Manželke už pred zápasom biele karafiáty nekupuje

Hoci by si už dávnejšie mohol užívať hokejový dôchodok, stále mu ktosi robotu nájde. Zväčša tam, kde treba niečo ratovať. Ján Selvek je záchranca, spasiteľ, či len chlap, ktorý sa dokonale rozumie svojmu trénerskému remeslu a pritom sa dobre vyzná aj v komplikovanej duši hokejového tímu? Párkrát si už povedal, že ho nedostanú na striedačku žiadneho mužstva, že sa bude hokejom baviť iba ako divák, nezaujatý fanúšik. No keď za ním prišli, že znovu treba pomôcť, neodolal. A z tribún sa opäť ozvalo to známe: "Jáááno Selvek!" Rovnako mohutné ako vtedy, keď sa v Košiciach oslavovali tri tituly pod jeho vedením.

"Na košickú striedačku som sa vracal asi osemkrát." Lebo, hoc je Ján Selvek rodákom z Popradu (31. mája 1941), kde sa učil zahnutou palicou narábať, telom i dušou je už dlhé roky Košičan a osud tunajšieho hokeja mu stále nedá pokojne spávať. "No jedno viem isto, že toto je už určite moja posledná trénerská sezóna. Ale láka ma ešte robiť niečo v štruktúre klubu. Som taká povaha, žijem stále v strese, a jednoducho nedokážem ten hokej nechať. Zima je dlhá, a počas nej v záhradke aj tak nie je čo robiť..."

V mrazivom podtatranskom kraji si odkrútil učňovské hokejové roky. Na klasických ´šrubovákoch´ i ozajstných ´kanadkách´, ktoré mu mamka dala ušiť u obuvníkov, u ktorých pracovala. Ej veru, vtedy sa nik na okolí takými korčuľami nemohol popýšiť. Na otvorenom zimnom štadióne, kde sa ľad neroztopil aká bola zima dlhá, prešiel od žiackeho družstva až do tímu dospelých. Dres popradského áčka si obliekol už ako sedemnásťročný. Vždy hral beka, iba vo futbale, ktorým si krátil letnú sezónu, ho stavali na pravé krídlo. "Aj tam som to dotiahol do A-mužstva dospelých, ktoré hrávalo divíziu, ale hokej bol pre mňa vždy šport číslo jeden."

A o chlapcov z Popradu mali záujem aj chýrne prvoligové mančafty. "Ponuka prišla aj z bratislavského Slovana, ale Košice boli šikovnejšie. Kúpili ma za osemtisíc korún." To však už mal šikovný zadák za sebou vojenčinu v litoměřickej Dukle a ďalšie tri roky na popradskej modrej čiare. "Takže, keď som prišiel do Košíc, patril som medzi mladými záklaďákmi už k starším hráčom." Mal 24 rokov, keď sa upísal košickej Dukle, ktorá v roku 1964 vyhrala kvalifikáciu o postup do prvej ligy. Pod vedením trénera Nitku a s takými hráčmi ako Rys, Rob, Dědek, Šafranek, Landsman, Hildebrand, Koláth, Pešek či gólman Holeček.

Bol v zostave od prvého ligového zápasu, ešte keď starý košický zimný štadión nemal ani poriadnu strechu nad hlavou. "Preto sme v príprave boli iba týždeň na ľade. Hneď po sústredení v Hodoníne sme cestovali do Jihlavy, kde sme vyfasovali 0:12," chvíľu trvalo, kým sa nováčik v elitnej súťaži trochu ´rozkukal´. "Strechu sme nemali, ale hrávali sme za každého počasia. A keď už bola, tak nám cez ňu pršalo. Počas zápasu s Motorletom sa strhla nad mestom taká búrka, že boli mokrí diváci na tribúnach i my na ľade. Inokedy sa ľad topil pod lúčmi slnka, ktoré prenikali medzi provizórnymi drevenými latkami."

Na Trojákovom štadióne si Ján Selvek užil osem prvoligových sezón, lebo čo ku cti košickému hokeju slúži je, že napriek neľahkým začiatkom od príchodu na prvoligový ľad, nikdy sa z najvyššej súťaže neporúčal. "Zo začiatku som hrával v dvojici s Ferom Dratvom. Bol to Čech, tak ako väčšina hráčov vtedajšej Dukly, výborný chlapík, mám naňho tie najlepšie spomienky. Neskôr s Ferom Metelkom, Machačom či Gregorom." Všetko výborní obrancovia. Ale ´céčko´ na hrudi nosil Selvek. "Šesť rokov som bol kapitánom mužstva, asi mali ku mne chlapci dôveru." Aj tréneri sa na 178 centimetrov vysokého zadáka mohli spoľahnúť. Vari aj preto, že sa mu zranenia počas celej kariéry vyhýbali. "Naozaj, nemal som žiadnu zlomeninu, nič vážnejšie. A s niekoľkými stehmi predsa hokejista musí počítať. Myslím, že som bol taký všestranný obranca, zo všetkého som mal niečo. Len tých gólov som veľa nedával, tak šesť-sedem za sezónu. To už bol veľký sviatok, keď som dal v ligovom zápase dva. Iba raz, proti Chomutovu, keď sme vyhrali 3:1. Aj to tak, že sám dodnes neviem, ako sa puk pri jednom z nich ocitol v sieti. Nastrelil som ho tak, že nik nevedel, kde vlastne letí. Hráči súpera sa už rozchádzali a skúmali, kde vlastne puk zapadol, lebo každý videl, že vôbec nemierim na bránku. Až ho našli v sieti. Veru, so streľbou to nebola veľká sláva."

