa dokončievala výstavba dómu. Neskôr si dokážeme, že dóm v uvedenom roku ešte nemohli začať stavať. Veľmi dobre to však vyhovuje pre situáciu, keď mesto koncom 14. storočia vyhorelo aj s farským kostolom, ktorý potom mešťania najprv provizórne opravili a až potom začali stavať nový dóm. Dnes na základe starých listín veríme, že to tak bolo. Malo však ubehnúť ešte niekoľko desiatok rokov, kým sme k tomu dospeli.
Štvrtá manželka Karola Róberta, Alžbeta Piastovna, dorodinka a ochrankyňa nášho farského kostola
Pri atentáte na veľmoža Zacha prišla o prsty na pravej ruke
Text kronikára Turčániho, ale aj celý rad nehistorických a nekronikárskych textov uvádza ako zakladateľku košického kostola poslednú manželku kráľa Karola Róberta a matku jeho syna Ľudovíta Veľkého. Nuž povedzme si najprv, že spomínaný Anjouovský kráľ sa dosť natrápil, kým si konečne našiel definitívnu manželku. Alžbeta Piastovna bola skutočne až jeho štvrtá manželka, pritom až druhá Piastovna medzi jeho manželkami a v podstate dosť zaujímavá osoba. Zaslúži si preto, aby sme sa jej venovali.
Prvou manželkou Karola Róberta bola haličská princezna Mária, s ktorou však bol ženatý iba asi dva roky (nie je to celkom isté), po ktorých mu zomrela. Druhá manželka vydržala dlhšie, až sedem rokov. Bola to poľská kňažná z Piastovského rodu, s ktorou sa oženil v roku 1310 a ktorá mu zomrela v roku 1317. Tretia, Beatrix Luxemburská, dcéra rímskeho cisára Henricha VII., s ním pobudla iba rok. Vzal si ju v roku 1318 a už v roku 1319 o ňu prišiel. No už za rok, v 1320, sa ženil znova konečne s osobou, ktorá ho prežila, Alžbetou Piastovnou. Toto manželstvo sa vydarilo nielen pre Karola Róberta, ale ako sa ukázalo, aj pre naše mesto.
Alžbeta bola dcérou legendárneho poľského kráľa Vladislava Lokietka a keď si uhorského kráľa brala, situácia v krajine sa pomaly ukľudňovala. Nadchádzal mier a kráľovné sa mohli zaoberať dobročinnosťou a pestovaním kultúry. Lenže Anjouovská rodina musela ešte prežiť hrozný atentát veľmoža Feliciána Zacha (vraj kvôli poškvrnenej dcére), ktorý síce všetci prežili, no Alžbeta pri ňom dostala nečakaný zásah do pravej ruky a prišla o štyri prsty. Stala sa teda už v mladom veku čiastočnou kalikou, no nik vtedy ešte netušil, že jej život bude dlhý a plodný. Je pri tom zaujímavé, že kým u šľachty nemala táto Poľka veľmi dobrú povesť (považpvali ju za príliš poživačnú a nevážnu osobu), Košičania ju bezbreho milovali a považovali div že nie za sväticu.
V roku 1324 sa muselo čosi stať, nevieme presne čo, keďže novšie kroniky, no aj viaceré historické texty tvrdia, že sa v tom roku založil základný kameň košického kostola pred vykopaním zvyškov farského kostola sa myslelo, že vtedy sa začal stavať košický dóm. My však dnes vieme, že dóm je z pozdejšej doby a farský kostol zas z včaššej. Uvedený letopočet však staršie texty opakujú tak úmorne, že kráľovná Alžbeta nejakým spôsobom musí byť angažovaná v našom farskom kostole. Buď ho nechala prestavať, alebo vystavať odznovu. O tom si ostatne na inom mieste porozprávame.
Svojho kráľovského manžela Alžbeta prežila o mnohé desiatky rokov takmer o štyridsať. Táto šikovná žena slovanského pôvodu sa nepochybne miešala aj do veľkej politiky svojho manžela a neskôr aj svojho syna, s ktorým prežila väčšinu jeho života. Vieme, že stála za mnohými výsadami, ktoré Karol Róbert a potom jeho syn Ľudovít Veľký nášmu mestu udelili. My Košičania jej teda nevďačíme iba za to, čo spravila za farský kostol. Pritom zasahovala do politiky tak obratne, že to nikoho nepopudzovalo a keď v posledných rokoch vlády jej syna Ľudovíta vznikla medzi Uhorskom a Poľskom perskonálna únia, bola to práve ona, čo sa vo vysokom veku stala kráľovskou miestodržiteľkou a zástupkyňou v Krakove, čo samozrejme šľachte zase klalo oči.
Zomrela v roku 1380 a zaradila sa medzi tie ženy našej histórie, ktoré by kráľovskú funkciu nemali problém vykonávať rovnako dobre, ako chlapi. Jej nevesta a dcéry už podobnými vlastnosťami bohužiaľ neoplývali.
Autor kostola na romantický spôsob
HISTORICKÁ PERLIČKA
Okolo polovice 19. storočia sa začalo jednať s pamiatkami v západnej Európe vážnejšie a aj publikované články o nich boli serióznejšie. U nás "na východe" však ešte stále bolo všetko v plienkach a tak sme jeden čas verili, že staviteľom košického kostola bol Francúz Villard de Honnecourt. Neskôr sa od tejto fámy upustilo, ale ona mala tuhý život a istý košický publicista ju po rokoch oživil v hre "Dutý kameň". Keby sme jeho fikciu mali brať vážne, Villard de Honnecourt by mal ožiť, prísť pracovať do uhorských Košíc, stavať tu farský kostol ktorého súčasťou bol tajomný dutý kameň ...a podobne. "Dutý kameň" sa síce nakoniec filmoval a aj hral, ale už v upravenej podobe. Zasväteným je tento relikt minulosti samozrejme dodnes na smiech, nezasväteným je to šuma fuk a najviac si na svoje prídu milovníci tajomných dutých kameňov.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Časť tretia Plath versus Tutkó
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