Zato vždy sa vedel do súperovej rany dobre postaviť. A odstaviť od puku takých útočníkov ako Nedomanský, Golonka či bratia Holíkovci, na to už bolo treba kusisko hokejového kumštu. "No boli aj chvíľky, keď som sa išiel od hanby prepadnúť. Sem-tam aj nejaký vlastenec, našťastie nie v lige. Alebo to, ako mi jeden útočník zozadu nadvihol hokejku, zobral mi puk a dal gól, doteraz ma ešte občas straší. Aj keď išlo len o prípravný zápas v Banskej Bystrici."

Partia bola v Košiciach vždy výborná. "Česi i Slováci, vždy sme ťahali za jeden povraz, navzájom sme sa tolerovali. Jirko Holeček, Nedvěd, Procházka, s každým bola veľká sranda. Kamarátov sme mali aj medzi súpermi. Aj keď to niekedy tak nevyzeralo. Keď dal Ľubo Rys v Chomutove gól v poslednej sekunde a vyhrali sme 3:2, prišlo mu to tak ľúto, že sa išiel do ich kabíny ´omluvit´. Nemal to však robiť, lebo Berek bol taký zlostný, že po ňom hodil korčuľu."

I keď v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia mal košický hokej ešte ďaleko k majstrovskému puncu, zo zimného štadióna Ladislava Trojáka sa postupne stávala ťažko dobytná tvŕdza. Či tu prišli chlapci s veľkým "S" alebo s "Pani Poldi" na prsiach, belasý Slovan alebo tehlová Jihlava, bodíky sa odtiaľto vozili čoraz ťažšie. "Ale aj naopak. Aj my sme mali súperov, ku ktorým sme neradi cestu merali. V takej Jihlave nás vždy zmydlili jedna radosť, ani na Kladno sme si akosi nevedeli zvyknúť. A na Slovane, keď mali ešte dobrý mančaft, nám dali aj osmičku, bez problémov. No na Sparte sme zas často boli králi. Pre fanúšikov českých mužstiev sme boli všade Maďari. To vo mne zostalo. Dodnes posielam mužstvo na ľad pokrikom: Maďari, ideme!"

Hokej je o víťazstvách i prehrách. Na niektoré sa jednoducho nedá zabudnúť. "Napríklad s Vítkovicami, už za mojej trénerskej kariéry. V deň zápasu som kúpil manželke k sviatku deväť bielych karafiátov a večer sme dostali 0:9! No nemohol som jej ich kúpiť radšej menej? Asi to však s tými kvetmi nemalo súvis, lebo o týždeň sme prehrali zas 2:11..."

A väčšina z vás sa asi len pousmeje, za čo sa kedysi vyhrávalo. "Za výhru sme dostali dvesto korún, teda stoosemdesiat čistých, takže sotva bolo na pivo. Tie výplaty neboli bohvieaké, ale za komunistov tu hokej musel byť, tak to išlo." A rýchla hra tu mala vždy veľa fanúšikov. "Štadión býval zväčša natrieskaný, len keď sme hrali o záchranu, bolo to slabšie." Iba manželku Ján Selvek nikdy nedokázal presvedčiť, že sa na hokej oplatí dívať. "Len málo naň chodila. Vždy vravela, že jej stačí, keď u nej v robote na mňa nadávajú. Pracovala v elektrárňach a mali tam strážnika, ktorý ju čakával pred vrátnicou. No vždy len vtedy, keď sme prehrali..."

Ján Selvek mal čosi po tridsiatke, keď si naposledy zašnúroval ligové korčule. "Voľakedy bol tridsaťročný hokejista už starý. Keď na vás diváci kričia ´Zober si stoličku!´ nepočúva sa to dobre." Jeden rôčik ešte pomáhal Prešovu v druhej lige, keď sa rozhodol definitívne palicu zlomiť. "V Košiciach mi núkali nejakú funkcionársku robotu, ale ja som sa rozhodol pre hokejové triedy, stačila mi na to trénerská dvojka. Boli sme majstrami Slovenska i ČSSR, keď sa ešte hrávali nejaké pionierske súťaže. Dva roky som mal aj košický dorast, keď prišiel čas na áčko. Jednotku som si urobil na Karlovej univerzite v Prahe. Boli tu nejaké problémy s trénermi, odišiel tuším Zábojník a s Ďusom Ferencom sme po ňom dokončili záchranárske práce." A odvtedy sa menovka s menom Selvek objavuje na striedačke košického mužstva, až na niekoľko prestávok a pár štácií v Dubnici, Mikuláši, Vítkoviciach, Poprade či Michalovciach, dodnes.

"Najskôr som tri sezóny robil asistenta Mirovi Nitkovi, potom sme to chvíľu ťahali s Beďom Brunclíkom." Až prišiel trénerský vrchol a prvý federálny titul, v osemdesiatom šiestom. "V semifinále sme si poradili so Spartou, vo finále sme zdolali Jihlavu." Ďalšia sezóna a "len" štvrté miesto znamenali dočasnú rozlúčku s košickým ľadom. Ale dvierka na už chátrajúci zimný štadión zostali pootvorené. Návrat bol triumfálny. V roku 1996 tam priviedol Košice, už pod novou značkou - HC - k prvému slovenskému titulu. S Vincom Lukáčom. Onedlho (na konci sezóny 1998/99) pridal druhý, už v provizórnom skleníku, tentoraz s Milanom Jančuškom.

Aj trénerským metálom vďačí, že jeho schopnosti padli do oka slovenskej hokejovej vrchnosti a v roku 1996 vo Viedni asistoval Šuplerovi pri premiére mužstva s dvojkrížom na hrudi medzi svetovou elitou. "No ešte nezbudnuteľnejšia bola pre mňa B-skupina majstrovstiev sveta v Bratislave, keď mužstvu prišiel pomôcť Peter Šťastný. Štadión bol nabitý na každučký zápas, museli nás naň sprevádzať policajti so zapnutými húkačkami, taký bol záujem o naše mužstvo. Úžasná atmosféra." No Viedeň, rok na to, žiadna sláva. "Veľa ľudí od nás očakávalo zázraky, ale boli sme iba nováčik. Aj dnes už veľké mená tam iba začínali. S Kanadou sme začali veľmi dobre, ale všetko sme zbabrali zápasom s Rakúšanmi, a o dva dni sme hrali s Nemcami iba o záchranu. Nebrali nás ešte príliš vážne. S Amerikou sme napríklad dali regulérny gól, ale rozhodca nešiel ani na video, aby sa presvedčil, že ho neuznal správne. Proste, boli sme nováčikovia..."

Ján Selvek si chcel vyskúšať či aj v cudzine je trénerská stolička rovnako vratká ako u nás. Jednu sezónu sa vytrápil v talianskom Cavalese, jednu v slovinskej Jesenici. "Nemal som šťastie, nemali tam dobré mužstvá. V Jesenici sme skončili štvrtí, pretože sme ako jediní nemali v mančafte Rusov. Súperom stačilo, aby ich proti nám postavili na presilovku či v oslabení a bolo po zápase. V Cavalese bolo zas veľa Kanaďanov, ktorí nevedeli hrať hokej. Keby mi neprišiel pomôcť Igor Liba, tak vypadneme. Problém bol trošku aj v komunikácii, lebo som sa učil po nemecky, ale prišiel som do klubu, kde sa hovorilo po taliansky. Nevýhodou bolo, že tam bolo vtedy šesť či sedem našich trénerov, ešte aj maséra sme mali Slováka, takže som viac rozprával po slovensky ako po taliansky. Ale bola to zaujímavá skúsenosť. Až na to cestovanie. Chodieval som tam väčšinou sám, a párkrát sa mi stalo, že na diaľnici ma prepadol mikrospánok. Išiel som stotridsať a keď som sa zobudil, mal som na tachometri šesťdesiatku. Našťastie, Pán Boh bdel nado mnou..."

Na podobné dobrodružstvá už trénerský veterán nepomýšľa. Sľúbil ešte dotiahnuť s chlapcami v oceľových farbách túto sezónu až do konca. A teší sa, že to bude na novom štadióne. "Rátalo sa maximálne s tromi-štyrmi rokmi v skleníku, nieže ich bude desať. No teraz verím, že na nové prostredie dokážeme nalákať viac chlapcov, aj ich rodičov, potrebujeme širšiu základňu, aby sme doma mali z čoho vyberať. A bol by som rád, keby to neboli len deti solventných rodičov, chceli by sme zmapovať tunajšie školy a podchytiť aj tie slabšie vrstvy, kde je určite veľa talentov," má Ján Selvek plány aj v hokejovom dôchodku.

Len tak naverímboha sedieť doma pred televízorom by ho aj tak nebavilo. "Nie som nejaký televízny maniak, ale na ten hokej si vždy nájdem čas. Nie však NHL, tú nepozerám, lebo máločo z toho môžem použiť. Zato z českej ligy nevynechám ani jeden zápas, teším sa na každú sobotu. Keby už bola v televízii aj naša..."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári